Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko 2016: ocenené práce detí zo slovenského zahraničia

Už tradične sa začiatok mesiaca jún spája v Nových Zámkoch so slávnostným vyhlásením výsledkov a ocenením laureátov literárnej súťaže žiakov základných a stredných škôl v literárnej tvorbe s názvom Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Hlavným motívom tejto, z roka na rok čoraz obľúbenejšej súťaže aj medzi slovenskými žiakmi a študentmi v slovenských prostrediach v zahraničí, je rozvíjanie slovenského jazyka nielen z dôležitého vedomostného aspektu, ale aj v napĺňaní duchovného rozmeru vnímania slovenskosti najmladšou generáciou Slovákov žijúcich v zahraničí. V tomto roku sa najlepší účastníci 24. ročníka súťaže, ktorí svojimi prácami porotu najviac zaujali, stretnú už tradične pod krídlami miestnej organizácie Matice slovenskej v Nových Zámkoch vo štvrtok 9. júna. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí je tradičným spoluorganizátorom súťaže s akcentom na jej IV. kategóriu, v ktorej sú hodnotené práce žiakov a detí zo slovenských krajanských prostredí.

Na webe ÚSŽZ ako aj na portáli slovenskezahranicie.sk dávame mladým literárnym talentom v súvislosti s ocenením najlepších priestor a uverejňujeme ich úspešné práce. Robíme tak s úprimnou radosťou aj preto, aby sa s nimi zoznámili trebárs aj ich rovesníci či ich rodičia v iných slovenských komunitách a v dobrom ich vyprovokovali, aby sa možno už do najbližšieho ročníka súťaže prihlásili aj Slováci v žiackom a stredoškolskom veku v krajinách západnej Európy a zámoria ešte vo väčšom počte... Práce, za ktoré boli naši krajania – už tradične žiaci a študenti zo škôl s vyučovacím jazykom slovenským z Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny – ocenení, dopĺňame fotogalériou, zrkadliacu atmosféru „slovenského dňa“ v Nových Zámkoch i na Bratislavskom hrade počas výstavy k 200. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra v predchádzajúcich rokoch.

FOTO: ĽUDO POMICHAL

OCENENÉ PRÁCE ŽIAKOV A ŠTUDENTOV

Z KRAJANSKÝCH PROSTREDÍ 2016

Hlavná cena

Rozjímanie nad básňou Jednoduché slová Juraja Tušiaka /1935 – 1986/

Tušiaci Tušiak o význame jednoduchých slov

Sekunda čo sekunda, striedajúce, jedna za druhou plynú. Ubehne minúta. S minútou sa už netreba zahrávať, lebo po minúte nasledujú hodiny a hodiny sú čas! Jedno je však isté, na tom sa všetci zhodneme. Čas je dnes jeden z najdôležitejších faktorov života všetkých z nás. Smutné na tom je však to, že dnes je čas príliš vážený nadmieru. Málokto si uvedomí, že omnoho dôležitejšie je prežiť a užiť si chvíľu naplno, maximálne, ako iba púho prejsť ňou, akoby nebola našou súčasťou… Akoby sme celkom zabúdali, že chvíle a malé veci sú vlastne naše city, naše vnútro. Popredný vojvodinský básnik Juraj Tušiak v jednej z jeho najkrajších básní pod názvom Jednoduché slová, zdôrazňoval práve tieto chvíle. Chvíle, kde nebolo potrebné krátiť, či preskakovať slová. Kde nebolo treba vymieňať slová skratkami či nahrádzať slová inými slovami iba kvôli tomu, aby sme ušetrili čas. Zdôraznil dôležitosť chvíľ, kde popriať ľuďom dobré ráno bolo samozrejmosťou, ba sviatkom. Práve to bolo dôvodom širokého úsmevu na tvárach ľudí. Láska, ktorou boli k sebe pripútaní, nebola iba povrchná, bola to láska precítená a úprimná. Nikam sa nenáhlili, nikomu hodinky na rukách netikali a neodpočítavali čas. Čas využívali pre chvíle a nie chvíle pre čas. Pravda-nepravda ulicami zvonil smiech tých ľudí a každý jeden krok zanechal stopu. Aj ulica sa smiala spolu s nimi. Kam sa to podelo, tie najväčšie malé veci? 20. storočie bolo z perspektívy dneška jednoduchým a prostým storočím. Storočím monotónnosti, naivity a nevyspelosti. Dnes môžeme povedať, že nás ujarmila doba konzumu, ktorá núka všetko. Máme možnosti, o ktorých naši predkovia ani len náznaky nemali. Vo všetkej tej perfektnej dokonalosti nám predsa však niečo chýba. Pýtate sa čo? Chýba nám láska, domov, nepoškvrnená, nezafúľaná materčina. Chýbajú nám slová. Na pozdrav, blahopriania dobrého prežitia rána, dňa, večera, noci… Ktoré sú rýdze a úprimné. Chýba vari dôstojnejší život, jeho kolobeh, o akom metaforicky, prostredníctvom pozdravov, vyrozprával básnik Tušiak. Je to príliš hlboká rana, aby ju čas zahojil. A na každú ranu treba obväz. Nikto si však dnes neuvedomí, že každou minútkou, ktorou chceme získať na čase, aby sme podľa generačnej paradigmy uháňali rýchlym tempom, na tú ranu dosýpame soľ. Soľ, ktorá ranu jatrí. Nahradili sme ten náš odveký úprimný, Jurajom básnicky zakódovaný dobrý deň jednoduchým „čao“. Kvôli čomu? Šetríme čas! Namiesto spriadania večných príbehov na dobrý, plnohodnotný večer a na dobrú noc, či silné prežitie budúcich spomienok, dnes dávame prioritu práci a médiám, virtuálnemu korpusu. Komunikujeme pomocou klávesníc a slovníky nahradili internetové siete. Keď by tak vankúše mohli prevravieť a ukázať svetu všetky vyplakané slzy jazyka. Veď aj tá naša slovenčina má dušu! Koľkokrát sa mi žiada vykríknuť keď mi z materčiny uberajú, keď ju devastujú zhubnými vplyvmi, ako musí byť jazyku keď o toľko prichádza? Nik skutočne nespozná krásu materčiny, ak mu to nebude umožnené, aby takto hlboko o nej premýšľal! Musíme si sami uvedomiť to, kto sme, kým sme, ako hovoríme, ako píšeme a najmä to, v akom jazyku snívame! A kam nám treba ísť! Akurát chyby, ktorých sa v našej slovenčine ledabolo a nedbanlivo dopúšťame, nenáležité používanie slov a srbizmy… všetko to nám hovorí kým sme! A teda nedovoľme, nepripustime, aby kvôli našim chybám a nedbalostiam voči jazyku trpeli naši potomkovia. Učme sa na týchto chybách. Nezanechávajme si slová. Také chyby nepripúšťajme sebe. Lebo nám je dané niečo, čo nám patrí. Sloboda po slovensky zmýšľať a cítiť…. „Ale je jedno tiché slovo, ktoré sa ťažko povie. Vždy vravíme ho polohlasne a je v ňom smútku mnoho. Za ním už neprídu nijaké slová nové. Odchádza niekto, ani nepočuje posledné naše zbohom.“ Takto sa končí báseň Jednoduché slová. Básnik Tušiak akoby tušil, kam to všetko bude s tým našim jazykom smerovať. Akoby upozorňoval vopred, že dolnozemská slovenčina bude raz v ohrození. . . aj od nás samých! Že k nej čoraz väčšmi budeme ľahostajní, lebo najľahšie je padnúť pod vplyv dominantných jazykov, štýlov a trendov. A nesnažiť sa dostatočne o jej zachovanie… Čím rýchlejšie čas plynie, tým rýchlejšie zaniká aj naša materčina. Nebuďme sebeckí a nepripustime, aby naše zlato stratilo cenu. Aby sme neskôr neľutovali, že sme to výstražné zbohom načas nepočuli. Práve takéto veci ma ničia. Kráčam cestou do neznáma. Tá cesta je tŕnistá. No oplatí sa bojovať. A ak nikto iný, trebárs jediná a sama budem príkladom pre ostatných! Blaho a radosť, ktoré cítim keď rozprávam, pozdravujem a odzdravujem po slovensky, sú vrúcne! Je mi cťou, že ste ma na to, pán Tušiak, takto nasmerovali!

