Umelecké vnuknutia a ľudský rozmer Jána Mráza, krajana z Mníchova, ocenil Igor Furdík Medailou ÚSŽZ na výnimočnej vernisáži v Ružomberku

Sugestívna nasýtenosť emócií, vnemov, umeleckých precítení, slov úcty a prejavov obdivu v ružomberskej Synagóge dodávala celej atmosfére sobotňajšieho podvečera 30. mája akoby pridanú hodnotu, na zadefinovanie ktorej by sa len sťažka vhodné slová hľadali. Ako očividný svedok a zajedno i pozorovateľ prežitého a všetkými zmyslami precíteného by som sa rozplýval v epitetách o vyšších umeleckých, ľudských, ale aj krajanských črtách charakteru, ktorými desaťročia svojho plodného života akademický maliar Ján Mráz zahŕňa svojich najbližších – manželku Janku, priateľov a známych v Mníchove, kde žije a tvorí od roku 1968, ako i na diaľku a po roku 1989 aj počas priamych návštev rodiska na Liptove, ale aj po celom Slovensku. Lenže, a tento motív pre neobyčajne všestranného umelca a človeka príznačnej vnútornej pohody i vonkajšej pokory, čo na tomto mieste iba dupľujem, by akokoľvek „vyšívané“ chválospevy vonkoncom nepasovali na oslávenca. On totiž, prijímajúc všetky sobotné prívlastky, pochvaly a súznenie človečiny v zaplnenej sviatočnej Synagóge, nechávajúc v nás zakaždým pečať svojej nestrojenej skromnosti, akoby nás odkazoval gestikuláciou rúk, tu i tam spočinuvších na jeho dozaista rozbúšenom srdci, na tri bodky v názve jeho výstavy. Portréty, autoportréty a...

V tých nedopovedaných troch bodkách možno vytušiť desiatky rokov v pestrosti žánrov, smerov i prejavov oscilujúcej umeleckej tvorby, vonkoncom sa neohraničujúcej iba plátnom, štetcom, farbami či motívmi a filozofickými úvahami a súvahami inšpirovanými tak nadčasovými posolstvami Mrázových maliarskych a ilustrátorských učiteľov či prímerov (Ján Mudroch, Vincent Hložník, Albín Brunovský...), ale rozvetvujúcej sa aj širším poňatím možností svojho vlastného pozemského sebapoznania. A tak aj preto sa majster Mráz oddáva roky rokúce vášni, rozvíjajúcej nielen jeho osobnostný postulát, ale formujúci aj jeho príklon k rodisku, k domovine, Slovensku. Veď, čo si budeme navrávať, keď sa v Kristových rokoch človek rozhodne raz a definitívne – a netušiac ako nadlho – zavrieť za sebou „domovské vráta“ bez nároku na návrat, čo akokoľvek silné múzy kumštu sa ho uchopia, nostalgia kvapka za kvapkou mu inštinktívne našepkáva, že aj tam, „za oponou“ v Mníchove, si svoju vyvzdorovanú umeleckú aj ľudskú slobodu môže vycibriť, poláskať. A čože už príhodnejšie ako slovo, melódie, obrazy krajiny zapečatené v pamäti, zurčania tanečných kreácií, chytľavá liptovská írečitosť, najmä ale schopnosť odriekať si v typickej slovenskej „našskej“ zanovitosti vylúdi v dušechvení spätnej väzby to najpôsobivejšie. A týmto nekonečne uchopiteľným a aj pochopiteľným záhybom Mrázovej duše sa stalo, je a naveky aj zostane vzťah k slovenskej folkloristike vo všetkých jej podobenstvách.

Nuž čo vľúdnejšieho a vlasteneckejšieho ho v tom najlepšom mohlo postihnúť, ak nie zrod Slovensko-nemeckého kultúrneho klubu v Mníchove. Ján Mráz mu dal fundament, myšlienku, témy – avšak nielen iba pre to sú mu jeho rovesníci, ale aj mladšie generácie Slovákov v Mníchove ba v celom Nemecku za to vďační. Ešte viac za jeho večnú a nevyčerpateľnú schopnosť inšpirovať druhých a s nimi vedno aj seba samého obdivuhodne udržiavať v nástojčivom hlade po cibrení slovenského folklóru, núkať štedrými priehrštiami našu kultúru, zvyky, výnimočné tradície a najmä črty charakteru Slovákov – vrátane empatie, svojrázu, originality v spojení s principiálnymi osobnostnými pohnútkami: tvoriť, konať a komunikovať vždy a všade tak, aby sa ti tí, ktorým sa prihováraš, podobnými skutkami odplácali, aj keď si okrem pochopenia, štipky pozornosti či prívetivého pohľadu a priateľského slova nič neosobuješ, nenárokuješ, nevyvolávaš.

