Za Mirou Brtkovou, veličinou slovenského maliarskeho kumštu v Srbsku

Keď sme sa s pani Mirou Brtkovou, „grande dámou“ slovenského akademického maliarstva v zahraničí v máji tohto roku v jej milovanej Starej Pazove na dvore domu a ateliéru, okrášlených všakovakými artefaktmi vrátane tých, ktoré evokujú nadčasovosť ľudského bytia, žitia a fantazírovania v neviditeľnom, no zmyslami uchopiteľnom „stroji času“, zhovárali o jej aktuálnej tvorbe i plánoch, s iskrou v očiach ukázala na haldu pestrofarebných „handričiek“. Čakali na nadčasovosť jej vnuknutí, citu pre skladbu farieb prepojenú s majstrovským fortieľom, akými odovzdávajú príbehy jej koláží, malieb, olejov a ďalších techník v dialógu maliarky so svetom, avšak v melanchólii jej emóciami oscilujúcej duše aj v otázkach a odpovediach, ktorými žila táto mimoriadne tvorivá umelkyňa v bohatosti svojho vnútorného sveta zázrakov, posolstvá zmyslu vecí užitočných v neusporiadanosti sveta.

Mira Brtková, ktorá celý svoj umelecký život so zápalom hodným obdivu a hlbokého úklonu, nastavila s priam nevyčerpateľnou energiou na skúmanie, poznanie a odhaľovanie súzvuku i kontrastov sveta i ľudí, ktorí ju inšpirujúco obklopovali, sa nám v ten čarovný horúci májový podvečer vyznávala aj z jej nových umeleckých ašpirácií a cestovateľských plánov, ktoré jej s toľkou bázňou dodávali tak prepotrebný nádych. Bez neho, ako zdôrazňovala, sa nemôžu rodiť „veľké veci“ s nárokom na prívlastok neopakovateľné. Takou mala byť aj cesta a putovanie Miry Brtkovej po Indii, ktorá ju očarovala, fascinovala, pozvoľna nútila k filozofovaniu nad podstatou, ktorá sa v nás počas pozemského bytia usídlila.

Dnes už je, žiaľ, všetko inak. Keďže každý z nás má v sebe vpísanú netušenú a nepredvídateľnú dramaturgiu svojho vlastného osudu, iba s nevýslovným bôľom najbližší ľudia z okruhu Miry Brtkovej, celá maliarsko-umelecká obec Slovákov v Srbsku, ale vlastne všetci tí, ktorí sa uchvacovali a stotožňovali s jej umením, výjavmi z jej plátien, olejov či duchaplnosťou i zmyselnosťou zajedno obsiahnutých v artefaktoch z kovu, dreva či plastov v priestore, s ťažobou v srdci prijali správu o úmrtí nevšednej a nekonvenčnej umelkyne. Mira Brtková sa v stredu 18. decembra 2014 pobrala vo veku 84 rokov v jednej z belehradských nemocníc do večnosti.

Plátno definitívne osirelo, skice už nečaká príbeh tvorivej vášne, farby uschýnajú v clivote, štetec bez miazgy života zmĺkol. Pamiatka a spomienka na iskru v očiach Miry Brtkovej sa však do pamäti z oného májového podvečera vtisla natrvalo.

Česť Vašej svetlej pamiatke a hlboký rešpekt pred Vaším celoživotným kumštom, pani Mira!

ĽUDO POMICHAL

KTO BOLA MIRA BRTKOVÁ

Akademická výtvarníčka, módna návrhárka, divadelná a filmová režisérka Mira Brtková sa narodila 5. októbra 1930 v Nových Bánovciach pri Starej Pazove. V roku 1948 absolvovala gymnázium v Belehrade (V. a VI. ročník gymnázia absolvovala v Bratislave). V roku 1953 vyštudovala réžiu na Akadémii pre divadelné a filmové umenie v Belehrade u profesorov Vjekoslava Afrića, Josipa Kulundžića a Slavka Vorkapića. Ako československá štipendistka bola asistentkou réžie v hranom filme Otokara Vávru Proti všem. V päťdesiatych rokoch sa zaoberala divadelnou a filmovou réžiou. V roku 1958 režírovala krátke filmy pre Zagreb-fim a Neoplantu v Novom Sade. Zároveň vypracovala scenár pre prvý kreslený film Belehradskej školy kresleného filmu (Sólista Nikolu Majdaka). V roku 1959 v Ríme bola asistentkou réžie u režisérov Pietra Germiho a Alberta Latuadu.

V roku 1963 vyštudovala Mira Brtková maliarstvo na Akadémii di Belle Arti v Ríme, (profesori Franco Gentillini a Mino Maccari). Ako maliarka pôsobila v šesťdesiatych rokoch v rámci medzinárodnej umeleckej skupiny Illumination, v ktorej vedúcou osobnosťou bol japonský umelec Nobuya Abe. V rokoch 1970-1971 bola tajomníčkou réžie v hranom filme Sutjeska. Zaoberala sa i módnym návrhárstvom inšpirovaným slovenským ľudovým krojom a bola vášnivou zberateľkou slovenských ľudových krojov a starožitností.

