Zelená ratolesť: pozdravy Slovákov spoza hraníc roztlieskali Hlavné námestie v Bratislave

V tomto roku, keď si Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí pripomína 10. výročie svojho vzniku a činnosti na prospech našich krajanov v záujme rozvíjania a potvrdzovania ich slovenskosti, zvyšovania národného povedomia a zachovávania kultúrnej a duchovnej identity, mala pripomienka Dňa zahraničných Slovákov obzvlášť sviatočný šat i samotný program. Program v troch dieloch prelínajúcich sa myšlienkovo, tematicky, ale najmä vinutím sa rozmanitých kultúrnych prejavení sa našich krajanov, vyvrcholil v sviatočný utorok 5. júla na bratislavskom Hlavnom námestí. Slováci z Maďarska, Rumunska, Srbska, ale aj Kanady, ako aj sólisti – speváci a virtuózi z Rakúska či Škandinávie, sa predstavili v pútavom galaprograme súčasnej autochtónnej kultúry Slovákov v krajinách Dolnej zeme pretkanej z krosien slávnych stáročí skrze odkazy osobností slovenskosti do ornamentiky európskej modernej podoby kumštu, divadelného výrazu, piesňovej tvorby populárnej hudby a nezabudnuteľných šlágrov zvýrazňujúcich náš spoločný vzťah k rodnej zemi – Slovensku. Slávnostný galavečer uviedol úprimným prívetom krajanom i publiku Ján Varšo, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, podčiarknuvší vo svojich slovách podstatu ľudských, emocionálnych, najmä však kultúrno-duchovných zblížení našich krajanov s ich materskou krajinou. Slovensko ako spoločná vlasť všetkých Slovákov vo svete je a zostane pre nás všetkých ohromnou a najprirodzenejšou motiváciou, aby sme zveľaďovali jednotu národného ducha, prostredníctvom ktorého ako národ dozrievame, cibríme a okysličujeme naše sebavedomie, napĺňame svoje ambície neostýchať sa konkurovať v intelektuálnej, kultúrnej i osobnostno-profesijnej a profesionálnej spôsobilosti v rovnom a čestnom súperení s inými národmi.

Po pripomienkovom stretnutí pri základnom kameni potenciálneho Múzea slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa, podvečernej vernisáži fotografickej výstavy Krajanské FOTO-DOTYKY na nádvorí Starej radnice, historicky vôbec prvý večerný slávnostný program krajanov na Hlavnom námestí na scéne Kultúrneho leta hlavného mesta Bratislavy - podujatia v spolupráci s Bratislavským kultúrnym a informačným strediskom, dodalo celému dňu nielen patričnú dôstojnosť a lesk, ale aj významové posolstvo.

Slováci žijúci v zahraničí vďaka organizačnému úsiliu ÚSŽZ v hlavnom meste všetkých Slovákov dali o sebe znať o čosi viac ako doposiaľ. Nevtieravo, so šarmom, najmä však s úprimnou vrúcnosťou k ich materskej krajine – Slovensku, a teda aj divákom, ktorí sa v príjemnej atmosfére letného večera zišli v hojnom počte. Z Bratislavy, aj z iných miest Slovenska, keďže túžili dotknúť sa a precítiť nefalšované emócie svojich známych, neraz až rodinne prepojených blízkych, priateľov, rodákov. Až dojímavo v tomto kontexte vyzneli slová pani Ireny Timko, vedúcej Folklórneho súboru Slovak Domovina Dancers z mesta Windsor v kanadskej provincii Ontario: „Každý deň žijeme svoj život v Kanade, ale každú noc sa nám sníva o Slovensku,“ vyznala sa po tom, čo pozdravila publikum na Slovensku s dôvetkom, že domovinu svojich starých rodičov a rodičov si krajania na americkom kontinente hrdo chránia v srdciach.

ZELENÁ RATOLESŤ OSLOVILA

HUDBOU, TANCOM I SLOVOM

Večerný program, pod ktorý sa scenárom potvrdzujúcim výnimočnosť slovenských historických osobností podpísal rodák z vojvodinského Kulpína Michal Babiak a role moderátora sa s citom zhostil Štefan Bučko, potvrdil bohatosť kultúrnych prejavov Slovákov žijúcich v zahraničí v rôznosti žánrov.

A tak sme sa cez tradičný folklór (FS Domovina a FS Východná z Kanady a Sálašan z rumunského Nadlaku) prehupli cez husľovú či klavírnu virtuozitu (Ivana Jašová, Marek Stupavský) k sugestívnym kreáciám, figurálnosti a pohybovej zmyselnosti v príbehu „Ad infinitum“ v podaní Pohybového divadla zo Starej Pazovy, aby sme naladili sluch šlágrovému tempu a melódiám operného talentu Mareka Andreja Kaňu, pop-stálici slovenskej scény vo Vojvodine Slovenke Benkovej Martinkovej, štvorhlasnej polahode Komorného zboru Viliam Figuš Bystrý z Padiny, aby v závere chytili liace do rúk Slováci spod Pilíša z Mlynkov – Pilišske trio a svojimi bezprostrednými až nonšalantnými sekvenciami podporenými sviežim hlasovým rozsahom i strhnutím publika – aj vďaka piesni Voda čo ma drží nad vodou – Jozef Ivaška, Slovák a ružomberský rodák, ktorý, ako sa vyjadril, „nedobrovoľne musel v časoch bývalého režimu opustiť Slovensko.“

Každý z účinkujúcich umelcov sa aspoň na okamih „prezliekol“ do kože a ducha slávnych rodákov, ktorí pred stáročiami – od 18. do 20. storočia žili a pôsobili v štátoch, z ktorých sa svojim kumštom naši krajania prezentovali na scéne. A tak pred nami za potlesku a uznania publika, ctiaceho si našu slávnu vedeckú, literárnu i duchovnú históriu, predstúpili postupne Jozef Viktor Rohoň, Adam František Kolár, Ján Kollár, Samuel Tešedík, Pavel Jozef Šafárik, Vladimír Hurban Vladimírov, Igor Branislav Štefánik a ďalší. Ich posolstvami akoby autor idey i dramaturgie celého večera Michal Babiak len potvrdzoval vážnosť Slovákov v cudzine v rôznych historicko-spoločenských vývojových etapách sťahovania sa a vysťahovalectva a zajedno aj ich prínos v tých prostrediach niekdajšieho Rakúsko-Uhorska, v ktorých žili a tvorili. Nevšedné, tvorivé, poučné. Tak pre dnešok, ako aj budúcnosť nových generácií. By a zostať svojimi, našimi, svojskými – predovšetkým ale slovenskými.