Kristína Turčanová, 4. ročník, Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom, Báčsky Petrovec, Srbsko

Cena poroty

Juraj Tušiak

Juraj Tušiak. Jednou vetou bol najlepší priateľ každého dieťaťa. Svojimi dielami sa im priblížil a podal im ruku vernosti, fantázie a slobody citov. Nepozeral sa na nich ako na malých ľudí, ale ako na seberovných. Človek bez fantázie by sa na to pozeral iba ako na hlúpe nápady, no on vedel, že spisovatelia, básnici a iní umelci chápu, aká je tenká nitka medzi nimi a jedným dieťaťom, ktoré svojou úprimnosťou a bohatstvom svojho úsmevu môže inšpirovať.

Juraj Tušiak bol básnikom, prozaikom, autorom pre deti a prekladateľom. Narodil sa v Báčskom Petrovci roku 1935. Učil na základných školách a neskoršie sa venoval aj redaktorskej práci.

Bol výnimočný človek, pretože poznal deti, venoval sa im a písal pre nich. To, že sa jeho diela čítajú aj na Slovensku, svedčí o tom, akú veľkú moc mal. Spojil Slovákov svojimi básňami v Srbsku a na Slovensku. Srbsko a Slovensko sú dva rozdielne štáty, a spája ich tak veľa. Tvorba rôznych známych umelcov, domov, národ, láska a úcta k predkom.

„Podávaš ruku ruke, a srdce srdcu núkaš“ – prvé dva verše Modrej básne vyjadrujú práve tu spätosť Slovákov na Slovensku a Slovákov v Srbsku, úprimnosť, vôľu za stretnutím dávno rozdeleného národa Slovákov, lásku ku kamarátstvu a novým skúsenostiam, nie len jedného dospelého človeka, ale aj každého dieťaťa. Sú deti, ktoré vedia lepšie rozhodnúť od niektorých iných, ak ich tak môžeme nazvať, od dospelých ľudí. Môžem povedať, že som pyšná a som veľmi rada, že mám tú česť sa učiť tu, v Srbsku vo Vojvodine, o takých spisovateľoch a básnikoch ako bol Juraj Tušiak. Je to príjemný pocit, keď viem, že sa aj deti na Slovensku spoznávajú s tvorbou Juraja Tušiaka.

„Spievaš si pieseň lásky, a žiješ v slove básne. Najmilšie meno šepkáš často a polohlasne“ – druhá strofa básne Modra báseň Juraja Tušiaka presne vyjadruje krásy detstva, keď sa kvôli láske nemusíš trápiť, práve naopak, umožňuje ti otvoriť svoje srdce, usmievať sa ešte viac, spoznávať a vytvárať jedno veľké priateľstvo medzi jednoduchými detskými úprimnými citmi a láskou, niekedy tak zložitou, ale krásnou a bohatou. Niekedy nie sme si ani vedomí, koľko spoločného máme ako Slováci. Niekedy stačí iba prečítať niektoré dielo, báseň, ktorá u nás prebudí fantáziu a tvorivosť, pocítime práve tú rovnocennosť medzi deťmi a dospelými, ktorú Juraj Tušiak počas svojho života mal, a zrazu si myslíme, že by sme aj my mohli písať ako on, pre svojich kamarátov Slovákov doma a v zahraničí, a znovu sa vrátime na to, aké je šťastie udržiavať a ťahať za istý koniec povrazu, aj keď sme kilometrami vzdialení medzi sebou.

Báseň Na cestách bez návratu vyjadruje Tušiak podľa mňa presne to, čo Slováci vlastnia a to, čo venujú jeden druhému. „Rozdal som svoje srdce brezám... rozdal som svoje dni náladám“.

