Pred 25 rokmi skonal Andy Warhol- ikona pop-artu

Slovenský svet v zahraničí tvorili a aj teraz reprezentujú úspešní jednotlivci. Práve im bude na portáli Slovenské zahraničie venovaná sekcia OSOBNOSŤ. Slováci a ich potomkovia vo viacerých generáciách svoj ľudsko-spoločenský étos, intelektuálny rozmer, profesijný fortieľ i remeselnícku zručnosť, potvrdzovali v priaznivejších ekonomických či sociálno-politických podmienkach mimo svojej domoviny.Historici i publicisti zaoberajúci sa dejinami slovenského vysťahovalectva a emigrácie, ako aj sociálno-ekonomickou migráciou občanov Slovenska v súčasnosti, mapujú vklad osobností so slovenskými koreňmi v kontexte prejavov celosvetového významu.

Mnohí sa zapísali výnimočnými činmi v oblasti humanizácie spoločnosti, podpory ľudských hodnôt a občianskych slobôd, zachovávania kultúrneho a duchovného dedičstva, ďalší úspešným ohlasom v oblasti spoločenských vied, vynálezcovstva, výskumu a techniky, ďalší nadaní jednotlivci zasa vo sfére umenia, hudby, literatúry či architektúry, ale aj v biznise či v prejavoch fenoménu moderny – zábavnom priemysle vrátane športu.

OSOBNOSTI z radov Slovákov žijúcich v zahraničí budú neoddeliteľnou súčasťou portálu Slovenské zahraničie.

Ambíciou tvorcova spolupracovníkov portálu Slovenské zahraničie  je cez prizmu príbehov, profilových čŕt, spomienok, aktuálnych interview a dostupných archívnych materiálov, dokumentov či svedectiev z beletristických a dokumentárnych publikácií, literatúry faktu a dobovej tlače, oboznámiť návštevníkov portálu so Slovákmi, ktorých ľudský i tvorivý potenciál významne prekročil pomyselné hranice „slovenského sveta“.

Portál Slovenské zahraničie v spolupráci s významnými partnerskými inštitúciami na Slovensku i v zahraničí, internetovými portálmi  a časopismi Slovákov žijúcich v zahraničí, ako aj s podporou médií na Slovensku,ponúkne jedinečnú kvalifikovanú, odbornú a publicisticky príťažlivú databázu osobností z komunít Slovákov žijúcich v zahraničí. Ide o osobnosti, ktorých život, dielo i prínosová užitočnosť znamenali zmysluplný osoh najmä pre Slovensko a Slovákov z historického, sociálno-ekonomického i spoločensko-kultúrneho aspektu.

Ľudo Pomichal


 

Súčasťou informácií o Andym Warholovi, ikone svetového pop-artu, v sekcii OSOBNOSŤ na portáli SLOVENSKÉ ZAHRANIČIE bude aj publicistická profilová črta – príbehová reflexia k 25. výročiu umelcovej smrti.
 
 

 
 
„Všetko je jednoduché, keď je všetko umenie... Nikto ho nemusí vytvárať. Umenie už existuje. Život je umenie.“
 
Andy Warhol
 
 
Bolo to pred 23 rokmi, keď najmä zásluhou mladého pražského výtvarníka Michala Cihlářa sa slávne knieža svetového pop-artu - Andy Warhol - mohol po prvý raz prezentovať na pôde vtedajšieho Československa. Žiaľ, už „iba“ posmrtne, avšak premiérová výstava v Dome slovenskej kultúry v Prahe bola akoby predĺženou pákou nožníc, ktoré o pár mesiacov prestrihávali pomyselný ostnatý drôt vo sfére kultúry, umenia.
 
Spomínam si na vtedajšie  vnútorné nutkanie, zvláštny nepokoj... Nedalo sa jednoducho nemerať na túto výstavu cestu do Prahy. Dodnes mi utkvel v pamäti údiv z nekončiaceho sa radu zvedavosťou nakazených a po zážitku bažiacich ľudí. Frekvencia vari 250 ľudí za hodinu, v knihe návštevníkov myšlienka za myšlienkou. Úžas, zmätenosť, (ne)pochopenie, otázniky. Zopár som si ich vtedy zapísal. Pre vlastný interes. A tak si teraz čítam: „Bodaj by takých Slovákov bolo viac...," alebo: „Je to fantastické. Človek s voľnou mysľou a vlastným sebavedomím...," či do tretice: „Už som zažila všeličo, ale aby sa na prehliadku umeleckých výtvorov čakalo v zástupe ako na mäso, tak to mi je novinka!"
 