A predsa je takto vari vždy Jánovi Mrázovi vyslyšané. Aj keď, pravdu povediac, on sám nezabúchal na brány rodného Ružomberka, mesta, ktoré si láska už čosi viac ako osem desaťročí úprimne v srdci. Echo z Mníchova, ktoré vyslala s najlepšou vôľou pani Viera Horch, predsedníčka Slovensko-nemeckého kultúrneho klubu, aby si aj rodné Slovensko uctilo život a dielo jedného z našich najpozoruhodnejších krajanov – umelcov v súčasnom zahraničí, prijal s ústretovosťou nielen Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ale aj samotní Ružomberčania – počnúc primátorom mesta Igorom Čomborom cez prestížnych umelcov – folkloristov, priateľov Jána Mráza, významných osobností slovenskej výtvarnej a spisovateľskej obce, až po ďalších jeho rodákov, priateľov a predstaviteľov Mesta Ružomberok a Kultúrneho domu A. Hlinku. Aj vďaka nim sa mohla vernisáž výstavy akademického maliara Jána Mráza „Portréty, autoportréty a ...“, ako aj prezentácia jeho novej knihy príbehov, spomienok a vnuknutí s názvom „Spomienky ružomberského maliara III.“ vo veľkorysom a elegantnom štýle, ako aj v žičlivej ľudskej atmosfére v ružomberskej Synagóge, uskutočniť.

Aj skrze nich a ďalších aktérov a ľudí, ktorí v osobnosti Jána Mráza vnímajú človeka – umelca, oplývajúceho vzácnym darom – čo aj táto udalosť potvrdila - spájať a oduševňovať tu slovom, tam srdečným smiechom, tu mĺkvym veľavravným úsmevom, ale aj „dúchaním do fujary“, stali sme sa nadšenými svedkami viac ako poldruhahodinového spoločensko-kultúrneho zážitku. Spoločne s viac ako 100 hosťami, priateľmi a známymi umelca, ktorí sa sem poschádzali z rôznych kútov Slovenska, ale i zahraničia – z Nemecka či Rakúska, ale aj vďačnými Ružomberčanmi, sme tlieskali nielen výstave diel dokumentujúcich prierez portrétovej či krajinkárskej tvorby Jána Mráza, ale aj slávnostným aktom udeľovania pôct umelcovi. Tej prvej sa mu v prítomnosti Jána Figeľa, podpredsedu Národnej rady SR, dostalo z rúk primátora Ružomberka Igora Čombora, ktorý rodákovi tohto mesta udelil s iskrivým a bezprostrednosťou pretkaným príhovorom ocenenie Čestný občan mesta Ružomberok.

Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, udelil o niekoľko desiatok minút na to jubilujúcemu umelcovi – krajanovi Jánovi Mrázovi (80. narodeniny oslávil vo februári 2015) na znak vďaky, úcty a ocenenia umeleckého, spolkového, ako aj ľudského vkladu neobyčajne všestranného a príkladného krajana Medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

V bezprostrednosti odovzdávania medaily, ktorá je výrazom uznania za šírenie dobrého mena Slovenska a Slovákov v prostrediach našich krajanov v zahraničí, ocenil Igor Furdík umeleckým talentom a ľudským rozmerom šľachetnosti v rozmanitosti aktivít nadelenú osobnosť Jána Mráza. Jeho rozvinutá umelecká - výtvarná, folkloristická a hudobná tvorba, či jeho literárne príbehové knihy čŕt, ako aj jeho neprestajný pulz na tepe slovenského národa a slovenskosti, natrvalo a úprimne v ňom zakorenenej, napriek neraz nežičlivosti a priekom času, sú a zostanú, ako to v laudátiu pripomenula ešte pred aktom odovzdania medaily Vilma Prívarová, poradkyňa predsedu ÚSŽZ, vzácne trváce. Preto podľa I. Furdíka, je Ján Mráz osobnostným i umeleckým prímerom nielen pre tisícky ďalších Slovákov žijúcich v zahraničí, ale aj inšpiratívnym prameňom vo vzájomnom slovensko-slovenskom dialógu aj pre jeho rodákov tu doma, na Slovensku. K slovám uznania Igor Furdík tlmočil Jánovi Mrázovi pred početným publikom aj blahoprajný pozdrav Miroslava Lajčáka, podpredsedu vlády SR a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

