Slováci na severnom Kaukaze počas druhej svetovej vojny

Ako vojak slovenskej armády, bojujúcej na strane Nemecka, stratil svoj doklad totožnosti

Zem na Kubani (Krasnodarský kraj v Rusku) doteraz skrýva v sebe veľa „správ“ z obdobia Druhej svetovej vojny. Sú to nevybuchnuté bomby, v lesoch hrdzavejúca vojenská technika, no sú to aj na poli boja padlí vojaci bojujúci na obidvoch stranách frontu. Občas takéto nálezy môžu veľa povedať o účastníkoch tých bojov...

Tu je jeden ich príbeh. Raz obyvatelia súsednej s Kubaňou Adygejskej Republiky (obec Enem) Andrej Bodnar a Alexander Charitonov v lese v blízkosti mesta Gorjačij Kľuč našli neveľkú, voskom zapečatenú mosadznú škatuľku, v ktorej jedna časť zachádzala do druhej (podobne ako zápalková krabička). V škatuľke bol papierový lístok s informáciou o vojakovi Slovenskej armády menom Pavol Neuschel. Ukázalo sa, že táto krabička nie je nič iné ako osobný doklad totožnosti vojaka Slovenskej armády.

Dejiny tzv. „Slovenského štátu“ sa začínajú 15. marca 1939, keď nemeckou okupáciou českej časti Československej republiky ona sama prestáva existovať. Na územi Česka je založený „Protektorát Čechy a Morava“ a Slovensko i Karpatská Ukrajina vyhlasujú svoju samostatnosť (Karpatskú Ukrajinu hneď na to okupuje Maďarsko). V roku 1940 sa Slovensko pripája k Nemecku, Taliansku a Japonsku a 22.06.1941 vyhlásuje vojnu Sovietskemu Zväzu. Na rusko-nemeckom fronte sa nachádzalo do 70 tisíc slovenských vojakov. Slováci bojovali na Done, na Kubani, na Kryme, na Ukrajine a v Bielorusku. Ťaženia na Kaukaz na strane Nemecka sa zúčastnila aj tzv. „Rýchla“ slovenská motorizovaná divízia .

Nižšie pripájame spomienky starých obyvateľov stanic (kozackých obcí), administratívne podriadených mestu Gorjačij Kľuč, v ktorých počas niekoľkých mesiacov v roku 1942 boli Slováci rozmiestnení.

Tak spomína obyvateľ stanice Saratovskej Ivan Grigorjevič Šilo, že slovenská kuchyňa stála práve v ich dvore. Slováci, podľa jeho slov, sa k miestnému obyvateľstvu správali dobre, zvlášť k deťom: „Stále nás kŕmili, štedro nám natierali biely chlieb maslom, usádzali nás do auta a vozili nás po stanice“.

Miestna pani zo stanice Martanskej Klaudia Šved (Ďahiľ, 1929-2004) nám rozprávala takýto príbeh: po tom, ako v auguste v roku 1942 boli u nich vo stanice umiestnené slovenské vojská, v dome jej otca mlynára Pankrata Ďahiľa sa ubytoval Slovenský plukovník, veliteľ miestnej posádky spolu s jeho asistentom Jozefom. Hneď počas prvých dní plukovník s Jozefom priniesli dve priasiatka. Gazdovi plukovník povedal: „Pankrat, tu máš dve prasiatka. Toto je moje a toto je tvoje – označil ich. – Ty s ženou a deťmi sa budeš o nich starať a Jozef bude nosiť zvyšky z kuchyne“. O prasiatka sa tak aj starali, večer ich zaháňali do chlieva a ráno ich dve mlynárove dcéry Klaudia a jej sestra Jelena (nar. 1927) vyháňali na pašu. Jozef prinášal zvyšky z vojenskej jedálne. Klaudia Šved podčiarkovala, že slovenskí vojaci nešarapatili po miestnych dvoroch, po stajniach a kurníkoch, čo sa nedalo povedať o Nemcoch, ktorí žili v susednej stanice Imeretinskej. Na jeseň roku 1942 Nemci vyrabovali všetky špajze a kurníky v Imeretinskej a tamojší veliteľ poslal jedného z vojakov do Martanskej za úlovkom. Mladý Nemec ukradol u martancov dve kačky, no ľudia ho chytili a priviedli k slovenskému plukovníkovi. Na otázku, prečo rabuje, Nemec odpovedal: „Veliteľ prikázal priniesť dve kačky“. Plukovník ho za to začal biť, rozbil mu tvár, až ho ľudia, ktorí ho priviedli začali ľutovať a vytrhli ho z rúk plukovníka a pustili ho späť do Imeritinskej, samozrejme už bez kačiek.