Český spisovateľ Milan Kundera povedal, že priateľstvo ako hodnota má byť nad všetky hodnoty. Myslím si, že je dôležité, aby sme nestratili kamarátstvo so Slovákmi na Slovensku preto, že Juraj Tušiak nemíňal svoj čas a svoju tvorivosť vytvárajúc a zosilňujúc spätosť a veľké silné priateľstvo básňami preto, aby sme sa vzdali.

Lára Šipická, 8. ročník, Základná škola hrdinu Janka Čmelíka, Stará Pazova, Srbsko

Osobitná cena poroty

FENOMÉN RÚFUS a dolnozemská mládza

Že je každé slovo básne jedinečné, bard Milan Rúfus to jednoznačne podčiarkuje. V každodennosti sme toho svedkami, to si i naplno uvedomujeme... I sami sme tak veľmi účastníkmi virtuálneho sveta, dekadenti Microsoftu, a žiaľbohu cítime, že krásne slovo ustupuje, akoby čoraz väčšmi „strácalo boj“ oproti digest verziám virtuálneho jarmoku lacných slov. Básnik je „zhodený jazdec, ktorý z jamky po podkove chce stvoriť koňa“. Takto Rúfus orodoval o veľkosť, dôležitosť, cennosť slova. O poéziu vôbec, ešte kdesi v 20. storočí. Dokonca, v eseji Báseň a jarmok slov sme sa dozvedeli o postoji básnika Rúfusa k súčasnej poézii. „Pomaly prichádza čas, keď slovo, unavené sebou samým, hľadá miesto, kde by položilo hlavu.“ Slovo sa podľa básnika ženie ako uháňajúci rýchlik a básnik, ktorý sa ženie za ním, vyzerá ako psík bežiaci za ním. A báseň je autentická. V poslednom desaťročí sa podľa Rúfusa vytvorilo množstvo takých básní, v ktorých išlo iba o „samooplodnenie slov“. Básnik, ktorý sa nikdy nevzdal viery a zápasu o veľké istoty, ako na prahu prvej nádeje do posledného dychu zostáva verný svojmu presvedčeniu. On písal pomaly, ale isto presvedčený, že človek sa nemá vzdávať svojej originality v záujme ľudskej, spoločenskej a estetickej hodnoty.

Milan Rúfus je stále s nami. Na našich hodinách, mimoškolských aktivitách, ale aj keď sme sami so sebou a sami sebou... Často sa k jeho básňam pritúlime. Pri básňach – modlitbách sme vtedy, keď nám je ťažko, ale aj keď nám treba o niečom rozhodovať. Ony nás i motivujú a ženú vpred. S nimi vyrastáme do lásky, krásy a životnej múdrosti! Sú to univerzálne pravdy, často i dezilúzie, ktoré postaví pred nás vytiahnuté z jeho ľudského vnútra. Učíme sa tak žiť!

Veľkosť básnického génia Milana Rúfusa u nás snáď najviac zaiskrila pri prečítaní básne Modlitba za deti tretieho tisícročia, ktorú básnik napísal na počesť literárneho súbehu roku 2000 a venoval ich píšucim mladým perám.

Zvolal tam v podobe výkriku:

„Čo budeš ďalej, Bože, robiť s mláďatami nie už tvojej, chorej, doby ... Podržíš ruku nad nimi? Nechaj čistým, čo je čisté...“ Jeho pesimizmus vyplýva z toho, že je nešťastný zo spoločnosti, z toho, aké pokrytectvo zavládlo, ako došlo k úpadku morálky. Hľadá optimistické východisko, chce harmóniu medzi ľuďmi a lásku. Nevyjadruje osobné city, dištancoval sa od Baudelaira a jeho Kvetov zla. Hlási sa ku kvetom dobra. Chce šíriť lásku a pomáhať ľuďom. Je nedeliteľný osud človeka s osudom sveta. Okriala nás jeho prosba, aby nás kozmické krásno, sily dobra ochraňovali... lebo do života vykračujeme, a životom sa budeme pasovať v neistom hektickom treťom tisícročí.

Aj Rúfusa poznačilo veľmi výrazne vlastné detstvo a je to večný motív jeho poézie. Detstvo determinuje život človeka. Ono a domov sú pevné, oporné hodnoty v nás. Rovnako tak, potvrdzuje to rúfusovská filozofia a gestá, ľudová slovesnosť a ľudová múdrosť je to, čo nás vybuduje. To cítenie za materinský jazyk, tá citová výchova k slovenčine je naša konštantná hodnota. To je tá čistota, o ktorú básnik vo vyššie spomenutej básni – modlitbe prosí, keď hovorí „nechaj čistým, čo je čisté...“ Naša dolnozemská slovenčina je ten „ostrov kanárikov.“ Je čistá tá snaha o jej zachovanie tu, v Srbsku, mimo materského štátu kde je neraz osamotená a dnes je ohrozená viac ako kedykoľvek v jej dejinách. Tretie tisícročie preferuje dominantné jazyky a štýly, jarmok márnomyseľností... Chystáme sa ísť študovať na Slovensko a sme tak v odleve tých, čo sa síce približujú k materskému štátu, ale zasa vzďaľujú od enklávnej slovenčiny. Mali by sme sa k tej našej slovenčine v budúcnosti prinavrátiť... Avšak časy sú neprajné, no aj tak treba tej našej dolnozemskej slovenčine vyžiť. A to je aj na nás.

V spomenutej eseji Básnik a jarmok slov uvažuje nad tým, či sa zastaví duniaci rýchlik jarmočného slova a na okamih nás vráti do počiatočného stavu, v ktorom kameň bude kameňom a tráva trávou. Je to možné? Je slovo ešte schopné dať mu túto veľkú šancu?

Školský zvonček zazvoní... Označí koniec, koniec školského roka, školenia na gymnáziu, ale je to zároveň začiatok, tak teda poďme! Nedovoliac však blúdiacemu času, aby nás odvrátil od plnohodnôt slovenského slova.

