Obyvateľstvo na našom území sa sčítava od čias panovníka Jozefa II.

Tradícia sčítania obyvateľov na území Slovenska siaha do obdobia Rakúska-Uhorska. Pravidelne sa začala početnosť a štruktúra obyvateľstva zisťovať od roku 1869.  "Moderné sčítanie obyvateľstva má na našom území viac ako storočnú tradíciu približne v podobe, ako ju poznáme dnes. Historicky je však staršie. Ľudia sa sčítavali už v stredoveku a údaje o počte obyvateľov nachádzame v historických zdrojoch v rôznych podobách. Ako sa menila doba, menili sa aj otázky, forma zberu spracovania údajov a výstupy. Do roku 2011 ale mali niečo spoločné – pri zbere papierových formulárov bola kľúčová osoba, ktorá formuláre od obyvateľov zbierala osobne - sčítací komisár,“ povedala pre TASR Jasmina Stauder, hovorkyňa pre Sčítanie obyvateľov domov a bytov.

Obyvateľstvo sčítavali už v časoch antického Grécka, v Číne i v starom Ríme – dodnes používaný termín "census" pochádza z latinčiny. Odhaduje sa napríklad, že v období 4. až 6. storočia žilo na území dnešného Česka a Slovenska cca pol milióna ľudí.

V Uhorsku sa celoplošné sčítanie obyvateľstva konalo prvý raz v roku 1784 – nariadenie o ňom vydal 1. mája 1784 uhorský kráľ Jozef II., preto sa tiež nazýva "Jozefínskym sčítaním“. Samotné sčítanie sa začalo v novembri 1784 a trvalo do roku 1787. Podľa jeho výsledkov malo Uhorsko 6.467.829 obyvateľov. Veľká časť dokumentov sa však nezachovala aj preto, že so sčítaním nesúhlasila uhorská šľachta – jeho motívom bola snaha zistiť nielen vojenskú silu, ale aj daňový základ monarchie.

V roku 1857 sa sčítanie po prvý raz uskutočnilo k jednému dátumu – k 31. októbru 1857 – a poverenie na jeho vykonanie dostali už len politické úrady. Prvé moderné sčítanie ľudu sa potom konalo v posledný deň roka 1869. Zákon o sčítaní ľudu z 29. marca 1869 stanovil, že sa bude cenzus vykonávať v desaťročných intervaloch vždy k 31. decembru v rokoch končiacich sa nulou, t. j. v roku 1880, 1890, 1900 a 1910.

Od roku 1869 sa tiež sčítania ľudu uskutočňovali podľa zásad, ktoré stanovili medzinárodné štatistické kongresy. Predovšetkým posledné sčítanie obyvateľov v rámci monarchie, ktoré sa konalo v roku 1910, poznamenal maďarizačný tlak a skutočnosť, že sa otázkami nezisťovala národnosť, ale materinský jazyk, resp. jazyk, ktorý opýtaná osoba používala.

Prvé základné údaje o populácii Slovenska v rámci Československej republiky prinieslo až mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku v roku 1919 nazývané tiež Šrobárovo sčítanie. Práve minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár zaradil túto úlohu medzi priority hneď po svojom nástupe do funkcie.

"Najdôležitejším cieľom bolo zistenie presnej národnostnej situácie na území Slovenska pre mierovú konferenciu, ktorá sa pripravovala na začiatok roka 1919 v Paríži. Druhým dôvodom bolo jeho využitie pre organizáciu správy a správnej oblasti, ktorá sa na Slovensku v tomto čase prakticky ešte len tvorila," píše odborník na demografiu a štatistiku Pavol Tišliar v publikácii Mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku z roku 1919, príspevok k populačným dejinám Slovenska.

Sčítanie v roku 1919 sa konalo doslova v bojových podmienkach, pretože Slovensko čelilo vpádu boľševikov z Maďarska. Projekt sa posunul na august, keď sa pomery v krajine stabilizovali. Situáciu však komplikoval fakt, že v tom čase mnohí ľudia pracovali na poliach. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska vydalo v roku 1920 výsledky sčítania v publikácii Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919. Podľa nej žilo na Slovensku 2.948.307 obyvateľov, z toho 1.962.766 (66,57 %) československej národnosti, 692.831 (23,50 %) maďarskej, 143.589 (4,87 %) nemeckej, 93.411 (3,17 %) ľudí rusínskej národnosti, a 55.710 (1,89 %) tvorili ostatné národnosti. Výmera Slovenska ešte nebola presne uvedená. Hoci v sčítaní figurovala spoločná česko-slovenská národnosť, evidovala sa samostatne aj príslušnosť k Čechom či Slovákom.

ZDROJ: webmagazin.teraz.sk/ TASR

 

Uverejnené: 22. 2. 2021

Počet zobrazení: 590x