VŠETKY COLY SÚ ROVNAKÉ

 
Odvtedy sa mnohé zmenilo, Slovensko postupne objavovalo fenomén Andyho Warhola, pribúdali výstavy, pod ktoré sa významne okrem iných podpísala Galéria mesta Bratislavy (v roku 1999 vďaka výnimočnému projektu  s nadnárodnou spoločnosťou Henkel s názvom Henkel Slovensko Slovensku), po nej aj Slovenská národná galéria, ktorá v roku 2006 získala do svojej zbierky kompletnú serigrafickú sériu Warholových Campbellových polievok, ktoré sú spoločne s portrétom Marilyn Monroe umelcovým ikonickým dielom a esenciou pop-artu. Kým povestnou čerešňou na „Warholovej šľahačke“ v slovenskom prejave vzťahu k umelcovi, v žilách ktorého pulzovala slovenská krv, bolo otvorenie Múzea moderného umenia Andyho Warhola 1. septembra 1991 v Medzilaborciach.
 
Ale prvé zostane navždy prvým. Neopakovateľným a nepostihnuteľným v čare okamihov minulosti:  výstava diel Andyho Warhola v Prahe, rok 1989.  Evokujúce, vzrušujúce. A jedinečné.
 
Na čelnej stene pri vstupe sa usmievala vo svetle reflektora rozkošná Marilyn. Spolu s Warholovým duchom a jeho portrétmi zo života vtedy jeden z najvzácnejších originálov vo výstavnej miestnosti. Marilyn Monroe vo farbách a škvrnách. Jeden z obrázkov zo série dvadsiatich. Séria, ktorá predstavuje dokonalý príklad dehumanizácie mýtu v našej epoche a jedno z najpopulárnejších diel popartu vôbec. Akoby kontrast vyvolávali na druhej strane ostré reklamné farby Campbellovej polievky.
 
Aby ste ju podvedome nebodaj neprevrhli, čochvíľa ste zakopli do prázdnych fliaš od coca-coly. Tej, ku ktorej mal Andy osobitý vzťah, z ktorého vzišla aj jeho svojská „americko-colová" filozofia: „Na Amerike je skvelé to, že vlastne začala s tradíciou, keď najbohatší konzumenti kupujú v podstate tie isté veci ako najchudobnejší. Dívate sa trebárs na televíziu, kde dávajú reklamu na Coca-Colu. Povedia vám, že prezident pije Coca-Colu, Liz Taylorová pije Coca-Colu a vy si ju pokojne môžete rovnako dopriať. Cola je Cola a za nič na svete nedostanete lepšiu Colu ako tú, ktorú práve pije nejaký vandrák na rohu. Všetky Coly sú rovnaké a všetky sú dobré. Liz Taylorová to vie, prezident  to vie, vandrák to vie a viete to aj vy."
 
Fenomén Andyho Warhola nič nestráca na príťažlivosti ani po rokoch, ba naopak: Hoci s odretými ušami, ale predsa  -  najmä zásluhou nadšencov okolo Michala Bycka, vrátane Andyho brata Johna Warhola a už spomínaného pražského výtvarníka Michala Cihlářa) vzniklo a dodnes funguje, žije (či občas živorí) a dúfajme, že aj nežičlivému času finančných i ľudských kríz odolá, pamiatka na tohto významného amerického umelca rusínskeho pôvodu v podobe Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Kým dvadsiate piate  výročie smrti jednej z najfarbistejších postáv americkej avantgardy, výtvarníka, spisovateľa, vydavateľa a filmového tvorcu, ktoré si pripomíname 22. februára 2012, je dozaista vhodnou príležitosťou na reflexie z jeho neopakovateľne pestrého života.
 

NOŽNICE, HEREČKY, ŠKOLA

 
Keď si v roku 1913 čerstvý ženích Andrij Varhola kúpil „šífkartu“, sotva tušil, akého potomka raz splodí. Bol jedným zo státisícov hľadačov šťastia z Európy, ktorí sa utiekali k brehom Zeme zasľúbenej. V pittsburských baniach však nemyslel iba na mozoľnaté doláre, ale aj na svoju mladú manželku Júliu, ktorú nechal v rodnej Mikovej. O osem rokov prišla za manželom, v priebehu ďalších šiestich sa im narodili traja synovia. Najmladší dostal meno po otcovi, „po americky“, Andrew.  Chlapec mal štrnásť, keď mu otec zomrel, a tak - možno aj kvôli údelu najmladšieho, zdieľal svoje životné cesty, úspechy i peripetie spoločne s matkou - s dlhšími či kratšími odlúčeniami - až do jej skonu v roku 1972.
 