Elena Vršková a Ivan Kováč, 4. ročník, Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom, Báčsky Petrovec, Srbsko

Osobitná cena predsedu Matice slovenskej

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Písal sa rok 1745, keď si jedna časť slovenského národa vyšliapala cestičku za väčším krajcom chleba, cestičku na Dolnú zem. Na chrbte nosiac batoh chudoby viedli sa stopami nádeje v lepšie svetlo dňa. V srdci nosiac veľký smútok za sebou zanechali hory, rieky a tú krásnu slovenskú zem.

Už vyše 270 rokov slovenský národ prežíva na Dolnej zemi. Zastali a zostali tu. Zatínali do úrodnej panónskej zeme. Slovenské mozoľnaté ruky pevne zvierali náčinie na živných pôdach roviny. Život ich nehladkal, ba naopak. Nocami sa ozýval kostolný zvon, pri ktorom si tíško šepkali slovenské modlitby, v ktorých prosili o lepšie a krajšie dni. Vôňu teplého mlieka pri posteli dieťaťa sprevádzala slovenská rozprávka. Hrdosť slovenskej reči sa tak pomaličky rozplynula po širokých uliciach a úrodných poliach. Vlnivý slovenský spev sa odzrkadľoval vo vode, na ktorej dievčiny usilovne močili konope. Zručnosť a pracovitosť slovenských rúk si rovina rýchlo a vrúcne obľúbila. Na svoju slovenskosť nikdy nezabúdali a vrývali si ju hlboko do srdca. Vysadili si stromoradie slovenského umenia, z ktorého si uberali plody Sládkoviča, Hviezdoslava, Vajanského, Čajaka... Srdečnosťou, iba Slovákovi známej, vítali vo svojom dome každého, podávajúc mu ruku priateľstva a pomaličky si na svojich košeliach krásnymi slovenskými farbami vyšili úctu voči svojim predkom. Na krosnách si vytkali modrý koberec života Slovákov roviny. A dnes ten istý zvon, ktorý v minulosti zvonil iba v noci, každodenne nám hrdo zvoní a oznamuje všetkým, že tu ešte žijeme my – Slováci.

Píše sa rok 2016 a cestička so stopami slovenského národa aj ďalej jestvuje. Spája ju láska k slovenčine, trblietajú sa na nej perličky slovenskej reči. My kráčame po nej hrdo a vzpriamene, lebo vieme, že na začiatku našej cestičky je krásna krajina Slovensko – náš druhý dom.

Alexander Šproch, 8. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

Čestné uznanie

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Pravidelne, počas prázdnin, zaujímavé chvíle trávim s mojou tetou. Tak bolo aj prednedávnom. Len čo mesiac ukázal svoju guľatú tvár a žmurkol jedným okom na mňa a druhým na tetu, vyšli sme ,,zošívať uličky“ Kovačice.

Krehké snehové vločky sypali sa z oblohy. Rezkými krokmi rozbehli sme sa zasneženou ulicou. Mráz udieral bičom, šľahal líca. Melódia pravidelného rytmu krokov dotýkajúcich sa lesklej podlahy mi pripomínala príchod našich prapraotcov, ktorí prišli do pustatiny a tu si stavali bydliská. Zakladali rovné široké ulice so slovenskými názvami. V úsvite mesiaca pohľadom som sa rozhliadol a všimol som si postriebrenú tabuľku s názvom Ulica tatranská. Spod Tatier núdza prinútila úbožiakov hľadať si živobytie na tomto území. Ale na Tatry nezabudli. O tom svedčí aj ulica.

S hrdosťou cupkáme ulicami, ktoré si potomkovia Tatrancov pomenovali podľa slávnych slovenských velikánov. V Jánošíkovej ulici spomenul som si na zástancu ľudu, ktorý zápasil s krivdami a neprávosťami. Jánošíkova obetavosť, nebojácnosť a trpiteľstvo sa preniesla aj k nám.

Potom nás cesta predviedla do obdobia romantizmu. V tomto prekrásnom tichom večeri pripojili sme sa k Hurbanovi a Štúrovi a spolu sme šli na prechádzku ich ulicami.

Odbočujeme do Sládkovičovej. V tej chvíli krása obliala moju dušu. Recitujem verše o Sládkovičovej láske k Maríne a na oblohe ľúbosti jagajú sa hviezdy. Diamant, ktorý nikdy nezhnije. Kladiem si otázku, čím by bol život náš bez lásky.

Pred očami sa mi odrazu vynorila žena v slovenskom kroji. Práve v takom chodila Hviezdoslavova Hanka. Hviezdoslav ako hviezda zažiaril medzi Slovákmi. Šťastný kráčam Hviezdoslavovou ulicou. Sú v nej do modra vylíčené domy – slovenské.

O umeleckej osobnosti spisovateľa, dedinského poviedkara Martina Kukučína dokresľujem si na jeho – Kukučínovej ulici a postupujem Čajakovou. Prenasledovaný Ján Čajak na Slovensku, si útulok našiel na našej pôde.

Noc je dlhá. Kráčame ďalej. Mararykovou. Ulicou Dr. Janka Bulíka. Národovca, ktorý hovoril, že na Dolniakoch je iba malá hŕstka Slovákov, ale pracovitých a skromných, statočných a poctivých. Také slovenské charaktery vychovávala Matica slovenská, ktorej prvý predseda bol Janko Bulík na Dolnej zemi.

Našu prechádzku končíme. Zachovám si ňou lásku k slovenčine, moje prevzaté bohatstvo od predkov, úctu k Slovensku, ktoré dalo toľko učiteľov múdrosti.

