Slovenská poézia v Bejrúte

Výbor Asociácie absolventov českých a slovenských vysokých škôl v Libanone už po štvrtý raz usporiadal veľmi obľúbený Večer poézie. V prímestskj časti Bejrútu-v Damoure- sa stretli priaznivci tohto náročného, ale krásneho literárneho žánru. Svojou účasťou a záujmom prítomných potešil veľvyslanec Slovenskej republiky v Sýrii, Libanone a Jordánsku Ivan Surkoš a zástupkyňa českého veľvyslanca v Libanone Ivana Zuntová.

Ako uviedla v príhovore konferenciérka a zostavovateľka programu (autorka tohto príspevku), človek v dnešnom uponáhľanom a hektickom svete potrebuje mať tú svoju –básnikom pomenovanú a odporúčanú 13.-u komnatu, do ktorej by si ukladal svoje sny, nádeje a túžby –svoju poéziu. Bez nej by bol život fádny a chudobný.

Večery poézie v Bejrúte majú  už svoju tradíciu. Po prvý raz sa stretli jej priaznivci v novembri 2008. Program bol venovaný slovenskej ľúbostnej lyrike, najmä Sládkovičovej Maríne, ktorú do arabčiny preložil vtedajší hosť Dr. Ghias Mousli zo Sýrie. Posmelení úspechom organizátori pripravili o rok neskôr Večer poézie zostavený z básni českých a slovenských autorov. Vlani v januári absolventi a krajanky počúvali pásmo básni z Antológie slovenskej poézie, ktorá vznikala v zahraničí, väčšinou v exile. Po skončení podujatia  sa pritomní dohodli, že nasledujúci Večer poézie už bude pozostávať aj z tvorby arabských autorov. Arabská poézia je nepochybne svetová, obsahovo a výrazovo bohatá, s nezvyčajne bohatým slovníkom, krásou metafor a iných básnických „ornamentov“, o čom sa mohli presvedčiť účastníci posledného Večera poézie v Damoure. Recitácie sa ujali krajanky a absolventi- lekári, ktorí preukázali pozitívny vzťah k poézii. Najskôr  zazneli verše perzského básnika Omara Chajjama, ktorý žil a tvoril pred necelým tisícročím. V slovenčine vyšiel preklad jeho básni pod nazvom Láska, hlina, spev a čaša vína. Nasledoval úryvok v slovenčine z Piesne piesní, ktorej autorstvo sa pripisuje kráľovi Šalamúnovi. Arabi mu hovoria „nabi“, čo znamená prorok.

Z arabčiny recitátori predniesli okrem iného básne sýrskeho autora Nizára Kabbániho, libanonského básnika Chalila Motrána a najznámejšieho a najviac prekladaného libanonského autora vo svete Gibrana Chalila Gibrana.

Zo slovenskej poézie si recitátorky vybrali autorov, ktorých poézia je im blízka, knihy ktorých si doniesli so sebou aj do Libanonu. Zneli verše Jána Smreka o láske, Ivana Kraska o domove, Kamila Peteraja o mladosti, Michala Chudu o vzťahu k žene-matke a rodnému valalu a nakoniec verše Milana Rúfusa o jeho kolegovi Tomasovi Transtrômerovi. Konferencierka citovala vyznanie básnika o poézii, o jeho názore na to, či si ľudia budú aj v budúcnosti kupovať knihy- „ľudia si odjakživa kupovali a budú kupovať predovšetkým chlieb. Ak sa im z ceny za chlieb niečo zvýši, kúpia si, a niektorí aj veľmi radi knihu... Osud knihy závisí od ceny chleba.“

Slovenský veľvyslanec Surkoš v diskusnom príspevku povedal, že si veľmi cení prácu výboru Asociácie a záslužnú prácu organizátorov Večera poézie, lebo je to pôsobivá forma propagácie slovenskej kultúry a literatúry v Libanone. Zdôraznil, že ZÚ SR v Damašku bude aj naďalej úzko spolupracovať s výborom asociácie a pokúsi sa organizovať aj iné podujatia z oblasti hudby, filmu, folklóru a literatúry...

Piaty, takmer jubilejný Večer poézie by sa mal uskutočniť o rok a jeho program by mal pozostávať zo slovenskej, českej a arabskej poézie.

„...lebo poézia je ako sen, a sny nie sú na to, aby sa plnili, sny sú na to, aby sa snívali...“

Božena Farhatová