Pani Júlia veľmi pekne kreslila, ľudové motívy z Mikovej vo vnímavej dedinskej žienke s typickou šatkou z rodného kraja na hlave, nezdeformoval ani nový, konzumný svet. A tak podobný vzťah veľmi rýchlo narastal aj u Andyho. Ako chlapec bol chorľavý, precitlivený, nuž práve podobná kratochvíľa bola pre neho akoby uliata. Kreslil, vystrihoval si známe filmové hviezdy, ich autogramy, modelky. A stále častejšie listoval vo filmových a módnych časopisoch. Našťastie mal v škole učiteľa, ktorý vycítil, čo v chlapcovi drieme, a tak ako desaťročný začal navštevovať kurzy výtvarnej výchovy. Osud bol spečatený...?
 
Andy sa zapísal na Carnegieho inštitút v Pittsburghu, kde študoval dizajn a komerčné výtvarné techniky. Vraj mu to príliš nešlo, a tak po prvom ročníku musel Andy absolvovať počas prázdnin opravný kurz.  Avšak už tu sa mu podarilo vytvoriť si vlastný, osobitý štýl. Venoval sa aj modernému tancu, pre vysokoškolský divadelný súbor navrhoval scénické úpravy. Aby už počas štúdia získaval prvé ocenenia.
 
 

TOPÁNKOVÝ LEONARDO DA VINCI

 
„...moje diela sú akýmsi komentárom. Moje obrazy sú výpoveďou o symboloch krutých, neosobných produktov a hmotných cieľov, na ktorých je dnešná Amerika postavená. Sú projekciou všetkého, čo sa dá kúpiť i predať, praktických, ale aj pominuteľných symbolov, ktoré nás udržujú pri živote."
 
Identifikovanie seba samého ako umelca? Hľadanie podstaty bytia na tomto svete? Odraz reality? Snaha stotožnenia sa - a naopak - ustavičné odmietanie balansu všedných banalít... To všetko a ešte viac sa ako nevypočítateľná hra farieb, zvukov, tónov, vnemov a citov paradoxne podmieňuje i vylučuje zároveň v celej tvorbe i živote Andy Warhola. Prirodzene, najhmatateľnejší praktický i emotívny posun v ňom zaznamenal prvý príchod a pobyt v New Yorku. Znie to ako paradox, a či to tak osud chcel – prvou Warholovou zákazkou v jeho novom pôsobisku bola ilustrácia k článku s neopakovateľným, mimoriadne výstižným a pre Andyho časovo aktuálnym názvom Úspech v New Yorku je drina. Bola. A bola by zrejme mnohonásobne väčšia, nebyť jeho vytrvalej húževnatosti.
 
Kam vo veľkom „nújorku“...? Možno podmanený už spomínaným listovaním v módnych žurnáloch si to namieril s obrovskou taškou plnou kresieb do redakcie Glamour. Výtvarná redaktorka vraj bola celá, ako sa vraví, „hin“ - najmä z kresieb, avšak aj z nevšedného Warholovho zjavu. Poblednutý, v starých pumpkách a ošúchaných teniskách... Akosi cudzo pôsobil v tomto prostredí. Zato kresby! Len škoda, že teraz potrebuje žurnál akurát kresby topánok. Na druhý deň, čuduj sa svete, však prišiel znovu. Takmer s rovnakou kopou. Balada, päťdesiatka kresieb... Jedna topánka krajšia od druhej, každá osobitá, každá so svojim charakterom. Warhol, majster topánok... A Glamour? „Glamour je všetko!,“ vravieval Andy.
 
To, že sa stal neodmysliteľným spolupracovníkom Glamour, postupne aj Vogue či Harper´s Bazzar, bolo jasné. Aj to, že Warhol neprestal kresliť topánky vlastne po celý život - jeho prvou samostatnou výstavou v roku 1956 bola téma topánok a ešte v roku 1980 vytvoril nádhernú sériu Topánky. Ba aj mu prischla prezývka „Leonardo da Vinci obuvi“...  „Obúval“ svojimi návrhmi Elvisa Presleyho, „osrdiečkoval“ lodičky Zsa-Zsa Gaborovej, aj newyorský spisovateľský elegán Truman Capote, ktorého si Warhol neobyčajne obľúbil, sa spoliehal na Andyho vkus.
 

