RUSKO

Slováci na severozápadnom Kaukaze
Vladimír Pukiš, Anapa, Rusko

Od roku 1866, kedy sa po porážke kaukazských horalov v ich boji s cárskym vojskom začala ruská kolonizácia (osídľovanie) Čiernomorského pobrežia Kaukazu, začínajú sem prichádzať na pozvanie ruskej vlády kolonizátori – cudzinci s kresťanským vierovyznaním. Medzi nimi boli i Česi – poľnohospodári, ktorí založili okolo desať dedín a majerov na pobreží (v súčasnosti Krasnodarský kraj a Adygejská republika). V dokumentoch o nich sme sa stretli so samostatnými zmienkami o tom, že medzi Čechmi na Kaukaze boli aj etnickí Slováci.
Otázka o Slovákoch na Kaukaze ostáva nepreštudovaná kvôli niekoľkým dôvodom. Po prvé, tak ako v Rakúsko-Uhorsku, tak aj v Rusku Slovákov zriedka oddeľovali od Čechov (i jedných i druhých nazývali Čechoslovania). Napríklad podľa prvého celoruského sčítania ľudu v roku 1897 žilo v Rusku 44-tisíc Čechov a Slovákov. Zo všetkých kaukazských oblastí boli osobitne označení iba v Terskej oblasti – kde žilo 87 Čechov a 43 Slovákov, no logicky môžeme predpokladať, že aj v iných regiónoch, kde sú zaznamenaní výlučne Česi, boli aj Slováci.
Po druhé, v literatúre predsovietskeho obdobia často Slovákov stotožňovali so Slovincami.
Až pri sčítaní ľudu Kubánsko-Čiernomorskej oblasti, uskutočnenom už v sovietskom Rusku v roku 1920, figurujú Slováci (155 ľudí) oddelene od Čechov (2 678 ľudí). No celosovietske sčítanie ľudu v roku 1926 zaznamenáva „Čechoslovákov“ už spolu.
Letmo spomína Slovákov na Kaukaze český etnograf Karel Chotek vo svojej eseji Česi na Kaukaze (1910), kde píše: „Slováci sčasti pracujú v lesohospodárstve a priemysle“. A v knihe českého umelca F. J. Havelku je fotografia mlyna na rieke Laba na Kaukaze „kde pred vojnou žili Slováci“. Českí historici považujú za možné to, že ľudia s robotníckymi profesiami boli pravdepodobne Slováci a nie Česi, ktorí sa snažili stať obchodníkmi a podnikateľmi.
Výnimočným fenoménom Slovákov, ktorý nemá obdobu v iných národoch, sú drotári, ktorí putujúc z miesta na miesto opravovali kovový a hlinený riad, hrnce, nádoby a vyrábali a predávali z drôtu a plechu rôzne náradie. Do Ruska prichádzali (a taktiež na Kaukaz) od roku 1849 spolu s ruským vojskom vracajúcim sa z Rakúska, kde pomáhali pri potlačení maďarského povstania. Pravdepodobne v tom čase boli drotári jediní Slováci žijúci na Kaukaze. Práve v Rusku našli priaznivé podmienky pre rozvoj svojho remesla: nijaká konkurencia, veľkolepý trh, blízka reč, slovanské bratstvo a potreba remeselníkov v dôsledku priemyselného zaostávania Ruska za ostatnou Eurόpou.
Drotári žili na Kaukaze aj neskôr. Na začiatku 20. storočia robotník tifliskej firmy Belon a Korňan Jozef Juráček (nar. v r. 1883) hovoril o láske remeselníkov k „veľkému slovanskému Rusku“ a o tom, že Slováci sa rýchlo učia ruský jazyk. Samotný majiteľ firmy Jozef Belon sa rozprával so svojimi zamestnancami výlučne po rusky, „hoci bol veľkým Slovákom – národovcom“.
