Publicista a spisovateľ Ján Jančovic oslávil 80 rokov: „Ctite si otcov mozole krvavé!“

Už niekoľko desaťročí sa venuje problematike dolnozemských Slovákov, ktorí sa pred viac ako 250 rokmi vysťahovali najmä na územie dnešného Maďarska, Rumunska a Srbska. Zo spisovateľa a publicistu Jána Jančovica sa rokmi stal uznávaný, erudovaný a hodnoverný kronikár, ktorý vydáva knižne, ale aj v objavnej reportážnej forme v týždenníku Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny, svoje príbehy a črty o dolnozemských Slovákoch, ale aj kanadských farmároch, pôtorských zvonoch či rodinnom múzeu. Veľa času strávil v archívoch študovaním rôznych dokumentov, cestovaním, pozorovaním, rozhovormi s pamätníkmi. Svoje bohaté poznatky, zážitky a skúsenosti zúročil v dvanástich knihách a stovkách novinových článkoch, ktoré uverejnil v rôznych periodikách, zborníkoch a ročenkách. Rodák z Pôtru sa v sobotu 6. februára 2021 dožil významného jubilea - 80 rokov.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v mene stoviek ba tisícov našich krajanov, ktorých oslovila tvorba Jána Jančovica, želá jubilantovi ešte veľa inšpiratívnych a tvorivých rokov v zdraví, v pohode jeho najbližších a najmilších v rodine, pozornosť žičlivých priateľov a, prirodzene, ešte veľa autorských príbehov, čŕt, reportáží a glos z rozmanitého života našich krajanov.

Úprimne blahoprajeme, ctený pán Jančovic!

KTO JE JÁN JANČOVIC

Spisovateľ a publicista Ján Jančovic sa narodil 6. februára 1941 v Pôtri, v okrese V. Krtíš. Vyštudoval Vysokú poľnohospodársku školu v Nitre a v roku 1967 sa stal poľnohospodárskym inžinierom. Neskôr postgraduálne vyštudoval žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe. Prešiel praxou agronóma, plánovača, neskôr na generálnom riaditeľstve Agrokomplex SCPV a Agrokombinátu Zobor v Nitre pracoval ako vedúci útvaru propagácie.

Po zrušení generálneho riaditeľstva Agrokombinátu Zobor v roku 1991 bol najskôr manažérom a potom desať rokov zástupcom šéfredaktora týždenníka Roľnícke novinky. Absolvoval viacero pracovných a študijných ciest, prevažne vo firmách v štátoch západnej Európy a Kanady.

Prispieval a doteraz prispieva do rôznych novín, časopisov a kalendárov na Slovensku a v zahraničí, a tiež aj do odborných zborníkov. Je externým spolupracovníkom Inštitútu biodiverzity a biologickej bezpečnosti pri Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Chodí na prednášky a besedy medzi Slovákov presídlených v povojnovom období na južné Slovensko a tiež do Maďarska a Srbska. Žije so svojou rodinou v Nitre.

V roku 1985 mu vyšla monografia s názvom Pôtor - minulosť a prítomnosť (neskôr vyšlo druhé aj tretie doplnené vydanie), napísal aj Dejiny evanjelického a. v. cirkevného zboru, publikáciu Včelárstvo na Modrokamensku, Za chlebom na Dolnú zem, Z kolísky na Dolnú zem, Z novohradských vrchov a dolín, Vyorali hlboké dolnozemské brázdy, Pretvorili dolnozemskú rovinu, Navrátilci , Putovanie a život Alberťanov.

„Ctite si otcov mozole krvavé!“

Evanjelický posol spod Tatier, týždenník evanjelikov augsburského vyznania na Slovensku, pred rokmi publikoval rozhovor s Jánom Jančovicom. S láskavým súhlasom autorky, redakcie duchovného periodika, pána Jančovica, ako aj portálu oslovma.hu, ktorý interview sprostredkoval Slovákom v Maďarsku, si dovoľujeme priblížiť jubilanta dvomi otázkami z rozhovoru.

- Aké ste mali detstvo, v akej rodine ste vyrastali?

