Slováci v Budapešti poctili príbeh predkov - slovenským pltníkom a robotníkom z Horného Uhorska odhalili pamätnú tabuľu na Pltníckej ulici v Angyalfölde

Najskôr odhalenie pamätnej tabule na jednej z ulíc, vytvárajúcej vďaka zboru Ozvena atmosféru výnimočnej slovenskej ozveny v hlavnom meste krajiny našich južných susedov v miestach, kam je vskutku kameňom dohodiť od Margitinho ostrova, krášliaceho v týchto miestach Dunaj. Vzápätí jedinečná scenéria v parku v susedstve Národnostného domu XIII. obvodu v Budapešti, v ktorom má svoje sídlo aj rovnomenná slovenská samospráva. Postarala sa o ňu okrem iných „slovacík“ v tento májový štvrtok štrnásteho aj folkloristika z Oravy, najmä však originálna poctivá plť, hoci v zmenšenej, nie v originálnej 18-metrovej mierke, ktorú tu vyhotovili majstri z Oravy a Liptova. Deň, ktorý sa zrodil z dobrého motívu, „vyprovokovaného“ z kompletného až podrobného historického rozhľadu budapeštianskych Slovákov, ako aj z vedeckého bádania maďarského historika – znalca príbehov Budapešti 19. storočia. Pričom jeho aktuálny rozmer i význam pre budúce generácie Slovákov v Maďarsku znásobil a zhmotnil do podoby parádnej pltníckej pripomienky najmä neutíchajúci zápal dlhoročnej slovenskej spolkovej i kultúrno-spoločenskej aktivistky a roky líderky budapeštianskych Slovákov Zuzany Hollósyovej.

Neprepisujeme históriu – napokon, to Slováci v Maďarsku nemajú ani za lubom. Len objektívnemu toku času navraciame pamäť. Možno i touto myšlienkou by sme mohli vylúpnuť jadierko z plodu, ktorý v objavoch historickej i národnej pravdy v inak neraz vcelku komplikovaných vzťahoch „potvrdzovaniach a dokazovaniach toho či onakého vkladu jedného či druhého národa“ v našich niekdajších spoločných uhorských politicko-spoločenských súradniciach v toku dejinného času stáročí je dnes veľmi cenný aj pre Slovákov v Maďarsku. Žijú tu od nepamäti, prišli sem, rodili sa tu a píšu tu svoje príbehy vďaka ustavičnému pulzu tohto sveta.

Skutočnosť, že neodškriepiteľným faktom pre všetkých nepredpojatých a objektívnych historikov je aj to, že Slováci sa mierou vrchovatou pričinili svojimi mozoľnatými rukami i všeobecnou staviteľskou ba aj architektonickou šikovnosťou o zveľaďovanie maďarskej metropoly na Dunaji, je aj akceptovanie aktu odhalenia pamätnej tabule tak budapeštianskymi politikmi XIII. obvodu (slávnosť sa konala pod patronátom Józsefa Tótha, starostu mestskej časti Angyalföld), ako aj historicko-vedeckou a kultúrnou maďarskou obcou, ktorú prezentoval na podvečernom sympóziu Slovenskí pltníci v Pešti miestny historik Péter Róbert.

A tak sme sa stali svedkami výnimočnej udalosti. Je skôr vzácnosťou, ako javom všedným, aby sa v Budapešti odhaľovali pamätné tabule Slovákom a v slovenčine. Tutaj utca (ulica iba na skok od Margitinho ostrova, vyúsťujúcej do známej Váci út, ktorá má prívlastok pltnícka: „tutaj“ - plť v maďarčine), na ktorej sa zišlo niekoľko desiatok budapeštianskych Slovákov, ako aj hostí zo Slovenska – z Nižnej na Orave a z Liptovského Hrádku, teda oblastí s bohatou históriou pltníčenia v časoch Uhorska, si takto natrvalo zapíše do svojich príbehov štvrtok 14. mája 2015. Popoludní na slávnosti, ktorú poctili svojou prítomnosťou Jeho Excelencia Rastislav Káčer, veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku, Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Alžbeta Hollerová Račková, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Gabriel Hushegyi, riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti, Marián Tkáč, predseda Matice slovenskej, predstavitelia mestskej časti XIII. budapeštianskeho obvodu a predstavitelia vzdelávacích, spolkových a kultúrnych inštitúcií Slovákov v Maďarsku, odzneli slová, vyzdvihujúce nielen historické putovanie našich pltníkov, ale aj zhmotnenie ich posolstiev vzájomne výhodného súžitia a tolerancie Slovákov a Maďarov v ich spoločnom priestore. Veď napokon – a história to len a len podčiarkuje - Slováci, kam by v minulosti neprišli, svoje úsilie, talent, nadanie a uchopenie životných perspektív sústreďovali iba na budovanie, stavanie, zhodnocovanie a zveľaďovanie, cudzie a neprístojné im boli prvky deštrukcie, ničenia, nezáujmu či neochoty brať svoj osud i perspektívu druhých, s ktorými sa im prichodilo súžiť do vlastných či spoločných rúk.