Za päť mesiacov prasiatka dobre podrástli. Koncom januára 1943 sovietske vojská začali vytláčať okupantov z hôr na rovinu. Slováci sa pripravovali na ústup a plukovník sa rozhodol zarezať svoju sviňu a mäso si vziať na cestu. No večer sa z paše vrátilo len prasa domácich – Pankartovo. Klaudia s Jelenou prehľadali celé okolie no sviňu nenašli. Plukovník mávol rukou a nezačal vyšetrovať kam sa prasa podelo. Čoskoro k žene Ďahiľa prišiel asistent Jozef a povedal: „Mamka, my odchádzame a ty sa nestrachuj pre to prasa. Ono je tu – a Jozef sa potľapkal po svojom bruchu. – Aké má naň plukovník právo? Starali ste sa oň vy, pásli ho deti, zvyšky som nosil ja. Tak sme ho zahnali do lesa a tam zarezali a najedli sa, pretože podľa spravodlivosti je naše. A vaše prišlo domov“.

Muž Jeleny Ďahil, Petro Bogomazov, spomínal, že Slovákov, ktorí prišli s Nemcami do ich obce, volali „Čechmi“ alebo „Čechoslovakmi“. Pravdepodobne práve slovenská výbušná strela, podľa slov Petra Iľjiča, zasiahla jeho pravé bedro a zranila ho vo veku 19 rokov (doteraz mu ostala v pravom bedre dutina veľká ako päsť, kvôli ktorej mu chceli amputovať nohu ale zaobišlo sa to bez amputácie).

Teraz už nebohá učiteľka školy vo stanice Saratovskej Jelizaveta Runec rozprávala, že počas okupácie v miestnej škole bola umiestnená nemecká nemocnica. V nej slúžil lekár – Slovák. Počas dňa liečil Nemcov a v noci miestnych obyvateľov a partizánov. Bohužiaľ jeho meno si už nepamätala.
Slováci boli taktiež aj vo stanice Bakinskej. Zinaida Šuľha (Kuzmenko) spomína, že Slováci nerabovali ale naopak, vždy zavčasu upozornili domácich aby skryli kravu, ktorú si Nemci vyhliadli.

Jednak existujú aj iné svedectvá. Napríklad, obyvateľka osady Staroobrjadčeskyj, ktorú prameň nazýva Vasilisou Maximovnou, spomínala, že Slováci „neustále okrádali miestnych ľudí“. To sa vysvetľovalo tým, že v slovenských jednotkách bola výbava horšia než u Nemcov. Zakrátko pred ústupom vzali kravu – jediný zdroj obživy pre tridsiatich miestnych obyvateľov skrývajúcich sa v pivnici na kraji obce, ktorí bez nej ledva prežili zimu. Ešte babička Vasjuna rozprávala, že Slováci nútili dedinčanov nosiť muníciu na bojové pozície za Orlovuju Ščeľ . Čítajúc tieto svedectvá musíme povedať, že dialo sa všeličo, no všetko záviselo od konkrétnych ľudí...

Dokumenty svedčia o tom, že slovenskí vojaci sa dosť ochotne vzdávali do zajatia alebo prechádzali k partizánom. Takže v septembri roku 1942 bol vymenovaný za veliteľa slovenskej „Rýchlej“ divízie plukovník (od decembra toho isteho roku – generál) Jurech, „presvedčený protivník fašistického režimu Slovenského štátu“, ktorý plánoval odovzdanie celej divízie do zajatia. Podľa informácii československých zdrojov, dôstojníci v štábe divízie, podporujúci plány Jurecha sa skontaktovali s predstaviteľmi Červenej Armády a dohodli sa o vzdaní sa, no k zaplánovanému dátumu (28.01.1943) pre rýchlo meniacu sa situáciu na fronte divíziu nečakane prevelili na iné miesto a zaplánovaná akcia nebola uskutočnená . Ruský autor P. Smirnov potvrdzuje, že 20-21.01.1943 k 277-mu streleckému pluku NKVD prišlo od slovenskej „Rýchlej“ divízie návrh vzdať sa do zajatia, no k dohodnutému dátumu (u Smirnova je to 23.01.) na určené miesto nikto neprišiel. Autor si myslí, že návrh vzdať sa do zajatia, mohol byť aj trikom zo strany protivníka, aby mal čas pripraviť sa na plánované premiestnenie, alebo medzi Slovákmi, ktorí sa chystali vzdať sa popracovala kontrarozviedka . Pravdepodobne tu zohrali rolu všetky príčiny.

