Šimon a Juda v Mlynkoch sa lúčili s fašiangami

Poslednú fašiangovú nedeľu veriacich Mlynčanov pod Pilíšom aj v tomto roku čakalo už tradičné prekvapenie, keď vychádzali z kostola po omši. Pred kostolom bol voz plný muzikantov a na veselú slovenskú hudbu za vozom tancovali Šimon a Juda, symbolizujúci posledný tanečný pár, ktorý sa svojím tancom lúči s fašiangami. Vozenie Šimona a Judy – vďaka niekoľkým oduševneným aktivistom – sa v Mlynkoch dodnes zachovalo. Harmonikár a člen Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Štefan Szabó je už dlhé roky motorom udržiavania tejto starodávnej slovenskej fašiangovej tradície.

Marta Demjénová

Foto: autorka

Z HISTÓRIE PODUJATIA V ZVYKOSLOVÍ

Fašiangy v Mlynkoch pred rokmi...

Fašiangy zahŕňajú obdobie od Troch kráľov až po Škaredú stredu. Vznik fašiangov ovplyvnili rímske slávnosti. Po rôznych zmenách sa zachovali dodnes. V Mlynkoch sa dosiaľ zachováva fašiangová nálada, ku ktorej patria tanečné zábavy alebo maškarné plesy, tradičné zvyky a fašiangové šišky...
Hoci v minulosti boli zábavy pestrejšie ako teraz! Pred pomaly 20 rokmi autorka týchto riadkov písala o tom vo svojej diplomovej práci na základe rozhovorov s takými ľuďmi, ktorí boli očitými svedkami opisovaných udalostí, resp. uvádzané obdobie a zvyky poznali zo spomienok svojich rodičov. Akože to bolo?

Od Troch kráľov po Škaredú stredu

Fašiangové zábavy organizovala zvyčajne dospelá mládež, ktorá sa schádzala najčastejšie „f šenku”, čiže v krčme. „Pár chlapcov zjennalo muziku, tí viplatili bandu.“ Ples sa začal v nedeľu „po letánii“ a tancovali až do pondelka rána. Potom zábava pokračovala aj v utorok. Na fašiangových zábavách sa zúčastnilo veľa ľudí, lebo v zime nikto nepracoval, ľudia odpočívali. „Do na fašiangy robí, že v žatvách leží nezdraví, sa hovorívalo.” Znakom fašiangového obdobia bolo tzv. „fašangové péro”, čo nosievali mládenci na klobúkoch, „za širákom.” Bol to "krušpánek" s ozdobenými lístkami.

Zaujímavým zvykom bolo vozenie Šimona a Judy. Bábky vozievali vo sviatočné dni po dedine na voze alebo na saniach. Na jedno koleso pripevnili dve figúrky - ženskú a mužskú - tak, aby stáli oproti sebe a obliekli ich do pilíšskeho kroja. Koleso bolo pripevnené ojom k vozu alebo k saniam. Kraj kolesa sa dotýkal zeme, preto keď sa kone pohli, Šimon a Juda sa začali točiť, tancovať. Na voze vyhrávali muzikanti. Šimona a Judu povozili po blízkych dedinách, po Santove, po Verešvári, po Huti, po Senváclave. Vozením týchto dvoch figúr chceli zrýchliť zakončenie zimného obdobia. O tomto nás presvedčí aj nasledujúce príslovie: „Jozef z Mariju aj Šimon z Judu zabiju zimu.”

Rozlúčku so zimou simulovali aj tým, že ženskú masku, ktorá sa nazývala „Kiselica” a ktorá bola symbolom zimy, hodili do potoka hovoriac:
„Kiselica kiselá, štiri roky visela
a na páti odvisla,
šeckích chlapcof odrisla."

V utorok po obede začal v krčme „tanec za úrodu”, t. j. tanec pre dostatočné množstvo úrody. Obyčajne ženy stredného veku vyhlasovali, za zabezpečenie akej úrody sa bude tancovať. Tancovalo sa za úrodu zemiakov, cibule, maku, obilnín atď. Pri týchto tancoch si ženy vyberali partnerov podľa svojej vôle. Tí muži, ktorých si nikto nevyvolil, museli opustiť miestnosť, lebo keď išlo o budúcu úrodu, muži nesmeli stáť. Tak sa zabávali až do deviatej večer. Zábava sa skončila, keď zazvonili zvony.

Ako poslednú zaspievali pieseň:

„Fašangi sa kráťá,
už sa nenavráťá.
Staré dífki plačú,
že sa neviskáču.“

... A viac sa už netancovalo.

Na druhý deň bola Škaredá streda, nazývaná aj „Popelná”, „Pósná” alebo „Popelec”. Ale zábava sa ešte neskončila ani napriek tomu, že už nastúpil pôst. Na Škaredú stredu ráno chodievali po dedine „mačkari”, „maškari” - prestrojení mládenci, so začiernenou tvárou. Mali oblečené roztrhané kabáty a nohavice naruby. Chodili z domu do domu a „...líčili sčetku, ťahali za sebu klát na reťazi.” „Mačkarám” dávali ľudia vajcia alebo slaninu, z čoho si v krčme urobili praženicu. Kde im nedali nič, tam gazdinej niečo ukradli.

Ďalším zvykom bolo stínanie kohúta, „zrážaní kokaša” pred krčmou. Do jamy zahrabali živého kohúta až po krk. Mládenci sa stavili, komu sa podarí so zaviazanými očami sťať kohútovi hlavu kosou. Každý mal len jednu možnosť a komu sa to podarilo, ten musel platiť víno. Podľa niektorých informátorov kto sťal kohúta, ten sa stal „paholským richtárom”. V súčasnosti už mnohí nevedia, aké výsady a povinnosti mal paholský richtár, alebo čo znamenal tanec „za úrodu”, ba stínanie kohúta sa nám môže zdať dosť krutým spôsobom zábavy. Vozenie Šimona a Judy - vďaka niekoľkým oduševneným aktivistom - sa dodnes zachovalo. Našou povinnosťou je, aby sme si zachovali niekdajšie tradície a zvyky, ako i jazyk svojich predkov.