Ján Farkaš, 8. ročník, Základná škola mladých pokolení Kovačica, Kovačica, Srbsko

Čestné uznanie

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko

Prebudila som sa. Bolo ticho. Poobzerala som sa vôkol seba. Bola som v našom aute, ktoré unavene stálo na parkovisku. Asi som dlho spala. Uspal ma tichý spev motora, ktorý cestou mrmlal dáku modernú uspávanku pre päťročné dievča, ktorým som práve bola. Brat stál vedľa auta, zaklopal na okno a veselým hlasom ma informoval: „Stihli sme!“

Vonku bolo chladno. Okolo mňa sa všetko zrazu roztočilo, ako keby som sedela na kolotoči. Také niečo som ešte nikdy nevidela. Akoby sa celá príroda obliekla do najkrajšieho odevu, ktorý mala. Kráčajúc úzkym chodníčkom načúvala som prekrásne melódie, ktoré prichádzali z hlbokého lesa. Jazero, do ktorého sa uzeralo nebo, mierne čakalo na hŕbu malých kačičiek, ktoré sa pásli na zelenom trávniku vedľa neho. Keď som zdvihla pohľad, uvidela som skalu, na ktorú sa vyšplhal môj brat. Hneď za ňou bola ešte jedna a za ňou ešte mnohé. A za všetkými sa vystierala tá najvyššia, ktorá sa nahýnala, akoby si ma chcela trochu lepšie obzrieť. „Kriváň,“ zazvonili slová môjho brata. S údivom som pozrela na toho ozrutánskeho obra. Nič nehovoril. Iba sa jediný zo všetkých jeho kamarátov zvedavo díval na farbu mojich tenisiek. Chcela som sa ho dotknúť, ale bol priďaleko. Hodila som preto kamienok. Dopadol len trochu ďalej od lavičky, na ktorej sedeli starenka a starec. Ohrievali sa na teplom jarnom slniečku a dýchali čerstvý horský vzduch. Pred nimi som sa trochu zahanbila. Len tak pre seba som zavolala: „Dovidenia, Kriváň! Musím už ísť, ale uvidíme sa znovu.“ Starena, ktorá sedela na lavičke, s úsmevom mi povedala, že bola práve také malé dievča ako ja, keď po prvýkrát uvidela nakriveného obra. Druhýkrát ho obdivuje práve dnes. „Iste bol aj tento Kriváň vtedy mladý,“ povedala som starkej. „Áno, bol ...“, povedala a podala mi zelený cukrík. Hodila som ho do úst a odbehla som k autu. Kriváň za mnou smutne pozeral. V aute som znovu zaspala.

Odvtedy mám pocit, že sa na mňa zďaleka stále niekto díva a volá ma ... vrátiť sa späť.

Iveta Kováčová, 6. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

Čestné uznanie

Prečo mám rada slovenčinu?

Ííju! A už sa to začína. Krútia sa dievky, aj kroje. Krásne farby sa rozlievajú po javisku a farbia každé srdiečko.

Moje zafarbili ešte keď som bola veľmi maličká. Už vtedy som túžila po tanci. Chodievala som s matkou na defilé a obdivovala krásu slovenských krojov a tancov. Koľkokrát sa dievka otočila, toľko razy sa zrodila túžba vo mne zatancovať si.

Častokrát som si u babičky obliekala jej ľudové kroje. Ona ich má mnoho a keď som ich všetky vyskúšala, tancovala som, zvŕtala sa a predstavovala si, že som na javisku. Vrkoče a stužky len tak skackali okolo mojej hlavy. Vtedy sa mi srdce zajasalo a tvár ožiarila.

Keď som už bola trošku staršia, objavila som svoj talent. Je to krásny hlas! Pospevovala som si ako slávik, okrúcala sa a skackala podľa nôt pesničiek. Z vyššej na nižšiu nôtu a zase na tú vysokú. Spievala som spolu s babkou. Ona ma učila slovenské ľudové piesne.

Keď som sa stala tretiačkou, vtedy som prvý raz zatančila v školskom slovenskom folklórnom súbore. Ach, aká som bola šťastná. Konečne sa môj sen splnil, ja tancujem, naozaj! Lenže, kroje boli jednoduché, bielo-modré a nie pestrofarebné a široké. No mne to vôbec nevadilo. Pani učiteľka nás učila kroky a ja som bola netrpezlivá, kedy už vystúpime na javisku?!

No, prišiel aj ten deň! Nohy sa mi triasli, srdce silne búchalo, myslela som, že mi vyskočí! Ale radosť a nesmierna žiadosť to všetko zdolali. Napokon som vyšla na javisko a tu bol ten pocit, pocit po ktorom som túžila od malička. Noha sem, noha tam, otoč sa! Úsmev neschádzal z mojej tváre. Ja napokon tancujem! Splnil sa môj sen!

Túžila som po tom od malička a slovenčina mi tú túžbu splnila, preto ju milujem!

Blanka Sláviková 6. ročník, Základná škola Savu Šumanovića, Erdevík, Srbsko

Čestné uznanie

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko?

Na začiatku, budem kritická. Hnevá ma to, že dnešní občania Slovenska, menia náš krásny jazyk. Milujem slovenčinu. Milujem svoj materinský jazyk. Zachovávam ho deň čo deň. Každý deň, keď hovorím po slovensky, zachovávam ho. Vždy, keď do kruhu mojej slovnej zásoby pribudne nové slovíčko, som trochu bohatšia. Obohacujem si svoj jazyk a verím, že je možné milovať svoj jazyk kdekoľvek ste. Lebo moja slovenčina je nie iba moja, ale aj vaša. Rovnako ako robím ja, robte aj vy. Nadovšetko miluj svoj rodný jazyk!