Vladimír Valentík: Maliarka, ktorá zbúrala konvencie

Akademická maliarka Mira Brtková patrí medzi priekopníkov abstraktného výtvarného prejavu v slovenskom výtvarnom umení. Od samotného začiatku, teda šesťdesiatych rokov 20. storočia, skúma možnosti abstraktného výtvarného prejavu koncipujúc obraz ako výraz, alebo kompozíciu čírych výtvarných prostriedkov, akými sú farba a čiara. V tomto umeleckom zameraní zostala dôsledná aj v súčasnosti, hoci sa na jej obrazoch novšie vyskytujú i figúry. Pre Miru Brtkovú je však nepodstatná ich mimetická, napodobujúca funkcia. Ona ich využíva iba ako materiál na uskutočnenie individuálneho, tvorivého, autorského činu.

Znázornené figúry sú vlastne šablónovité výšivkárske vzory, v čom badať určitú autorskú dištanciu a jemný ironický postoj k figurácii. V ich navonok chaotickom rozmiestnení na plátne Mira Brtková odhaľuje geometrickú usporiadanosť. Brtková sa v tvorbe orientuje na racionálne postupy plné tvorivej, nevyčerpateľnej energie a imaginácie. Tak napríklad pri multiplikácii živočíšnych motívov ona ich nahusťuje jeden cez druhý, vytvárajúc arabeskovitú štruktúru čiar, čo je vlastne i jeden z konečných zámerov jej tvorivého činu.

Mira Brtková búra hranice a prekonáva tradične zaužívané, výtvarné konvencie využívajúc v tvorbe aj neobvyklé výtvarné techniky, alebo ich kombináciu. Ide tu predovšetkým o výšivkárske techniky, alebo kombináciu výšivky a maľby temperou. Hoci výšivky majú tradične ozdobnú funkciu umelkyňa ich využíva v inom kontexte. Brtkovej neobvyklý spôsob realizácie umeleckého diela, v tomto cykle prác pomenovanom Usmernená imaginácia, spočíva na jej idei o syntéze anonymnej ľudovej tvorby, čiže kolektívnej tvorivosti a individuálnej autorskej kreácie. Ľudová umelecká tvorba je šablónovitá, dekoratívna a hlavne úžitkového rázu, teda v podstate je protikladom voľnej umeleckej tvorby, ako ju v súčasnosti chápeme. Pokus o ich syntézu je pochopiteľný iba v duchu postmoderny.

VLADIMÍR VALENTÍK, historik umenia a literárny kritik

Portál kulpin.net: Mira Brtková svetlo už hľadá v nebesách

Život ju neláskal a po tom, ako v leteckej havárii odrazu stratila manžela a syna, sebe a im prisľúbila, že musí tu, v tejto časnosti, dokončiť ich dielo. Teda, nielen umenie, lež aj životná filozofia a vnútorné svetlo a sila Miry Brtkovej, našej a svetovej režisérky, sochárky, maliarky a módnej návrhárky vzbudzovali obdiv. To dielo, o ktorom hovorievala 18 rokov, iste napokon dokončila a dnes predpoludním sa potíšku vydala za svojimi najmilšími.

Mira Brtková sa narodila v Nových Bánovciach v roku 1930. Zakončila dve akadémie: filmovú réžiu v Belehrade a maliarstvo v Ríme. Hovorievala, že sa najrýchlejšie naučíte plávať, keď vás hodia do vody. A ona aj sama skákala do mnohých tajomných vôd a vo všetkých sa rýchlo naučila plávať. Pritom si však zachovávala pohľad na vlastnú prácu, ktorý zostával vnútorný, nedostupný vonkajším pozorovateľom, lebo všetko hodnotila nejakými inými kritériami, vytvárajúc pritom nové maliarske a filmové imidže a kombinácie...

V Taliansku strávila časť života a do jej štyridsiatky o nej sa v našej krajine málo vedelo. V Taliansku však bola známa prakticky od roku 1964, keď mala prvú samostatnú výstavu obrazov v chýrečnej rímskej galérii Arflex. V tých rokoch Rímom sa prechádzali známe filmové hviezdy v kreáciách Miry Brtkovej. Známy módny magazín Vogue ich nazval „slovanské košele" a na nich dominovali naše dolnozemské slovenské vzorky. S výšivkami sa zásobovala v Starej Pazove, kupovala staré kroje a z nich vystrihávala časti, ktoré zošila s plátnom, ktoré sama ofarbila.

Vytvárala i obrazy v kombinácii s výšivkami, robila skulptúry zo starého železa, skla, či odpadu, maľovala tzv. „biele obrazy", režírovala...a vždy robila niečo nové, iné, originálne. Aj v 84-om roku života ju ešte vždy hnala obdivuhodná, neposedná energia – hovorila, že treba len hľadať vnútorné svetlo v sebe a potom je všetko omnoho ľahšie.

Multimediálna umelkyňa Mira Brtková zo Starej Pazovy sa vyše šesť desaťročí vpisovala do dejín umenia a to nielen v našej krajine ale i v zahraničí. Za to všetko jej patrí uznanie a vďaka.

Nech je jej večná sláva!