O UMENÍ PONÚKAŤ SA

 
„V televízii som videl, ako vošla žena do stroja na výrobu lúčov a zmizla. Bolo by to fantastické, pretože hmota je energia a ona sa jednoducho rozptýlila. To by mohol byť ozajstný americký vynález, najlepší americký výtvor: Mať schopnosť zmiznúť..."
 
Andy bol vo svojej podstate komplikovanou osobnosťou. Bol milovaný a zároveň nenávidený, ctený a súčasne ním i pohŕdali. Všade, kde sa objavil, vyvolával emócie: lásku i nenávisť, obdiv i pobúrenie. Nadovšetko miloval spoločnosť. Sťaby veľkňaz sa nechal sprevádzať skupinou ľudí, pre ktorých bol mužom múdrym, pravým apoštolom šťastného života v absolútnej slobode. „Nikdy nechodil nikam sám. Vždy to bola skupina najmenej desiatich extravagantných ľudí. Warhol dokonca neakceptoval pozvánky na večierky, pokiaľ na ne nemohol ísť s celou svojou suitou. A niekedy museli dlho čakať spoločne s Andym, kým ich všetkých vpustili dnu,“ spomínala blízka priateľka Andy Warhola Isabelle Collin Dufresnová, skôr hádam známa pod menom Ultra Violet.
 
Dáma, ktorá svojho času patrila Salvadorovi Dalímu, žila neskôr vlastne celé desaťročie v blízkosti Warhola. Dokonale ho teda poznala, vnímala jeho pohnútky, ba i umelecké postupy. „Bol to taký malý americký génius. Imponovalo mi na ňom to, ako dokázal narábať so skratkami, rád mal veci hotové doslova v priebehu dvoch minút. V tom bol jeho obrovský prínos - ak mal film trvať pol hodiny, tak ten film za pol hodiny aj urobil! Pamätám si, ako sme s Warholom denne kupovali balíky novín, aby sme vedeli, čo je v móde a kde by sme sa mali objaviť, jednoducho sa nechať ukázať. My sme sa tomu podriadili. Je to jednoducho tak, že niekedy máte výnimočného umelca, ktorý v tichosti robí svoju prácu, až kým ho svet neobjaví. My sme sa mu ponúkli sami...“
 

TOVÁREŇ NA NÁPADY

 
„Moja interpretácia práce bude najskôr veľmi uvoľnená, pretože si myslím, že už byť na tomto svete je hŕba práce s niečím, čo asi vždy robiť nechcete. Narodiť sa je to isté, akoby vás uniesli. A potom predali do otroctva. Každú minútu ľudia pracujú. Mašinéria sa nezastavuje. Aj keď spíte."
 
Keď mal Warhol tridsaťpäť rokov, v New Yorku sa doslova vrhol svojimi umeleckými zmyslami a intuíciou na schátralú, starú opustenú továreň. Interiér potiahol striebristou fóliou, priniesol starý diván a ateliér, ktorý vošiel do dejín undergroundu ako Factory, bol na svete. Aké to jednoduché vo svojej bizarne zjednodušenej zložitosti.
 
Andy začal nosiť striebornú parochňu, čoskoro prišiel aj čas jeho veľkej vášne - kazetového magnetofónu. Nespravil bez neho ani jediný krok, nahrával na kazety všetko, čo sa len dalo. Mimochodom, rôznorodé rozhovory a ich prepis poslúžili ako dokonalý impulz zrodu jeho geniálneho časopisu Interview... Napokon, bolo sa aj s kým zhovárať. Veď Továreň priťahovala najrozmanitejšiu spoločnosť - boli tu umelci známi i celkom neznámi, snobi, ale i podivné indivíduá. Výtvarníci, tanečníci, básnici, hudobníci... Naraz sa tu v jednej spoločnosti mohli ocitnúť trebárs newyorský starosta, Bianca Jaggerová, a či ktorási z pornokráľovien - a Andy vždy dokázal pre každého vytvoriť svojou neskrotnou charizmou veľkolepú šou. Ak niekto aspoň raz navštívil Warholov ateliér, vedel, že je tam dovolené všetko. A tak bohémsky nimbus Factory priťahoval chlapcov a dievčatá z najlepších newyorských rodín, rovnako ako ľudí, ktorí to so svojim duševnom nemali celkom v poriadku...
 
