Slová bolia - Jubileum Imricha Fuhla v Mlynkoch

Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiadala 24. novembra jubilejné čitateľské stretnutie pri príležitosti 50. narodenín Imricha Fuhla. Veľká sála starého Slovenského domu sa zaplnila do poslednej stoličky a to nielen hosťami mimo podpilíšskej obce, ale aj Slovákmi z Mlynkov. Účastníci si vypočuli krátky kultúrny program: recitátorov miestnej školy a členov Slovenského pávieho krúžku v Mlynkoch. Tvorbu jubilujúceho autora predstavil (tiež mlynský rodák) básnik Gregor Papuček. Zaspomínal na začiatky básnickej tvorby I. Fuhla, ale aj na spoločnú prácu v rôznych organizáciách. Okrem iného aj o rubrike Škola milovníkov literatúry v Ľudových novinách, kde uverejnili prvé jeho básne. I. Fuhl stál aj pri zrode školského časopisu budapeštianskej slovenskej školy. Bol menodarcom Plamienka a jeho prvým šéfredaktorom. Kamarát od pera hlavne vychvaľoval jeho kaligramy, ktoré sú jedinečné na slovenskej literárnej scéne v Maďarsku. Jubilant zarecitoval aj jednu zo svojich básní. I. Fuhl, ako sa priznal, v poslednom čase už menej píše, ale o to viac fotografuje. Cez fotografie chce ukázať svetu každodenné dianie nielen dokumentárne, ale na umeleckej úrovni.
 
Okrem množstva srdečných gratulácií I. Fuhlovi udelil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí pamätnú medailu za zásluhy o upevňovanie národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí. Je to vôbec prvé takéto uznanie, ktoré pod Pilíš priniesli riaditeľ teritoriálneho, informačného, mediálneho, medzinárodného a kultúrneho odboru Martin Štrbka, koordinátor ÚSŽZ pre kultúrne aktivity Dušan Mikolaj a poradca ÚSŽZ PhDr. Claude Baláž.
 
Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý začal svoj prejav tým, že ho privítal medzi päťdesiatnikmi.
 
„Hoci v kalendári má už okrúhle číslo, ale duchom je mladý a neprestal byť búrlivák. Možno, že o ňom platí to, čo aj o víne hovoria, že čím je starší, tým je lepší. Cez neho som sa veľmi veľa dozvedel nielen o Mlynkoch, o Pilíši, o osudoch Slovákov v tomto regióne, ale aj v celom Maďarsku. Cez neho a cez jeho spory a publicistiku som sa všeličo dozvedel aj o tunajšej slovenskej komunite. Som naozaj úprimne rád, že Slováci v Maďarsku majú medzi sebou človeka (spolu s inými, ale keďže on má päťdesiatku, o ňom sa patrí hovoriť), ktorý sa skutočne vypracoval na to, čomu môžeme povedať intelektuál. Na človeka, ktorý je nositeľom vašej tunajšej slovenskej kultúry, ktorý odkedy si uvedomil svoju slovenskosť a zároveň ako dobrý občan Maďarskej republiky sa usiluje, aby slovenskosť vydržala, aby dostávala priestor, aby Slováci dostávali v Maďarsku v skutočnosti to, čo by na papieri mali dostať. Takíto ľudia sú pre každú menšinu kdekoľvek vo svete veľmi vzácni... Ale Imro presiahol horizont slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, on sa dostal aj do povedomia celoslovenskej kultúrnej verejnosti a to, že niečo má za sebou a niečo dokázal, dosvedčuje aj fakt, že vedenie ÚSŽZ si ho vybralo ako jedného z externých poradcov, aby sa slovenská identita, slovenská kultúra a slovenčina ako jazyk osobitne na Dolnej zemi udržala, aby sa zastavil proces jej postupného vytrácania sa... Tento skromný človek, na ktorom si vážim, že má úžasný zmysel pre humor a že dokáže použiť aj sebairóniu, vie dôstojne ako chlap znášať aj to, keď niekedy utrpí porážku. Ani porážka ho nevedie k tomu, aby rezignoval, aby sa utiahol, ale nájde si svoj ďalší priestor a pokračuje po svojej rovnej ceste. Máte medzi sebou naozaj silnú osobnosť, ktorá neukazuje na seba, netrpí narcizmom, ale pracuje, produkuje a je schopná robiť aj drobnú organizátorskú činnosť: nasadzovať sa v niektorých sporoch, zápasoch, škriepkach nielen v rámci vašej komunity, ale aj navonok smerom k maďarskému štátu…“ povedal veľvyslanec P. Weiss.
 
Jubilantovi zagratulovali aj jeho kamaráti z detstva, kolegovia od pera, bývalí učitelia a spolužiaci a vzácni hostia zo Slovenska i z Maďarska, ktorí ho tiež pozdravili. Okrem iného sme sa dozvedeli, že tvorba I. Fuhla je osobitnou maturitnou otázkou. Podujatie končilo družnou debatou, ale hlavne punčovou tortou, najobľúbenejším zákuskom mladého päťdesiatnika.