Slovensko je krajina, z ktorej pochádzajú moji predkovia a ja tiež. Je mi v krvi. Kdekoľvek odídem, tam sa vždy budem vracať. Tam je moje miesto, tam je miesto všetkých Slovákov. Kdekoľvek vás vaša životná cesta odvedie, vždy sa budete vracať tam, odkiaľ pochádzate. Je mi ľúto, že sa naša slovenčina mení. Pekne je vidieť, ako sa kruh slovnej zásoby a samej slovenčiny rozširuje, ale som veľmi nahnevaná z toho, že „ľ“ je už nejako magicky „l“ a že to nikoho nebaví! Slovenčina je krásny jazyk, taký aký je. Netreba ho meniť! Netrápite sa, že o sto alebo dvesto rokov náš materinský jazyk už nebude ten istý? Nech vám niečo poviem! Som pyšná na svoje „ľ“ a vôbec ma nezaujíma, či sa to niekomu zdá staromódne! Som Slovenka, preto používam svoju opravdovú slovenčinu. Ľutujem vás, ktorí si nerešpektujete jazyk, ktorým každodenne hovoríte. Je tomu už 250 rokov, ako moji predkovia prišli na územie Srbska, ale aj naďalej sme Slovákmi. To nič nemení. Ani sa nikdy nezmení! Ale ako ideme touto cestou, nevidím budúcnosť. Všetko sa veľmi rýchlo mení a nestihnem ani mihnúť a už je polovica slov iná. Jednoducho sa bojím, že moji i vaši potomkovia nebudú vedieť nič o svojej minulosti a odkiaľ vlastne genetický pochádzajú... Tiež by som chcela, aby Slováci, ktorí žijú na Slovensku rešpektovali aj nás, ktorí žijeme mimo Slovenska, pretože akokoľvek staromódne vám vyzerá, že hovoríme, my zachovávame našu slovenčinu už 250 rokov. Dokázali by ste to? Skúste sa niekedy zamyslieť nad tým. Bez ohľadu, že žijem v Srbsku, som hrdá na seba, že som Slovenka. Neobávajte sa byť tým, čo ste. Lebo všetci sme ľudia. A mám jednu veľkú rodinu, ktorú volám Slováci, a ktorú veľmi milujem.

*Nataša Dobrovoľská, 7. ročník, ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín, Srbsko***

Čestné uznanie

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko

Opustiť svoju rodnú zem

a vybrať sa na Dolnú zem,

podať ruku rodičom, bratovi

povedať zbohom susedovi.

Vybrať sa na dlhú cestu

do cudziny k určenému miestu.

S plným srdcom slovenskosti

a batôžkom dobrotivosti.

Boli to začiatky veľmi ťažké,

pre pracovitého Slováka ľahké.

Dobré základy postavil,

majetky zdvojnásobnil.

Slovenský jazyk hlboko zakorenil

zvyky, tradíciu rozvetvil,

sväté náboženstvo zaštepil,

ratolestiam plody zabezpečil.

Strom života hrdo stojí

na svojich pleciach dvesto rokov nosí.

Vypísaní predkovia moji

v rodokmeni tisíce povestí.

Zniesli mnohé štátne búrky,

prežili rôzne útoky.

Vzpriamení s mozoľmi na rukách,

s piesňou, pekným slovom na perách.

Kostol potvrdzuje živobytie predkov,

knihy svedčia bohatstvom dokladov.

Mená, pôvod, staré veci, udalosti –

hneď mám pestrý obraz z minulosti.

Kráčam po stopách mojich predkov,

spočítam dejiny uplynulých rokov.

Bohatá a rozmanitá činnosť,

hrdá som na svoju slovenskosť.

Divím sa ich vytrvalosti,

nadväzuje sa reťaz úprimnosti.

Slovák sa pozná po štedrosti,

s láskou všetkých uhostí.

Dedičstvo poklad zlatý

drahšie je sťa diamanty.

Rodinný archív nepadne do zabudnutia,

staré veci sú svedkovia minulosti.

Odovzdané sú z pradávna perličky,

chránim si ich ako lesklé kvapôčky.

Srdce bije po slovensky,

mám rád tento kraj prekrásny.

Valentína Imreková, 7. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

Čestné uznanie

Darí sa mi byť novinárkou?

Rozprávka sa začína na hodine slovenčiny. Štýly, hovorový štýl, náučný štýl, publicistický... Ach, nejako mi toto ťažko padá a nejde do hlavy, základné znaky, aké sú tam vety... Pani učiteľka nám hovorila o žánroch publicistického štýlu. Zapáčilo sa mi tam interview. Dostala som úlohu – zahrať sa na novinárku. Vlastne, spracovali sme to s kamarátkou vo dvojici – tímová práca býva vydarená.

„Môžem Vám položiť zopár otázok?“ opýtala sa po chvíli novinárka.

Prikývla som.

„Aký máte vzťah k Slovensku?“ znela prvá otázka.

Vzdychla som si, porozmýšľala a povedala som:

„Môj otec pochádza zo Slovenska, takže aj moje korene sú tam. Určitý čas sme tam aj bývali, no potom sme sa presťahovali sem, do Srbska.“

Zamyslela som sa, zaspomínala na svoje útle detstvo a zapáčila sa mi téma, ktorú novinárka začala.

„Ako dlho žijete tu a prečo?“ pokračovala.

Chvíľu som počkala, aby som zladila city a myšlienky.

„Tak, v Srbsku som už trinásť rokov a dôvod nepoznám. Možno si rodičia mysleli, že je to pre mňa a môjho brata najlepšie, najvýhodnejšie a možno sa im toto prostredie viacej páčilo. Veľký dôvod, prečo sme zostali žiť na Dolnej zemi je aj ten, že mama pochádza odtiaľto, z Petrovca.“

Novinárka sa na mňa usmiala a položila mi inú otázku:

„ Máte rada Slovensko a rada sa tam vraciate? Ak áno, prečo? ″

Touto otázkou ma zaskočila, nečakala som ju.

„Samozrejme, že tam rada odchádzam, nikam inam by som nechcela ani ísť. Bol to môj domov, je tam aj moja rodina a ja tam tiež patrím. Cítim, že tam patrím viac ako tu.“

„Čo je s vašou rodnou rečou, materčinou?“

„Každé dieťa ľúbi jazyk, ktorý počúvalo odmalička, jazyk, v ktorom sa mi prihovárala matka a čítala mi rozprávky. Jazyk, v ktorom sa teraz učím každý predmet. Som hrdá na to, že som Slovenkou, že aj takto Slováci odpútaní od svojho materského štátu môžu žiť a hlásiť sa k slovenským koreňom. Môžeme spoznať krásne slovenské verše v poézii slovenských básnikov, počúvať slovenskú hudbu, kochať sa krásami slovenskej prírody na zemepise či v telke, pozerať rôzne slovenské relácie...“

Posledná otázka mi takmer vyrazila dych.

„Vymenili by ste si niekedy svoju identitu?“

Neviem prečo, no naskočila mi červeň na tvár.