I tak sa stalo, že sa sem pritmolila istá Valeria Solanisová, vraj zakladateľka a jediná členka militantnej feministickej skupiny S.C.U.M. (Society fot Cutting Up Men - Spoločnosť pre likvidáciu mužov). Jedného pekného dňa - 3. júna 1968 - táto psychopatka Andyho postrelila! Priestrelu pľúc, brucha, pečene a sleziny umelec takmer podľahol, v priebehu dvoch mesiacov sa však v nemocnici z toho dostal. Ešte predtým však chirurgický tím päť hodín bojoval o Warholov život na operačnom stole. Večerné vydania newyorských novín písali po atentáte aj o tom, že Warhol mal viac šťastia ako John Kennedy.
 
Vráťme sa však späť do Factory. To už mal Andy za sebou svetoznáme portréty Marilyn Monroe, Liz Taylorovej, Jacqueline Kennedyovej, ale aj plechovky s Campbellovou polievkou (mimochodom, ten paradajkový zázrak mal vraj rád od malička... „Prečo tie plechovky maľujem? Jedol som ich dobrých dvadsať rokov,“ s úsmevom zvykol vravieť Warhol)). A udivoval, šokoval ďalej. Andy Warhol bizarným mikroskopom svojho videnia zväčšil predmety dennej potreby k obludnosti a hádam aj týmto chcel varovať, aby sme sa nenechali zavaliť a spútať vecami vôkol nás. Päťsto kartónov - obalov na čistiaci prostriedok Brillo, ktorý rýchlo a najlepšie vyčistí predmety z hliníka, alebo dvanásť akrylových kusov elektrického kresla zo Sing-Singu, spľasnuté igelitové sáčky či strieborné mraky, hliníkové škatule naplnené héliom, vznášajúce sa v priestore...

 
SKEPSA, FILM, HUDBA...

 
„Film je pravdivejší ako život. Dokonca aj dievčatá na plátne sú krajšie ako v skutočnosti."
 
Ak viacerí videli vo Warholovi a jeho dielach jedného z najrozporuplnejších umelcov modernej doby, do istej miery sa ich tvrdenia napĺňali. Muž, ktorý podal najtypickejšiu ikonografiu pop-artovej mytológie, akoby plánovite šokoval umelecký svet veselo ďalej. Obzor Andyho videnia a cítenia presahoval zarámované plátno či kusy papiera. Keď si začiatkom šesťdesiatych rokov „splašil“ kameru, rozhodol sa točiť filmy. V rovnakom rytme nemohol nepodľahnúť pohnútkam a udalostiam šesťdesiatych rokov - vojna vo Vietname, zvýšená brutalita polície, radikalizácia časti mladých ľudí... Pochopiteľné bolo preto jeho zrkadlenie času v sériách zachycujúcich letecké katastrofy, samovražedné skoky z mrakodrapov, brutálne zákroky policajtov proti pokojným demonštrantom, atómové hríby po explózii...
 
Filmy ho však napĺňali dovtedy čímsi nepoznaným, vzrušujúcim. Len či možno nazvať vzrušujúcimi Warholove prvé filmy, prakticky bez deja? Sleep, alebo ak chcete - šesťhodinový pohľad kamery na nepretržite spiaceho muža. Empire State Building (pre zmenu osemhodinový „kumšt“) už zachytával celkom banálne činnosti, ako napríklad strihanie vlasov či požívanie jedla. Blue Movie či Blow Job zasa všetky možné sexuálne praktiky...
 
Ale potom predsa... Vraj za jeden z vrcholov Warholovej filmovej tvorby (ak jeho experimentovanie s kamerou možno považovať za kumšt...) sa dá označiť titul Chelsea Girls, teda dievčatá z hotela Chelsea. V hoteli na Manhattane, známeho viac kadejakými historkami, sa odvíjajú epizódy zo života ľudí v ňom: od rôznych sexuálnych radovánok, narkomanov v akcii... Pravdaže, film mal zasa svojich sedem hodín, takže určitou pikantériou je fakt, že keď si ho úzka spoločnosť premietala, tak išli obe polovice súčasne, každá na jednom z dvoch plátien, ktoré viseli jedno vedľa druhého. Vskutku originál - od začiatku do konca.
 