V roku 1918 v Tiflise u Belona pracovalo 28 Slovákov. Ich mená vymenuváva vo svojich spomienkach Jozef Ferko (nar. v r. 1900), ktorý tam prišiel so svojím otcom v máji roku 1914 .
Po vypuknutí prvej svetovej vojny Slovákov žijúcich v Rusku, tak ako aj iných občanov Rakúsko-Uhorska, predvolali na políciu. Tu ich informovali o internovaní na Sibír: všetkých mužov vo veku od 18 do 48 rokov, keďže sú občanmi nepriateľského štátu. Známe je jedno meno takéhoto Slováka žijúceho v čiernomorskom meste Anapa: Červen Ivan Jegorovič, 37-ročný, rímskokatolík, obchodník. Na prípravu im dali 14 dní, no už 12. augusta 1914 vyšiel cársky manifest, v súlade s ktorým osobám slovankého pôvodu bola daná sloboda a mohli ostať na mieste (Nemci a Maďari boli internovaní do táborov).
J. Ferko spomína, že začiatkom roka 1918 tifliskí Slováci začali pomýšľať na návrat domov („keďže moslimovia začali prenasledovať kresťanov“). Prepravu z prístavu Poti do Rumunska pre nich organizovala švédska misia, ktorá sa starala o rakúsko-uhorských občanov v Rusku. Avšak otec Jozefa chcel cestovať osobitne, preto z Poti vyrazili 1. mája 1918 na rumunskej lodi Constanţă do ruského prístavu Tuapse. Z Tuapse Ferkovci – otec spolu so synom pokračovali pravdepodobne vlakom do stanice Armavir, „kde mali čakať vlak 3 dni“. V Armavire „bol dostatok chleba, všetko bolo lacnejšie než na Kaukaze (v Gruzínsku – pozn. autora)“. Ďalej mali namierené do Rostova na Done, no v tom im zabránil tadiaľ prechádzajúci boľševicko-nemecký front. 10. (23.) júna 1918 ich transport trafil granát a všetci pasažieri sa rozutekali. Ferkovci – otec so synom poprosili o nocľah v mestečku Batajsk neďaleko Rostova. Keď sa „dobrí Rusi (Ukrajinci)“ dozvedeli, že sú to občania Rakúsko-Uhorska, tak sa začali prežehnávať, až keď im Jozef ml. vysvetlil, že oni sú tiež Slovania, tak sa uspokojili. Vyčkali tam „medzi dvoma ohňami“ 6 týždňov a mohli vyraziť ďalej až po dobití mestečka nemeckými a rakúskymi vojskami.
Slovákmi boli aj Ján Tkáčik, rozvážajúci tovar v Stavropoľskej gubernii a v Donskej oblasti, a taktiež podplukovník Červenej armády, slovenský drotár Jozef Kováčik, ktorý padol v boji s bieloarmejcami generála Kornilova pri Krasnodare.
Slovenský spisovateľ českého pôvodu Peter Jilemnický (1901 – 1949) píše, že v rokoch 1926 – 1927, keď pracoval ako učiteľ v českej dedinke Pavlovke pri Anape, stihol sa stretnúť ešte so živými prvými českými osadníkmi. Medzi nimi bola aj „babička Veverka“, ktorá pricestovala zo Slovenska z dedinky Príbovce pri Turčianskom Sv. Martine. Dodnes Česi, starousadlíci Pavlovky pamätajú „Maďarku Kačenu Veverku“. Jej vnučka žije v Novorossijsku. Babička Veverka rozprávala po česky veľmi dobre a bez akcentu, takže asi ťažko bola Maďarkou. Ju, tak ako aj mnohých Slovákov nazývali Maďarmi preto, lebo neprišli z Čiech – rakúskej časti monarchie, ale zo Slovenska, ktoré sa nachádzalo na území Uhorska. A Jilemnický dodáva: „Slovensky už zabudla, no keď som k nej prichádzal a čítaval jej slovenské noviny a knihy, často sa v jej očiach trblietali slzy.“
Doplníme ešte to, že slovenských drotárov v Rusku nazývali tiež „Vengercami“ (Maďarmi).