Pod tabuľou sa prítomným prihovorila vicestarostka mestskej časti Kornélia Holopová Schrameková, ktorá pripomenula, že v XIII. obvode to bude už tretia tabuľa pripomínajúca významných Slovákov – obyvateľov mestskej časti. Predseda Matice slovenskej Marián Tkáč okrem iných slov nastavil zrkadlo aj našej sebareflexie, keď povedal: „My Slováci sme národ skromný a veľmi málo pamätáme na svoju minulosť. Myslím, verím a dúfam, že je tu čas, keď budeme Slováci a Maďari na seba smerom dozadu a smerom dopredu hľadieť len v dobrom a priateľskom ovzduší. V histórii sú vždy aj stránky temné, nie pekné. Ale medzi Slovákmi a Maďarmi v podstate nikdy veľká vojna nebola,” dodal Marián Tkáč.

Predsedníčka organizátorskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti Zuzana Hollósyová hovorila aj o tom, že našim predkom, prichádzajúcim do Pešti s úmyslom uživiť rodinu, určite ani na um neprišlo, že na ich príchod si budú spomínať občania Pešti aj o 200 rokov. „Táto ulica dostala pomenovanie po pltiach, ktoré sa tu v blízkosti zastavili na Dunaji, ktoré potom rozobrali a drevo použili pri rôznych stavbách, na lešeniach stavieb,“ pripomenula Z. Hollósyová a vyjadrila svoju vďaku obyvateľom domu na Pltníckej ulici č. 1 za to, že tam dovolili umiestniť pamätnú tabuľu.

Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vo svojom príhovore okrem iného zdôraznil, že „keď sa v 19. storočí zo slovenských stolíc Horného Uhorska splavovali po Váhu a ďalších riekach dolu na juh, zakotvili aj tu v tomto priestore, kde sa rodila, stavala a zveľaďovala Budapešť. Aby tu zanechali svoju pečať, potomstvá v niekoľkých pokoleniach, šikovnosť mozoľnatých rúk, kultúru života, posolstvá ducha, priezviská, mená. Jednoducho svoju stopu, pretrvávajúcu stáročia. Je príjemné, keď takáto pamäť ožíva, je to prospešné pre oba naše národy.“ (PRÍHOVOR IGORA FURDÍKA SI PREČÍTAJTE TU.)

Pozdravný list adresovaný organizátorom poslal aj predseda Združenia nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov Claude Baláž. „Aj táto slávnostná udalosť potvrdzuje, že Slováci žijúci na území Maďarska boli a sú celospoločenským prínosom pre celú tamojšiu societu. Na Slovensku sa na pltníčenie využívali skoro všetky toky väčších i menších riek, donedávna sa na pltiach intenzívne plavilo drevo po Váhu, Kysuci, Orave, na Hrone, Slanej a Poprade. História je úzko spätá aj s modernou výstavbou Budapešti. Spomeňme aspoň dve výrazné slovenské staviteľské osobnosti: J. N. Bobulu a M. Harminca. Stavbári zo Slovenska zanechali v 19. storočí pri výstavbe Pešti nezmazateľné stopy, ktoré pretrvávajú na dnešnom výzore hlavného mesta Maďarska. Aj dnes Slováci žijúci v Maďarsku sú nepochybne pozitívnym spoločenstvom, ktoré plní mnohoraké a nezastupiteľné funkcie.“

Vyvrcholením osláv bolo následné postavenie plte na Debrecínskom námestí. Plť budapeštianskym Slovákom darovala oravská obec Nižná. Krst plte v Budapešti spestril vystúpením folklórny súbor Oravan Senior, tiež z Nižnej. Starosta obce Jaroslav Rosina vyjadril svoju vďaku za to, že sa dodnes zachovala spomienka na oravských pltníkov. Z Nižnej prišli nielen folkloristi, ale aj pltníci. Vďaka nim na Debrecínskom námestí stojí plť – a hoci nie v ozajstnej veľkosti, ale trochu menšia, lebo tá skutočná - 18 metrov dlhá plť - by sa nebola zmestila na priestor, vyhradený na tento účel.