Imrich Fuhl sa narodil 25. novembra 1961 v Mlynkoch (Pilisszentkereszt). Maturoval na budapeštianskom slovenskom gymnáziu a absolvoval odbor žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1983 do roku 2011 pracoval ako redaktor (v rokoch 1991-92, resp. v r. 2002-07 šéfredaktor) týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny. Je tiež tvorcom internetového portálu luno.hu, ktorý založil r. 2004. V súčasnosti pôsobí (vo voľnom povolaní) ako zakladateľ, prevádzkovateľ a redaktor nezávislého slovenského portálu v Maďarsku oslovma.hu - Slovák v Maďarsku. I. Fuhl je vedúcim Klubu poslancov Spolu Celoštátnej slovenskej samosprávy a členom Zboru poradcov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Básne a krátke prózy začal uverejňovať ako gymnazista, a to vo svojom slovenskom materinskom jazyku, aj v maďarčine. Je spoluautorom viacerých antológií a redaktorom mnohých publikácií, doteraz vydal tri samostatné dvojjazyčné zbierky básní. Prekvapujúco novým spôsobom spracúva také tradičné témy, ako napríklad demokracia, národnostné bytie, pravda a láska. Svoje myšlienky, city a pocity o súčasnom zložitom, protirečivom svete - nezastavujúc sa ani pred experimentovaním s umeleckými formami - snaží sa sprostredkovať bez pátosu a fráz.
 

 

nepočuť už tikot
hodiniek  prírody
zahlušené hluky
naše hlasy  onemené
v hĺbke podstaty
darmo  boli  časy  boli
nebolí nás už ani to
že aj teraz sú  iné
iní  s inými  inak
a my sme  aj nie sme
tu  sem tam  stratení
v bezradných snoch
zostávame  spať  nespiaci
s učičíkaným zajtrajškom
oklamaní a sklamaní
sami sebe neverní
nepomôže ani hromobitie
pod našim Pilíšom
môže sa divo blýskať
hromozvod necitlivosti
je v nás  ak sme to ešte my
svoje si vôbec nevnímame
len omamný spánok nás teší
nanútené klamstvá a nič
iné  už ani nechceme
vlastné  hniezdo  predkov
prepúšťame cudzím vtákom
v tom bláznivom uletení
oni sa nestratia a čo my
naše duše  tie už neožijú
nevzlietame  už ani v mysli
nemáme  nič  len tie sny
zastavený tikot  zrkadlo
zakryté vyhasnutými túžbami
kráti sa čas  strápňuje sa
každý miznúci okamih
slnko možno ešte vyjde
ale v nás zostáva tma
púčky zakvitnú  iným
naša jar  už pominula
nespasí svet  ani seba
zahryzneme si do jazyka
v dobrovoľnom väzení
umelého spánku
za svojich  ani za boha
neprebudíme sa
 

pozrime sa do zrkadla času
privykajme na boľavú stratu
ešte sme a predsa nie sme to my
         prečo si nosíme na trh slová
         naše slová ktoré nás tak bolia
 
minulosť plače o pomoc volá
srdce zranené duša je chorá
stráca sa zmysel vykrváca žiaľ
         prečo si nosíme na trh slová
         naše slová ktoré nás tak bolia
 
zaslepovaním nám ukradli niť
učili nás nevlastný život žiť
ľahostajne nás hltá labyrint
         prečo si nosíme na trh slová
         naše slová ktoré nás tak bolia
 
keď nás len ticho spája s predkami
a hluché mlčanie je pred nami
prečo si chceme vlastnú smrť prežiť
         prečo si nosíme na trh slová
         naše slová ktoré nás tak bolia
 

už zďaleka vidíš
tú
svetlozelenú farbu hory
v búrke času a potom keď mrholí
tu
tá kvapkavá radosť a večne ľadový smútok
na povrchu prastarej zemi zhurta sa zleje kruto
do
teplého prúdu pomaly vytriezvujúcich kmitajúcich sa snov
a od
ružovobelasého úsvitu nového dňa na čistých vozoch sa vyváža hnoj
 
 

tak čo si počneme
so slovami
keď sme vraj už všetko
povedali
 
a čo s tichom
(keď) škoda hovoriť
 
tak čo s tichom
a čo so slovami
keď (sme) raz a navždy
dokonali
 

V poslednom čase si často spomínam na svoje detstvo. Snáď preto, lebo som prekročil nejaké nikým neurčené hranice dospelosti. Je to vlastne nezmysel, veď každým rokom, každým dňom niečo prekračujeme. Všetko sa stane minulosťou oveľa skôr, než si to uvedomíme. Veď náš život je iba okamihom od začiatku do konca. Ale nechajme to! Je to pre mňa tak isto hmlisté ako tie moje spomienky na nedávne detstvo.
Snívalo sa mi zase o samých starých veciach: starý domček, staré postele, staré obrazy svätých na stene a starí rodičia so starými starosťami. Neviem, či je to len náhoda (asi nie), ale tieto zlomkovité staré zábery z detstva sa točia v mojej hlave stále okolo postavy starého otca.