Peter Jilemnický píše ešte toto: „Poväčšine tam žili Česi, menej Slováci, ktorí sa (zo začiatku) počeštili, a (neskôr) všetci spolu už sčasti poruštili.“ A v románe o živote českých prisťahovalcov v Pavlovke Zuniaci krok takto opisuje uvažovanie slovenskej rodiny o svojom živote: „...tak tu žili... niekoľkí potomkovia slovenských rodín, ktorí sa prisťahovali do Pavlovky. Nikto (z nich) nevedel, ako znie ich materinský jazyk, pretože sa zmiešali s českými rodinami.“
V roku 1920 v meste Novorossijsk žil a pracoval ako stolár Slovák Zelenka z Bánoviec pri Trenčíne. O ňom píše P. Jilemnický ako o „robotníkovi Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov) a odborov“, zarábajúcom v stolárskej dielni 5 rubľov na deň.
Jedným z prvých správcov katolíckej farnosti v Novorossijsku bol kňaz –Slovák Štefan Porubský. Český etnograf Jan Auerhan, ktorý navštívil v septembri 1913 české dedinky v okolí Novorossijska, píše, že niekoľko rokov pred jeho príchodom na Kaukaz bývalý novorossijský farár „Slovák Porubský, ktorý sa veľmi staral o české dediny (konkrétne on založil v Kirilovke /českej dedinke v okoliach Novorossijska – pozn. autora/ jedinú knižnicu v tunajších českých dedinách), pre rôzne príčiny bol preložený“ do inej farnosti. A Karel Chotek v roku 1910 charakterizuje činnosť Porubského takto: „... v niektorých (českých) dedinách sú ruské školy a v iných len akési jazykové kurzy, ktoré vedie obetavý slovenský katolícky farár z Novorossijska“; okrem kurzov „sa organizujú aj vianočné akadémie s českým recitovaním a piesňami, ktoré sú veľkým sviatkom pre celú dedinu.“
Slovákom bol pravdepodobne aj zakladateľ prvej zlievarenskej mechanickej továrne na Kubáni Karel Lavrentjevič Husník (1850 – 1920). Takýto predpoklad potvrdzuje slovenský pôvod priezviska Husník, jeho luteránske vierovyznanie a taktiež to, že po občianskej vojne sa syn Karla Husníka Vladimír vrátil na Slovensko.
V nedávnej minulosti, od septembra 2001 do svojej smrti v auguste 2005, bol farárom rímskokatolíckej farnosti v Anape Slovák Jozef Valábek (1953 – 2005). Vďační farníci dodnes veľmi milo spomínajú na otca Jozefa. Do mája 2009 bol farárom rímskokatolíckej farnosti v meste Krasnodar Martin Sebíň a teraz je tam kaplánom Marián Gurský (obidvaja Slováci).
V roku 1998 v osade Viťazevo pri Anape pracovala stavbárska brigáda zo Slovenska. Dvaja občania Slovenska sa oženili s miestnymi dievčinami a teraz žijú v Anape.
A v českej osade Anastasijevka, vysoko v Kaukazských horách neďaleko Tuapse, nám rozprávali, že okrem tradičných českých jedál sú tu populárne aj ovocné polievky. No ovocné (jablčné, marhuľové, čerešňové atď.) polievky sú tradičné pre maďarskú a slovenskú a nie českú kuchyňu. Neznamená to azda to, že medzi prvými prisťahovalcami v tejto osade boli aj Slováci, hoci si to už nikto nepamätá?
Takto na základe útržkovitých dokumentov predpokladáme, že medzi prisťahovalcami z Rakúska na Kaukaz, zvyčajne označovanými ako Česi, boli aj slovenské rodiny, ktoré však čoskoro boli vystavené silnému vplyvu mnohopočetnej skupine Čechov a potom spolu s nimi vplyvu ruského obyvateľstva.
 

Počet zobrazení: 2161x