Z Hrabušíc cez Taliansko do Južnej Afriky

Slovenské prepojenia fungujú medzi štátmi i kontinentmi. Portálu Slovenské zahraničie hneď od začiatku ochotne pomáhajú ľudia, ktorí majú vlastné skúsenosti s elektronickými komunikáciami, a teda spontánne oceňujú, že vzniká internetové médium, ktoré môže mať „celosvetový“ presah.

Priznávam, že nie je jednoduché starať sa na jednom portálovom poste o jeho koncepciu, obsah i nadväzovanie vzájomnej spolupráce. Samotnou a v podstate neodškriepiteľnou kategóriou je pri tejto práci čas, presnejšie: nároky, ktoré naň práca kladie. To je jediný dôvod, že až po viacerých dňoch sa konečne dostávam k tomu, aby som posunul ku kolegovi spravujúcemu webovú stránku Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí príspevok, ktorý prišiel z Talianska od Maje Strakovej, predsedníčky Združenia priateľov Slovákov MY&VY.

Kým združenie predstavíme na portáli SZ samostatne, poznamenávam, že viac o ňom si nájdete na: www.myavyslovacchia.it, písať môžete na mail: info@myavyslovacchia.it, ak chcete zatelefonovať, tak na: +39 329 340 9390, +39 011 1950 7897. Teraz chcem pani Strakovej poďakovať za sprostredkovanie myslím nevšedného textu hrabušického rodáka Cyrila Hromníka z Južnej Afriky, ako dodáva: „ktorého sme spoznali vďaka stretnutiu Slovákov v Kapskom meste. Významný vedec sa zároveň prihlásil do portálového blogu V čase – takže sa môžeme tešiť i na ďalšie jeho príspevky a názorové vyjadrenia.

A radi prijímame ajponuku na publikovanie fotografie Cyril Hromníka vyhotovenej 21. decembra 2011. Je na nej Chrám južného slnovratu pri západe slnka v Moordenaars Karoo, Western Cape, Južná Afrika. Na ďalšej fotografii je doma v Rondebosch, Cape Town.
 
 
Dušan Mikolaj

 

 
 

Je popredný archeológ slovenského pôvodu žijúci v Južnej Afrike.
 
Narodil sa 19. február 1942 v obci Hrabušice. Jeho slovami: V „Zemi Blaženosti“ zvanej Spiš, na pokraji „Ochranného lesa“ Slovenského raja, v posvätnom mieste „Velebenia svetla“ zvanom Karabusaice v dobe bronzovej, v rímskej dobe pravdepodobne Oppidum Harabusice, Kapsdorf  v dobe spišských Sasov, Káposztafalu v dobe maďarskej, a dnes Hrabušice.
 
Po maturite na gymnáziu v Spišskej Nová Ves študoval africkú históriu na Katedre orientalistiky a portugalčinu a iberijskú históriu na Filologickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Počas štúdií pracoval v brazílskom a swahilskom vysielaní Radia Praha. Roku 1968 v prvých dňoch okupácie vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do Spojených štátov amerických, kde pokračoval v štúdiu histórie Afriky, Južnej Ázie a Latinskej Ameriky na Syracuse University v Syracuse, New York (1968-1977).
 
V študijnom období na Syracuse University, kde sa venoval histórii Afriky, južnej Ázie a Latinskej Ameriky a hinduinštine, pracoval Cyril Hromník ako asistent vo výskume na katedre Východoafrických štúdií (1968-70); v jej knižnici ako bibliograf  histórie Afriky, Juhovýchodnej Ázie a Latinskej Ameriky Syracuse University (1970-73); v 1973-74 ako bádateľ a vedúci Mikrofilmovacieho univerzitného projektu (s Haile Sellasie I University v Addis Abebe, Etiópia).
 
Vo výskume sa zameral na prvotné vzťahy medzi Etiópiou, Indiou, Sonabarom (dnes Mashonaland – zlatonosná oblasť Zimbabwe a Mozambiku) a Komatilandom (zlatonosná oblasť Južnej Afriky a Swazilandu).

Ako člen spoločnosti Fulbright Research robil historický výskum v archívoch Goy (India), Mozambiku, Angoly a Portugalska (1974-75) so zameraním na dolovanie a obchod so zlatom počas portugalskej expanzie (1488 – 1752). V historickom výskume pokračoval a príležitostne  prednášal na Syracuse University (1975-78). Na katedre histórie University of Cape Town, Južná Afrika, pracoval (1979-80-85) na skúmaní historického pozadia bantuských jazykov a migrácie. Ako hosťujúci historik/bádateľ pôsobil na Mgwenya College of Education, KaNyamazane, Mpumalanga, Južná Afrika (1986-2001) – zameriaval sa na skúmanie pôvodu Quenov (Otentottu =Hottentotov) a Afričanov hovoriacich po bantusky.