To už sme sa však už dávnejšie ocitli všetci vo virvare hudby, tanca, spevu... O to všetko sa postarali na slovo i muziky vzatí excelentní umelci – priatelia Jána Mráza – Orchester ľudových nástrojov (OĽUN) pod vedením Miroslava Dudíka, interpretka ľudových piesní Anna Hulejová, ktorá spoločne s vnučkou Simonkou zanôtili nádherné trávnice... Aby sa v toku slova a umeleckých tónov postupne prezentovali aj píšťalkár Vladimír Struhár z FS Liptov so svojimi žiakmi, variácie tancov z Liptovských Sliačov, tancom i spevom samotný Folklórny súbor Liptov, ako aj samotný Janko Mráz, ktorému na potešenie publika a hostí vystačil v emotívnom rozpoložení dych na to, ako on vraví, aby „zadúchal do fujary“.

Pravdaže, jeho excelentnému číslu na jeho obľúbenom nástroji, predchádzala najskôr precízne pripravená, zrozumiteľná a v tom najlepšom aj vzdelávaco-inšpiratívne poňatá reč kurátorky výstavy Kataríny Matuškovej, teoretičky umenia. Nuž a potom zahriala dlane prítomných úprimná „stretávka“ starých dobrých priateľov na pódiu. Ešte bez prítomnosti primátora Ružomberka Igora Čombora jej dal spisovateľ Ľubomír Feldek prívlastok vyjadrený strohým číslom – 240. Vraj, toľko majú spolu „konškoláci“... Nuž veru, naozaj na krst v poradí už tretej knihy príbehov Jána Mráza „Spomienky ružomberského maliara III.“ si organizátori nemohli ani v najobjavnejšej dramaturgii programu pozvať lepších, brisknejších a slovensky írečitejších „tútorov“ ako dvojicu, ktorá vekom, nadhľadom, osobnostným šarmom i svojim umelecko-literárnym dosahom vyšperkovala akt uvedenie publikácie do svete lupeňmi červených ruží. Kým ružami obsypaná ružolíca tvár Janka Mráza vyžarovala dojatím okamihu, Ľubo Feldek sťaby čarodejník slova vykúzlil ani z rukáva svoje verše, ktoré kedysi ako ódu venoval svojmu priateľovi Jánovi Mrázovi, výtvarník a ilustrátor Miroslav Cipár, spolužiak majstra Mráza v jednom ročníku VŠVU, akoby s veľavravnými úsmevmi fixoval pomyselné ťahy pódiovej mikroscénky do svojho pamäťového skicára.

Skvelé, bezprostredné, jedinečné. A všetko pritom prirodzene ľudské, neštylizované, prívetivé, úprimné.

A čo bolo na počiatku? Vľúdne slovo básnika, ktorým sa prítomným prihovorila Monika Miháľová, moderátorka nezabudnuteľnej kultúrno-spoločenskej slávnosti. Osviežila pamäť, privodila spomienky. Málokedy sa v čase celebrít, ktorý nepochopiteľne a nasilu žijeme (...nenadobúdate, Slováci pocit, že aj tolerancia má mať svoje hranice, a basta!) stane, že by si ktosi kdesi pripomenul básnika cnosti, múdrosti, povznesenia... Ba predsa. Celý krásny podvečer v Ružomberku sa veru aj niesol v znamení myšlienok, rinúcich sa z úryvku básne Jána Kostru „Každý deň“...

Každý deň stretnúť človeka,

to stačí.

A nech sa všetko mení, nech čas uteká,

nech zosýpa sa staré

a nech sa taví v novom vare,

ale

každý deň stretnúť človeka.

Lebo ak sa ti stratí,

ak len pulz počuješ

jak echo krokov v pustom nádvorí,

deň stratený je.

Človeka stretnúť,