„Nehanbím sa za svoj pôvod, ba naopak, som pyšná, že som Slovenkou. Zvlášť na to, aké postavenie majú Slováci teraz a ako dokázali odolať všetkým vojnám a nepriateľom cez stáročia. Môžu byť vzorom iným národom.“

Novinárka pozrela na mňa s iskierkami v očiach, poďakovala za rozhovor. Bola šťastná, že sa porozprávala s takou uvedomelou Slovenkou.

Petra Omastová, 8. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

Čestné uznanie

Som Slovenka

Bolo to asi pred rokom. Stojím pred Bratislavským hradom. Pozriem sa hore. A čo vidím! Mne vari srdce zastalo! Len keď som videla tú prekrásnu vlajku. V modrej farbe sa hrdí, medzi červenou a bielou, tá vlajka s dvojkrížom. Slovenská zem!

Tu som po prvýkrát. Kvôli láske k slovenčine, prenesenej na papier s názvom Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko, podarilo sa mi získať čestné uznanie a splniť si dlhoročnú túžbu, navštíviť Slovensko.

Tu som! Pozerám sa na Dunaj, na tú pokojnú modrú vodu. Ktovie koľko rokov už tak tečie. Aj kostoly...Tie vrcholy kostolov, čo sa tak krásne lesknú na poludňajšom slnku.

V diaľke zvonia zvony tých kostolov. Srdce mi bije silnejšie ako tie zvony a viem, že som tu, kde patrím. Žilami prúdi krv, tá dolnozemská, ale nie menej slovenská, a nie s menším nadšením a šťastím, že som Slovenka. Patrím slovenskému národu. Koľko som sa len napočúvala, a koľko som textov prečítala o ťažkom živote a strašných obetiach národa, ktorý nám zanechal toto priestranstvo vôkol mňa. Ale vždy sme s hrdosťou povedali: Naše. NAŠE!!!

Vošla som do Bratislavského hradu, mali sme si pozrieť výstavu. Štúr!!! Koľko obrazov, koľko textov o tom, kto bol zakladateľ spisovnej slovenčiny. A potom sme začali počúvať:

Ľudovít Štúr sa narodil v roku 1815...

Náš Štúr.... – Len aby si vedel, prišli sme sa Ti poďakovať...Ty si ten, ktorý mi umožnil, aby som sa rozprávala a písala po slovensky. Ďakujem!

V Starej Pazove, žiaľ, nejestvuje stredná škola, v ktorej sa vyučovanie koná po slovensky. Ale ja budem pokračovať chrániť si svoj materinský jazyk tak, že na strednú školu pôjdem tam, kde vždy slovenčina bude pri mne.... Zapíšem sa do Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci!!! Áno, je to asi 70 km vzdialené od Starej Pazovy, ale tam je „fyzika“ s ypsilonom a „biológia“ s dlhým „ó“. – Tam ešte naplno žije slovenská reč!!!

Maja Opavská, 8. ročník, Základná škola hrdinu Janka Čmelíka, Stará Pazova, Srbsko

Čestné uznanie

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko

Život – zavedie ťa na záhadné miesta,

láska – domov, no k domovu je dlhá cesta.

Domov nie je trieska, či stena.

Domov je tá, ktorej hovorím krásna a vzácna.

Tam, kde mamine koláče voňajú.

Tam, kde dievčence a chlapci piesne spievajú.

Láska k domu – jedinečná.

Cesta ku nej – nekonečná.

Rukami si postav dom,

no domov srdcom, s dôvodom.

Moje srdce ukrýva sa nad Tatrami,

v krásnych lesoch, nad hradmi.

V korbáčikoch, vo fujarách.

V bryndzi a v spanilých citarách.

Biela, modrá, červená –

vernosť moja sľúbená.

Slovensko a Vojvodina –

bratia, domov a rodina.

Ľudovít Štúr, slovenčina –

pocit, ľúbosť, materčina.

Všetky tie slzy vyliate,

na slávu mojej vlasti a krajine.

V Bratislave, moja inšpirácia je,

môj braček tam práve študuje.

Tam za horami – nad Tatrami,

tam sú moje spomienky.

Z tých spomienok vijem vienky.

Každý vienok – báseň krásna.

Slovensko – krajina vzácna!

Patrícia Kmeťková, 8. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

Čestné uznanie

Stará mama a ja

Keď som bol malý, moji rodičia sa rozprávali so mnou po maďarsky. Potom, keď som mal tri roky, sa rozhodli, že ma zapíšu do slovenskej škôlky, lebo materinský jazyk mojej starej mamy je slovenčina a chceli, aby som aj ja vedel po slovensky. V materskej škole sa mi veľmi páčilo, a tak som chcel ostať aj v slovenskej základnej škole. Od 5. ročníka máme národopis, predmet, na ktorom nás učitelia učia aj to, ako môžeme chrániť zvyky starých rodičov. To upútalo moju pozornosť. A často sa rozprávam s mojou starou mamou teraz už v slovenskom jazyku. Stará mama pritom rozpráva v čabianskom nárečí. Už jej celkom dobre rozumiem a ona je tiež rada, že môže používať jazyk, ktorý je jej materinským jazykom. Spomína na svoje detstvo, mladé roky i roky dospelosti a teší sa z toho, že má pri sebe spriaznenú dušu, keďže susedky, jej kamarátky, s ktorými sa často rozprávali, pomaly odchádzajú na druhý svet.

Z rozprávania starej mamy som sa dozvedel, že ona sa narodila na Dolnej zemi a až do nástupu do školy vedela iba po slovensky. Jej mamka sa po maďarsky nikdy nenaučila a ocko po maďarsky vedel vďaka tomu, že v čase 1. svetovej vojny bojoval v armáde, a tak sa naučil od spolubojovníkov. S rodičmi bývali na samote (na Dolnej zemi tomu hovoríme sálaš). Išlo o sebestačné bývanie, pretože všetko, čo potrebovali na život, si vyrobili sami. Čo potrebovali v kuchyni, všetko sa urodilo v záhrade – ovocie aj zelenina. A mimo nej na okolitých rovinatých poliach žito, kukurica, krmivo pre svine i kravy. Krava im dávala mlieko a z neho robili smotanu, tvaroh, syr aj bryndzu. Tá bola iná ako ovčia, menej suchá a horká. Chovali i sliepky, husi, kačice, a tak mali čerstvé mäso vždy, keď potrebovali, lebo ešte nepoznali chladničku.