Získal výskumný grant z the Chairman’s Fund Educational Trust of Anglo American and De Beers 1980-2001. Počas neho navštívil Indiu (sedemkrát), Indonézu (Java, Borneo, Sulawezi), Etiopia, Srí Lanka, Thajsko, Singapur, Hong-Kong, Keňa, Mozambik, Angola, Libéria, Pobrežie slonoviny, Ghanu, Swaziland, Botswanu, Izrael, Portugalsko, Španielsko, Francúzsko, Poľsko, Nemecko, Veľkú Britániu, Írsko, Kanadu, Zimbabwe, Lesotho, Namíbia, ba aj rodné Slovensko a Česko.

Vykonával výskumy v Etiópii (podobnosť DNA negroidnej populácie s indickými genetickými vplyvmi), v indické Góe (historické archívy), v Mozambiku, Angole a Portugalsku (ťažba a obchod so zlatom počas portugalskej expanzie). Po získaní vedeckej hodnosti na University of Cape Town v Južnej Afrike skúmal historické pozadie a migráciu bantuských jazykov a pôvod Khoinov (Hotentotov). V súčasnosti sa zaoberá výskumom ranej histórie Afriky a jej kontaktov s Indiou, Indonéziou a Arábiou, podniká terénny výskum dávnych pamiatok vo východnej, strednej a južnej Afrike a organizuje ich ochranu. Skúma pôvod a účel megalitov a ich rano-historických kamenných štruktúr v Afrike, Indii a Európe.
 
Z výskumu Cyrila A. Hromníka vyšli objavy mnohých kamenných kozmologických chrámov v južnej Afrike, ale aj na Slovensku. Vydal štyri monografie a množstvo vedeckých a populárnych článkov.

Jeho znalosť zámorského aj transkontinentálneho obchodu v najstarších dobách a s tým súvisiacich kultúrnych aj jazykových vplyvov mu otvorila úplne nový a nikým predtým nepredvídaný pohľad aj na históriu Slovenov a Slovenska v dobe rímskej, pred-rímskej a bronzovej. Je autorom originálnej historickej rekonštrukcie stredoeurópskeho, ale indickým obchodom ovplyvneného pôvodu Slovenov/Slovákov. K samotnému písaniu histórie Slovenov/Slovákov toho historika Afriky a Indického Oceánu podnietili debaty s členmi Slovenskej spoločnosti v Južnej Afrike na pravidelných obedoch v jedálni juhoafrického Parlamentu, ktoré organizoval redaktor časopisu Juhoafrické Slovenské zvesti Ing. Milan Sabol Pr.Arch, MIA. Tento Šarišan, hovoriaci druhým najstarším dialektom slovenčiny, aj podnietil Dr. Hromníka k napísaniu prvého článku o Slovenoch v slovenčine. To viedlo k dlhodobej a veľmi plodnej spolupráci. Vianočné aj inodobé debaty v jeho dome a na výročných výstupoch na Stolovú horu na počesť nezávislosti Slovenska (nešťastne po vzoru Česka pomenovaného Slovenskou republikou), prispeli k rozhodnutiu písať profesionálne o nových objavoch v dobe ranných obchodných, kovorobeckých a pútnických kontaktov Dravidskej Indie so starodávnym Slovenskom.
 
So svojou africkou ženou žije a tvorí v Kapskom Meste v Južnej Afrike.  Poznamenávajúc: „Veď je tu toľko podnetov na skúmanie“. 
 

 
Keď sa pozriete na Google Earth fotografiu Hrabušíc z vesmíru, toto bývalé mesto, teraz dedina vyzerá ako štvorcípa hviezda s veľkým otáznikom na mieste piateho cípu. Rovná noha toho otáznika mieri presne na oltárny koniec kostola sv. Vavrinca, a ten je jeho bodkou. Žeby to bolo len čírou náhodou? Lenže navyše, čiara od oltárneho konca kostola beží pozdĺž cesty na Vajngrub a mieri presne na stred maličkého kruhu vo vesmíre, po ktorom krúži dominantná hviezda vesmíru, Polárka, spolu s Veľkým vozom, ako mu hovoríme mi Sloveni-Slováci, alebo s Veľkým medveďom, ako tomu súhvezdiu hovoria iné národy.