Vyrastal som v roľníckej rodine s hlbokými evanjelickými a rodovými koreňmi. Jeden náš predok bol na začiatku 19. storočia evanjelickým učiteľom, starý otec kostolníkom a otec presbyterom a členom Hurbanovej literárnej spoločnosti. Sestra Anna Gáborová bola aktívnou členkou SEM (Sdruženia evanjelickej mládeže). Ako chlapec sa pamätám na koniec druhej svetovej vojny, keď v našom dome a dvore boli tesne pred jej ukončením rumunskí vojaci. Aj na to, ako po jej skončení prišli do nášho domu dve ruské „bárišne“ s detektorom a vysokým psom na kontrolu prípadného zamínovania objektu a na konci kontroly na vchodové dvere kriedou napísali „MIN NET“.

V roku 1947 ma prvýkrát mama viedla do evanjelickej a. v. ľudovej školy so živým kohútom pod pazuchou, čo bola podľa učiteľského vokátora pre evanjelického učiteľa a kantora Jána Cirbesa jedna z odmien. Tento legendárny učiteľ, ktorý v Pôtri štyridsať rokov učil tri generácie rodín, zanechal u ľudí nezabudnuteľné spomienky. Mňa učil prvé dva roky, kedy sa ešte vyučovanie začínalo a končilo modlitbou a potom začínalo Piesňou práce a končilo Internacionálou. V rokoch 1947 - 49 som navštevoval popoludňajšiu Nedeľnú školu, kde nás vyučovala manželka farára Ondreja Žiláka.

Po vojne nebolo dosť oblečenia a obuvi a tak sme cez teplé letné dni chodili do školy aj bosí. Na dedine sme mali dosť možností užiť si rôzne hry, huncútstva, kúpanie najprv na potoku, potom na mlynskej a elektrárenskej hati. Z nej bola celý rok jedným zakrytým kanálom čerpaná voda na ochladenie kotlov tepelnej elektrárne a druhým otvoreným betónovým kanálom tiekla späť teplá, ktorá zohrievala prehradenú vodu v hati. Takto sme sa mohli v hati kúpať od jari do jesene. Výlety do chotára, starých viníc za prvými plodmi, nás tiež lákali.

- Špecializujete sa na regionálnu históriu a život dolnozemských Slovákov. Prečo práve na tieto témy?

História ma zaujíma už od detstva. Uši a oči som mal všade, zaznamenával som si, kde a čo som počul a videl od najstarších a čo súviselo s minulosťou obce a kraja. Pozorne som sledoval vývoj, prečítal čo najviac a preštudoval veľa informácií v archívoch, a to najmä dokumenty a fakty o regionálnej histórii. Tento záujem a vzťah k regiónu ma viedol aj z toho dôvodu, že až na krátke pobyty v rodisku vlastne 60 rokov žijem mimo neho. O to je moja zvedavosť väčšia a nutká ma k stálemu bádaniu. Pritom svoje rodisko nosím v srdci. 

Svedectvom toho je, že rodnú postať po mojom vyrovnaní so sestrou, ktorá žije vo Veľkom Krtíši, nielen udržiavam, ale aj zveľaďujem ako dedičstvo svojich predkov, najmä rodičov, ktorí zažili veľa strádania a úmoru, kým nás vychovali a postupne dom a hospodárske budovy vybudovali. Aj z toho dôvodu s úctou k nim považujem za svoju povinnosť zachovávať všetko, čo svojim umom, fortieľom a pracovitosťou dosiahli, a to vykonávam aj formou zariadeného rodinného múzea.

O Dolnej zemi ma zaujalo rozprávanie najstarších, ktorí už dávno nežijú a vedeli o časti svojich predkov, ktorí sa pred dvesto rokmi vysťahovali najmä do Banátu, kde potom aj oni chodili ešte na začiatku 20. storočia nakupovať ovčie stáda. Bol to najmä obchodník Pavel Kukučka, ktorý sa týmto obchodom zaoberal so svojím otcom Štefanom. Tie príbehy ma zaujali už v detstve a neskôr „nakopli“ do hlbšieho bádania a ciest na Dolnú zem, kde Slováci, najmä pôvodom z Novohradu, sa pred dvesto až tristo rokmi (Békešská Čaba) usadili.

BEATA CHRENKOVÁ  (Evanjelický posol spod Tatier)
FOTO: IMRICH FUHL (oslovma.hu)

CELÝ ROZHOVOR, KTORÝ PUBLIKOVAL

EVANJELICKÝ POSOL SPOD TATIER,

ČÍTAJTE NA PORTÁLI OSLOVMA.HU

http://www.oslovma.hu/index.php/sk/aktuality/151-aktuality3/1336-jan-janovic-ctite-si-otcov-mozole-krvave

Uverejnené: 13. 2. 2021

Galéria

Počet zobrazení: 231x