A hudba? V roku 1966 Andy produkoval show s prapodivným názvom Explodujúca plastická nevyhnutnosť, nuž a k naplneniu predstáv potreboval dobre tvrdú rockovú kapelu. A tak aj vďaka Warholovi sa naraz predrala do výšav dovtedy celkom neznáma formácia The Velvet Underground. Warhol im pomohol s nahrávacou zmluvou a dnes sú títo „chlapci“ vlastne vzorovou rockovou legendou. Andy sa svojou rukou podpísal aj na obaly platní - svet ohromil napríklad originálnym obalom platne Rolling Stones - pravý zips vmontovaný do nakreslených džínsov! Z čias spolupráce so „stounami“ vzišla aj séria portrétov Micka Jaggera, stihol sa mihnúť aj vo filme Johna Lennona a Yoko Ono Imagine, smutnou zhodou okolností jedným z jeho posledných návrhov bola práca na albume dovtedy neznámych Lennonových nahrávok. Paradoxom bláznivého, priam schizofrenického času, aký žijeme, je možno skutočnosť, že jednou z posledných dokončených prác Andyho Warhola  bol portrét - Lenina...
 

KÝM PRIŠLA SMRŤ

 
„Neverím na smrť, pretože neexistuje možnosť presvedčiť sa o tom, či k nej vôbec prišlo. Nemôžem teda o nej nič povedať. Na konci svojho času, až zomriem, však nechcem zanechať žiadne zvyšky. Ani ja nechcem byť zvyškom."
 
Prišlo to rýchlo, náhlejšie ako akékoľvek zdanie predtuchy. Rutinná operácia žlčníka... A či osud to tak chcel? Isté je jedno: Andy mal neuveriteľný strach zŹ
nemocničného prostredia. Ktovie, možno ešte z čias, keď sa len-len vylízal z atentátových rán. Raz dokonca vyhlásil, že ak sa ešte raz v živote dostane do nemocnice, celkom iste odtiaľ živý nevyjde! Dnes sú to už iba dohady, vie sa však celkom iste, že zo strany ošetrujúceho personálu newyorského University Hospital išlo o hrubú nedbanlivosť. Veď operácia dopadla dobre...
 
V lekárskej správe napokon stálo, že Warhol zomrel na zlyhanie srdca. Pritom mu vraj fungovalo ako hodinky. V tú noc, 22. februára 1987, keď Andy Warhol skonal, však pri ňom v nemocničnej izbe nebola žiadna zo sestier. Tak vlastne - ako? A - prečo... Nezodpovedaná otázka, ktorá najskôr navždy zostane tajomstvom. Napokon, aj samotný Andy Warhol bol sám osebe tajuplnosťou jedna báseň.
 
Keď som svojho času vychutnával „genius loci“  Manhattanu, neodolal som kľučke jedného chrámu. Lákal svojim majestátom. Napokon, aj samotní Newyorčania tvrdia, že Katedrála sv. Patricka na 50. ulici neďaleko Radio City Music Hall v „tôni“ velikánov Rockefeller Center, patrí na Manhattane určite k najpôsobivejším. Nádherne zdobený interiér sídla katolíckej diecézy v New Yorku tak trochu symbolizuje, že práve tu sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi zišli na smútočnej pobožnosti tisícky priaznivcov a obdivovateľov Andy Warhola. Počas obradu tu viala vlajka USA a žlto-biela vlajka Svätej stolice.
 
 ...a duch Andyho sa vzniesol. Ktovie, možno neďaleko, symbolicky, iba zopár stovák metrov severnejšie smerom k Central Parku. Tam, kam patrí - do siení Múzea moderného umenia. Kým pozostatky zasa ta, odkiaľ jeden z najrozporuplnejších umelcov našej epochy vzišiel – do Pittsburghu, kde leží pochovaný vedľa svojich rodičov.
 
P.S. Bolo to dávno, pred 99 rokmi, keď Andrij Varhola sfáral z Mikovej do pittsburských baní za hrsť svojich prvých dolárov. Kým pred čochvíľa 22 rokmi, 4. mája 1990, v aukčnej sieni Christie´s v New Yorku, vydražili portrét Marilyn Monroe, ktorý namaľoval jeho najmladší syn Andrew, za 4 070 000 dolárov. Bola to v tom čase najvyššia suma, aká kedy bola zaplatená za vydražené umelecké dielo amerického maliara...
 
Ľudo Pomichal
Foto: reprodukcie - archív