Ako ľahko by sa navigovalo Markovi Nanninimu, synovcovi Terky Davidovej-Strakovej, ktorej list do Hrabušičana ma podnietil k napísaniu tejto malej nostalgickej poznámky o mojom rodisku, keby jeho malá plachetnica bola bodkou vo vesmírnom otázniku nad Hrabušicami.

Marko Nannini je taliansko-slovenským synom Terkinej sestry Majky, s ktorou ma zoznámil jej a Terkin brat Ladislav, slovenský ambasádor v Južnej Afrike, keď sa Marko v rámci regaty Global Ocean Race 2011-2012 zastavil v prístave Kapského Mesta pod Stolovou horou na plavbe okolo sveta. Jeho maličká plachetnica s dvojčlennou posádkou je takou bodkou hrabušického kostola premietnutou do južných morí Indického oceána a teraz sa plaví po premietnutom južnom kruhu onoho malého polárneho kruhu nad Vajngrubom. Ako ľahko by sa mu kormidlovalo aj bez sofistikovanej navigačnej technológie, ktorou jeho plachetnica je bezpochybne vybavená, keby on tú Polárku a ten polárny kruh nad Vaingrubom mohol z paluby svojej lodičky vidieť! Ale on ten polárny kruh kvôli zaobleniu Zeme zo štyridsiatej rovnobežky južnej pologule vidieť nemôže. A dúfajme, že Marko a jeho spolu-námorník na plachetnici pod slovenskou trikolórou a logom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, teda aj mňa, nájde svoju cestu po búrlivom Indickom oceáne pod Južným krížom až do vzdialeného Welingtonu na Novom Zélande.

2011 rokov pred dneškom, na podobnom kruhu pod Polárkou nad hrabušickým Vaingrubom, ale na severnej pologuli Zeme, zamierili na západ traja králi z Indie, aby šli do Jeruzalema zistiť, kde sa narodil syn Boží, lebo sa mu chceli pokloniť. Bolo zvykom v Hrabušiciach v dobe môjho miništrovania, že kantor sprevádzajúci kňaza, kostolníka a miništrantov pri vianočnej návšteve a posviacke domov, napísal modrou kriedou na tyrštok (ako sa u nás na Spiši hovorilo dvernej zárubni) počiatočné písmena tých troch kráľov – G. M. B. Indickí mudrci na radu kráľa Heroda a jeho učencov našli narodeného kráľa Židov v blízkom Bethleheme. Bethlehem bol „Domom žiary“, ako to jeho meno naznačuje a prorokmi bol predurčený vydať žiaru svetla pravého, ako sa spieva v slovenskej cirkevnej piesni Duchu svätý príď z neba a vydať ráč zo seba žiaru svetla pravého. A Hrabušice, ako som vysvetlil v práve uverejnenom článku Hrabušice na počiatku v časopise Kultúra: dvojtýždenník závislý od etiky (14, č. 21, 7. 12. 2011, s. 10), zdieľajú svetlo božie s Betlehemom, lebo názov Hrabušice, v jeho pôvodnej dravidskej podobe Harabušaice doslova znamená „Miesto velebenia svetla“.

Logická cesta z Miesta velebenia svetla by mala smerovať na Polárku, hviezdu Slovenského raja, a viesť na sever do neba slávy Božej. Lenže v ceste smrteľníkov je na tejto ceste Brána zákona (dharma) alebo Brána indického boha Jamu medzi Zemou a nebom a tej starodávni Dravidi, ktorí naučili našich predkov dolovať rudy a zlievať kovy, hovorili Vaj-gurru-ba, z čoho vznikol hrabušický Vajngrub. Otáznik boha Jamu na Vajngrube visí nad hlavou každého smrteľníka z Hrabušíc. Cintorín s jamami, do ktorých sa ukladajú telesne pozostatky tých, čo prešli bránou Vajngrubu na sever do neba, ako aj tých, ktorých duše sa vrátili do Jamovho podsvetia na juhu, sa nachádza hneď pod Vajngrubom v juhovýchodnom kvadrante ohňa.

A svätý Vavrinec, patrón hrabušického kostola stojaceho na bodke Vajngrubského otáznika, umrel mučeníckou smrťou upálením na ohnivom rošte, ktorý je zobrazený na hlavnom oltári kostola, skoro presne na južnej bodke Vajngrubského otazníka.
 
Cyril Andrew Hromník