Primátor mesta Liptovský Hrádok Branislav Tréger, s ktorým udržiavajú kontakty Slováci žijúci v Budapešti, hovoril o dôležitosti spolupráce a o tom, že touto slávnosťou sa upevňujú kontakty. Predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková si v príhovore symbolicky spomenula na svoje študentské roky: „Vychodila som všetky naše školy, od základnej, až po gymnázium a potom som študovala aj v Bratislave, ale nikdy som príliš nepočula o tom, žeby Slováci mali niečo spoločné s Budapešťou,“ povedala a dodala, že až po vzniku budapeštianskych samospráv, vrátane teritoriálneho zboru, sa začalo hovoriť o tom, aký veľký podiel mali Slováci na budovaní najväčšieho mesta strednej Európy v 19. storočí.

„Oni mali navrchu ešte náklad, takéto niečo ako toto. Nielen drevo, čo mali naspodku, ale oni navrchu mali ešte druhú kopu dreva,” pripomenul plavbu vtedajších slovenských pltníkov v parku na Debrecínskom námestí Daniel Kuboš. Tento súčasný pltník dodal, že plavba trvala v tom čase do Budapešti aj niekoľko dní: „Keď bola rozzúrená voda, tak veru museli aj prespať. Dnes je už skrotená aj Orava, aj Váh. Keď bolo pekne, plavili sa aj pri mesiaci. Ale ak bolo mrchavé počasie, tak plť pribili (zakotvili) a prenocovali. Aj päť dní, možno aj týždeň šli takto do Budapešti.“ Daniel Kuboš priblížil aj atmosféru takýchto putovaní a nocľahov pltníkov z Oravy z dávnych čias: „Hovorieval mi o tom starý otec. Vraj, šikovne vyprázdnite nádoby, čo máte. Mali kanvičky, tam mali kávu - meltu, mali takú skalu, a na nej si nakládli ohník. Takto si tam prihrievali slaninu trošku, keď bola pokojná voda, a dali si do toho popola zohriať kávu. Keď už hovorí, že prichádzame do Váhu, tak šikovne sa napite vody z Oravy, tak oni si ľahli, nabrali vodu do ruky, každý sa napil vody do chuti a nabral si do kadejakých fľašiek, alebo do kanvičiek, lebo už z Váhu sa vtedy nedala piť voda. Ale teraz sa už nedá ani z Oravy,” priblížil Daniel Kuboš časy, kedy Slováci vozili plťami drevo na stavby do Budapešti.

V kultúrnom programe spestrili krst plte originálnou pltníckou choreografiou členovia FS Oravan Senior so svojím vedúcim Jánom Homolom. Charakteristický tanečný obraz z Nižnej pri lúčení sa pltníkov s rodinami pred splavom plte po rieke Orava bol dojímavý. Mali sme pocit, akoby sme sa naozaj lúčili a išli na dlhú cestu.

O tom, ako sa odvíjala mimoriadne podnetná prednášková debata na sympóziu Slovenskí pltníci v Pešti, informuje vo svojej reportáži Eva Fábiánová, šéfredaktorka týždenníka Slovákov v Maďarsku ĽUDOVÉ NOVINY.

Riaditeľka Výskumného ústavu CSSM Anna Kovácsová priblížila život Slovákov v 19. storočí v Pešti. Z jej prednášky Dobový obraz o Slovákoch v XIII. obvode sa účastníci sympózia dozvedeli o každodenných starostiach a radostiach budapeštianskych Slovákov.