Deti sa vtedy rodili doma. V jednom dome bolo 7 – 8 detí. Stará mama však nemala brata ani sestru. Keď sa začal pôrod, zavolali babicu a tá potom chodila dva týždne kúpať malé dieťa. Šesťtýždňové deti krstili. Bezstarostné detstvo potom dlho netrvalo, lebo deti museli veľmi skoro pomáhať. Stará mama mi to priblížila takto: „Najmenší pásľi husi. Ja son veľmej ňerada pásla husi. Ked bole deťi večšje, chlapci robiľi z ocon, djevčence z maťerou. Kín sa ďjouka ňevidala, šeckú robotu sa naučila okolo domu.“ Tak takto rozpráva moja stará mama, hrdá na slovenské korene. A ďalej pokračuje: „Ked ďíťa malo 6 rokov, tajšlo do škoľe. Okolo Čabi bívaľi Slováci, skoro ňič ňevedeľi po maďarski. Pred vojnu boľi slovenské škoľe. Ja son už do maďarskej škoľe choďila, ale son zaťjaľ eno slovo ňeveďela po maďarski, tak son sa to naučila ako abecedu. Moja mať do smrťi ňeveďela maďarski, oťec ta vďel, ľebo bou veľa voják a tan sa naučiu.“

Ako deti dorastali a menili sa na tínedžerov, chceli sa spolu zabávať a „takje svjatke bole cez rok, vo februáre bou Faršang, v máji bou majáliš pri Bandikafa. Tento strom ešťe aj teraz žije.V zime sme choďiľi na páračke, to pjera tajšlo do vankúša, aj sme choďiľi na prjatki“. Pokojný život však pretrhla druhá svetová vojna a na tú stará mama tiež niekedy spomína. Najmä vtedy, keď nám je príliš dobre. Akoby sa bála, že to môže skoro skončiť. A tak zvykne hovoriť: „Ked bola vojna, bolo nán ťaško, ale sme miseľi robiť, žebi sme maľi čo jesť. Ked prišľi Rusi, tí choďiľi z domu do domu, tag im bolo način dať jesť. Ak sme ňedaľi, tag si sami zobraľi. Odňjesľi aj koňe, to bola veľka chiba, ľebo zostín sme robiľi zem. Veľmej nán chíbelo, že sme ňeveďeľi kúpiť petrinák. Ten nán veľmej chíbev, ľebo zos tín svjeťiľi na sálaši. Ked bola vojna, aj ked prejšla, sme miseľi dávať do mesta žito, kukuric aj zo zabíjački slaňinu a masť.“ A hneď potom zvykne prejsť na veselšiu nôtu: „Svadbe boľe od jeseňa do jari, lebo todi ňebola robota na poľi. Svadbe bola u mladej ňevesťi a u mladého zaťa. Predtím ďen šecko prihotoviľi, tento den bola zabíjačka. Aj sljepke, kačice prihotoviľi na vareňja. Na svadobní ďen na raňajku bola baraňina aj bravčovje škvarke. Na večere bola gágorčoková poľouka a meso s paradičkovou zmáčkou, za tínto išla sárma aj pečenvo meso. A poton každí si dostal svoju tortu. Pre mladú ňevestu cukrovú-orechovú tortu krsná mať dala. O polnoci zaviľi mladú ňevestu, todi bola mladá žena.“ Hneď nato pokračuje jej rozprávanie o jedlách a zabíjačke, ktorá bola typická – i s čabianskou klobásou a jaternicami – pre čabianskych Slovákov: „Na sálaši ľuďja tag variľi a pjekľi, ako rok sa dávau. Napríklad na jar bola Veľká noc, to je edon veľkí svjatok, todi sme variľi šonku, klbásu a vajcja. Todi ňebola móda šalát a sendvič, len koláča aj piškota. Ked sa žito tlačilo, tag sme variľi pasuľu so šonkou. Pred obedom každí človek dostal páľence. Ked prišla zima, prišla aj zabíjačka, to bola veľmej veľká robota.V dome roďina robila šecko. Ráno chlapi začaľi s páľenou zo sladkáňami. Chiťiľi sviňe, pusťiľi voka krú a opáľiľi zo slamou. Žene robile raňajku, cibuľovú krú aj makovje opekance. Na obed bola mozgóčka a pečenvo meso s cesnokon. Na večeru bola mesová poľouka, klbása, húrik aj cigánka, ostatnvo bolo sadlovo cesto. Poton sa kartovaľi do polnoci.“ Stará mama si sem-tam, keď číta z Tranoscia, povzdychne: „Todi boľi ľuďja nábožňejší ako po vojňe. V zime, ked sa roďina zišla v dome, tag sa spjevaľi pjesňičke z Tranasťijusa. Tranasťijus bou f každom dome, ľebo dostáľi mladí do daru na svadbu. Na konfirmáciju sme dostáľi „Svatú Pašiju“. Každú neďeľu sme tajšľi do kostola. Kostol bou ďaleko, lebo mi sme na sálaši bívaľi.“

Rozprávanie starej mamy bolo to, vďaka čomu som začal spoznávať krajinu, z ktorej pochádzajú moji predkovia. Na Slovensku som bol už viackrát, prvýkrát ako desaťročný. Keď som zazrel Tatry, to bolo nádherné. Veľmi sa mi páčia hory a aj to, že všade sú potoky, ktoré krásne tečú. Počas pobytov som si vychutnával ľubozvučnú slovenčinu a spoznával, čo sa len dalo. Zisťoval som, že tradície a jedlá, ktoré zachovávame na Dolnej zemi, pochádzajú z krajiny, ktorá je na sever od môjho rodiska. Moja láska a obdiv k starej mame sa spájajú s láskou k slovenčine a k Slovensku.