Ani neviem, v ktorom roku a ako zomrel. Pamätám sa však na hrmot hrúd, ktoré tak nemilosrdne padali na jeho rakvu. Každý plakal na tom pohrebe, len ja som nemohol. Ja som starého otca nikdy nepochoval. Pre mňa bude žiť, pokým sa budem pamätať na kytičku lesných jahôd, alebo na prvú cigaretu, čo som dostal od neho - pokiaľ ma niekam viaže jeho pamiatka. Viem, že kým sme nemali televízor, za dlhých večerov nám starý otec rozprával svoje pravdivé rozprávky o svojej mladosti, o talianskom fronte, o našej dedine a o horách. Rozprával nám aj o tom, „jak sa naučil uhersky“. Nerozumel som to posledné slovo. Ani to, že ten cigán, čo nám prišiel pod okno hrať na husliach, prečo hovorí tak čudne, inak ako ostatní v našej dedine. Mnohým veciam som nerozumel ani neskôr, keď ma v škole naučili po maďarsky lepšie ako po slovensky, a je ešte kopa vecí, ktoré nechápem dodnes.
Nerozumiem napríklad, prečo si bol starý otec taký istý v tom, že to, čo zasadil, aj vyrastie. Pamätám sa, ako starostlivo vyberal miesto na dvore, aby každému z nás zasadil jeden stromček, na ktorý sme časom aj zabudli. Až nedávno som si pripomenul aj tie naše stromčeky. Pozrel som si ich. Naozaj vyrástli. Niečo ma predsa len trápi: nevidím korene.
 

Už dvadsať minút sme čakali na autobus. Ako každé ráno, i vtedy som sa opieral o stenu budovy. Zrazu, nečakane začal padať sneh. Najprv sme ani nechceli tomu veriť, že je to ozajstný sneh, ale hustnúce chumáčiky nás presvedčili. Ľudia si začali hľadať miesto, kde by sa skryli. Našli ho pri mne v podstení. Už som ani nedbal, že neprichádza autobus. Čím viac snežilo, tým viac ľudí sa hrnulo na „moje miesto”, a tým bližšie sa dostávali ku mne. Prichádzali mi na myseľ sviatočné myšlienky. Na plátne svojej fantázie som si premietal nikdy nenakrúcaný film o čistote lásky, o večnom priateľstve, o rodine a o Vianociach. Bol to prekrásny film. Škoda, že na druhý deň sa sneh roztopil.
 

Imrich Fuhl - takto sa volám a prevažne takto ma volajú aj iní (mnohí mi ale vravia aj Imro, Imiko, Imriško, pán Fuhl, atď...). Oficiálne sa však nazývam a v úradoch som evidovaný ako Fuhl Imre - už od roku 1961, teda odkedy som pod Pilíšom, celkom presne v domčeku na rohu Vyhoňu a Dolnej uličky v Mlynkoch (Pilisszentkereszt), uzrel svetlo sveta. Nebolo to nič mimoriadne. Ak neberieme do úvahy, že pôvodne sa počítalo s dvojčatami, teda ak nemyslíme na moju značnú nadváhu prejavujúcu sa už toho času (viac ako šesť kilogramov hneď pri narodení). Teda skoro nič zvláštneho, stalo sa to už aj iným, každý sa nejak narodil. Takto s odstupom času sa mi zdá, že som celkom (presnejšie: viac-menej) normálne /vy/rástol, rozvíjal som sa (aspoň navonok) ako každý z nás. Ani v tom nebolo nič výnimočné, že som chodil do škôlky a - keďže to už aj vtedy bolo povinné - aj do základnej školy. V druhej triede som z niektorých predmetov takmer prepadol (študijný priemer: 2,6), ale potom som sa pochlapil... - natoľko, že mi nerobilo príliš veľké problémy skončiť ani budapeštianske slovenské gymnázium a neskôr odbor žurnalistiky na bratislavskej univerzite. Síce nie “odmalička“ som chcel byť novinárom, ale stalo sa... Ani som sa nespamätal (vlastne ešte ani školu som celkom nedokončil) a už som začal robiť detskú a mládežnícku rubriku Ľudových novín, ktoré z času na čas som zvykol dokonca aj šéfredigovať, ale zato prevažne sa zaoberám kultúrou a politikou, no a... - vlastne aj ma to baví. „Lepšie aj tak nebude“ - hovorieva sa, ešteže neberiem veci až tak smrteľne vážne. A aby som celkom nezabudol, niektorí dobroprajní (odo mňa) nezávislí literárni kritici vo mne vidia aj “básnika, ktorý má pred sebou veľkú budúcnosť'. Či im je dobre/!/?/ Len sa nepýtajte, či sú inak úplne v poriadku...