Akokoľvek to už bolo nevieme no začiatkom roku 1944 hitlerovské veliteľstvo bolo prinútené odzbrojiť slovenské divízie a použiť ich na stavbu opevnení v Rumunsku a Maďarsku . Taktiež nesmieme zabudnúť na to, že ešte 18.07.1941 v Londýne bola podpísaná dohoda medzi ZSSR a Československou exilovou vládou o vojenskom a ekonomickom zväze, po čom sovietská moc súhlasila s vytvorením na území ZSSR československých vojenských zoskupení z bývalých československých občanov a ich účasťou vo vojne proti Nemecku.

Takto Slováci bojovali na oboch stranách frontu...
No vráťme sa k nášmu objavu. Je v ňom neuveriteľné to, že sám papierik, ktorý bol vložený v škatuľke, a taktiež text sa úplne zachovali: hľadači poznamenávajú, že škatuľka nie je hermeticky uzavretá a preto sa veľmi zriedka darí objaviť zachovalý text.

Z textu sa dozvedáme, že škatuľka patrí Pavlovi Neuschelovi, osobe rímsko-katolíckeho vierovyznania, narodeného 1.02.1919 v dedine Sučany pri Turčianskom Sv. Martine (teraz Martin v Slovenskej Republike). Sú tam uvedené tieto osobné informácie: rodný jazyk – slovenský, bydlisko, vojenská hodnosť – strelec delostreleckého pluku, zaočkovaný od týfusu. Na druhej strane: adresa nejakej Žofii Neuschelovej, ktorú majú informovať v prípade smrti vojaka. Je zaujímavé, že pluk je nazvaný v texte „delostreleckým“ a nie „motorizovaným“ ako v ruských dokumentoch.

Podarilo sa nám spojiť s pracovníčkou mestského úradu v meste Martin v Slovenskej Republike Ivanou Pepuchovou, ktorá našla v archíve evidenčnú kartu Pavla Neuschela (Najšela) a taktiež upresnila, že jedna z dcér Lýdia Michalská dodnes žije v obci Kláštor pod Znievom, ktorý sa nachádza v tom istom Martinskom okrese, a poslala nám aj jej telefónne číslo. Môžme si predstaviť prekvapenie pani Lýdie, počujúc o tom , že stopy jej otca sa našli v Rusku. No najviac šokujúcim bolo to, že Pavel Najšel, ako sa zdá, nezahynul v boji pri Gorjačom Kľuče, ale sa vrátil po vojne domov a zomrel po mnohých rokoch prirodzenou smrťou . O tom, že doklad totožnosti bol naozaj jej otca a nie menovca svedčia informácie na lístku – deň narodenia, adresa a taktiež meno osoby, ktorej mali oznámiť smrť vojaka – Žofia Neuschelová bola mama Pavla Neuschela. Takže nám vychádza, že škatuľka, ktorú vojaci noslili na krku ako medajlón (jej polovičky mali v hornej časti uško cez ktoré sa navliekala šnúrka, ktorá zabráňovala samovoľnému otvoreniu a tak strate papierika), bola stratená jej vlastníkom?

Naozaj, časti „Zomrel“, „Pochovaný“ aj priezviská dvoch svedkov smrti – tieto sú prázdne, nevyplnené. Treba tiež pripomenúť, že samotný dokument sa skladá z dvoch nerovnakých častí. Väčšia časť opísaná vyššie a druhá menšia na ktorej je z jednej strany natlačené: „Ak padne (zomrie) vojak, odtrhnite túto časť od legitimačného lístka, vložte ho do púzdra na legitimáciu a nechajte s púzdrom pri nebohom“ a z na druhej je vyplnené meno, priezvisko a adresa vojaka.

Pani Lýdia taktiež rozprávala, že otec nikdy nespomínal, že by bojoval na Kaukaze, rozprával iba o tom, že jeho jednotka sa nachádzala v okolí Mariupoľa v blízkosti Azovského mora. Možno, že v Mariupole sa ich jednotka nachádzala dosť dlhú dobu a v oblasť Gorjačeho Kľuča ich premiestnili iba na boj, alebo jednoducho v pamäti slovenského roľníka pojem „okolie Mariupoľa“ zaberalo široké priestory Sovietskeho Zväzu. Pridáme len to, že pani Lýdia povedala, že tak nečakaná informácia z Ruska o jej otcovi prebudila v jej srdci „zmiešané pocity“. Taktiež povedala, že by rada dostala kópiu textu nálezu. Dokument je už odoslaný na Slovensko...

Vladimír Pukiš
Anapa, Krasnodarský kraj,
Rusko

  

(Článok bol uverejnený aj v krajanskom dvojmesačníku Slovenské korene.)