„V 18. storočí sa aj v Peštianskej župe oslobodenej od Turkov objavili slovenské osady, odtiaľ sa mnohí vybrali hľadať šťastie do vzmáhajúceho sa Angyalföldu a v značnej miere sa tu usadzovali obyvatelia severných stolíc prichádzajúci na pltiach. Slovenskí pltníci boli dobre známi po celom Uhorsku. Tomuto remeslu sa venovali aj Maďari a Rusíni, no na zviazaných kmeňoch plaviacich sa po Dunaji a Tise bolo najčastejšie vidno „Tótov“ so širokými klobúkmi. Zo severných horských oblastí vozili do srdca krajiny drevo a rôzne výrobky. Na nábreží Dunaja v dnešnom XIII. obvode Budapešti sa onoho času vylodilo veľa pltí. S nákladom prichádzali zvyčajne dvaja pltníci, ale stávalo sa, že aj traja – štyria. Vylodili sa na hornom nábreží. Väčšina z nich sa nevrátila späť do hôr, ale zostala v Angyalfölde – niektorí dočasne, iní natrvalo. Oni budovali Budapešť a založili túto lokalitu. Pri stavbe domov v Angyalfölde väčšinou použili drevo z pltí,“ povedal vo svojej prednáške Péter Róbert.

„Písomné doklady o pltníctve na Orave pochádzajú zo začiatku 17. storočia. Ročne z Oravy odišlo 350 pltí. Zo záznamov z 18. storočia sa dozvedáme, že na pltiach sa z Oravy zvážal aj kameň na výstavbu Budapešti. Pltníci prevážali aj ľudí a to najmä študentov, ktorí sa za lacný peniaz zviezli až do Pešti,“ povedal o pltníctve na Orave Marek Reguly. Avšak najzaujímavejšia časť jeho prednášky bol dokument o živote pltníkov. Tento film dostala Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti a plánuje ho predstaviť aj širšej verejnosti.

Vyvrcholením sympózia bola prednáška bývalej riaditeľky Liptovského múzea v Ružomberku, viceprimátorky Liptovského Hrádku Ivety Zuskinovej, ktorá spomenula napríklad splav grófa Alojza Medňanského plťou „V roku 1822 sa vydal na dobrodružnú cestu plťou z Liptovského Hrádku celým Považím a svoje bohaté zážitky sprostredkoval v cestopise Malebná cesta dolu Váhom,“ povedala výskumníčka. „Hotové, tovarom naložené plte stáli pribité pri brehoch plťovísk a čakali na „let“. V starej pltníckej terminológii plte neplávali, ale leteli. Pltníci hovorievali: „keď sme leteli do Komárna“. Pltníci si uložili do kolíb na pltiach tanistry s potravinami a pracovné náradie, rozlúčili sa s blízkymi a čakali na povel faktora: „Odbíjaj“. A že kto bol faktor? To sme sa dozvedeli z prednášky Pétera Róberta, podľa ktorého faktor nevychodil viac škôl ako hociktorý iný dedinčan, ale bol skúsený pltník s dobrými organizačnými vlastnosťami.

NAMIESTO DOSLOVU

Na tomto mieste sa nedá necitovať pasáž z reportáže Evy Fabiánovej z Ľudových novín, nadväzujúcej na slová Pétera Róberta...

„Organizačné schopnosti boli potrebné aj pri zadovážení plte do hlavného mesta Maďarska a jej umiestnení. Ale pohľad na deti, ktoré sa okolo nej hrali na druhý deň ráno a ktoré sa s radosťou vypytovali členky slovenského voleného zboru, čo to je a ako sa to sem dostalo – je viac, než potešujúci. Na záver však musím dodať, že plť neostane navždy v parku na Debrecínskom námestí. Zatiaľ sa rysujú dve možnosti na jej zužitkovanie: z dreva bude ihrisko pre budapeštianskych slovenských školákov, ale prejavili o ňu záujem aj z vedenia Maďarského múzea vodného hospodárstva v Zebegényi, takže je možné, že ju nebude treba rozobrať a ešte dlho bude pripomínať predkov, ktorí sa pred 200 rokmi priplavili do Budapešti, aby sa podieľali na jej výstavbe a vzniku novej európskej metropoly. Nezabúdajú na nich ani slovenskí poslanci XIII. obvodu – o rok plánujú ďalšiu veľkolepú spomienku!“

Čo dodať – príklad našich budapeštianskych Slovákov, ich hrdý zástoj, úcta k predkom, slovenskosťou okysličované sebavedomie a národné povedomie, preniknuté zajedno s túžbou po plnohodnotnom, obojstranne užitočnom a vzájomne sa obohacujúcom súžití s väčšinovým maďarským národom, si zasluhuje nielen pozornosť, ale aj hlbokú poklonu.