Pochvala pre Slovensko v talianskej tlači

V talianskom denníku Gente d´Italia vyšiel článok o taliansko- slovenskom skipperovi Marcovi Nanninim, ktorý pochvalne hodnotí pomoc materskej krajiny a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí pre jachtára a celú akciu vidí nasledovne: "urobila zo svojho krajana akéhosi kultúrneho vyslanca, ktorý posiela objatie svojej vlasti jej deťom v exile..." Celý článok Vám prinášame v doslovnom preklade:
 

Prišli sme do Punta del Este, aby sme sa stretli s taliansko-slovenským skipperom Marcom Nanninim, ktorý sa zúčastňuje regaty Global Ocean Race. Okrem konzulky pani Frigo prišiel aj predošlý veľvyslanec pán Scalici a jeho syn, ktorí si prezreli tiež loď, aby tak spoznali „príbytok“ tohto dobrodruha. Teraz je Marco v klasifikácii pretekov na druhom mieste, ba dokonca sa mu s veľkým šťastím podarilo na pár dní udržať vedenie.

Má tridsaťštyri rokov. Vďaka oslnivej kariére v investičnej banke sa dostal do Londýna. Ale vášeň pre jachting a prekonanie seba samého Marca Nanniniho s taliansko-slovenským pôvodom natoľko pobláznila, že hodil všetko za hlavu, aby sa mohol vydať na cestu okolo sveta na plachetnici v rámci pretekov Global Ocean Race.

Súťaž lodí v triede Class 40 (12-metrové lode) s dvojčlennou posádkou sa začala 25. septembra 2011 na Malorke a po 30 000 míľach plavby zo západu na východ vyvrcholí na francúzskom atlantickom pobreží (v júli 2012). Marca a jeho tím sme zastihli v Punta del Este, niekoľko dní pred štartom štvrtej etapy, ktorá ho z exkluzívneho uruguajského turistického centra dovedie do prístavu Charleston v USA.

Príležitosť sa ponúkla na zhromaždení talianskeho autoklubu Ford Mustang, ktorý je hlavným sponzorom Nanniniho lode, ktorá sa nie náhodou volá Financial crisis. V týchto časoch chudých kráv pre Taliansko aj pre Európu nebolo jednoduché nájsť peniaze na preteky. A skutočne, značnú časť fondov tvoria úspory turínskeho jachtára.

V sobotu 24. bola na móle v Punta del Este okrem milovníkov Mustangov aj konzulka pani Cinzia Frigo, najlepšia jachtárka a veľvyslanec pán Guido Scalici so synom. Táto skupina sa niekoľko minút nalodila spolu so skippermi.

Nannini tak v každej etape pretekov mohol získať morálnu podporu Talianska, ktoré tu bolo zastúpené prostredníctvom svojich diplomatických predstaviteľov.

Avšak Slovensko, druhá vlasť Turínčana, urobilo viac.

Marco je po mame Slovák a vláda tejto slovanskej krajiny, okrem toho, že sponzorovala Financial crisis, urobila zo svojho krajana akéhosi kultúrneho vyslanca, ktorý posiela objatie svojej vlasti jej deťom v exile. „Marco sa stal poslom pre Slovákov žijúcich v zahraničí“, hovorí matka. „Pri každej etape sa stretáva s našimi krajanmi a prináša im symbolické dary, tým mladším gramatické a konverzačné knihy, tričká a dospelým štatistické materiály a publikácie. Je to pekná predstava, že Marco je akousi štafetou okolo sveta, po mori, po tom mori, ktoré u nás na Slovensku nemáme, ale ktoré nás roztrúsilo po svete, a teraz nás cez Marca zjednocuje“.

Emigrácia z tejto slovanskej krajiny, ktorá leží medzi Českou republikou, Poľskom, Maďarskom a Ukrajinou, kumulovala po prvej a druhej svetovej vojne. Ďalšia emigračná vlna vznikla po Pražskej jari (1968) a po páde Berlínskeho múru. Dnes žije v zahraničí vyše 2 a pol milióna Slovákov, z toho zhruba 150 000 v Taliansku (5,5 miliónov ich žije vo svojej vlasti). „Druhým slovenským mestom vo svete, po Bratislave, je Chicago!“, potvrdzuje predsedníčka Združenia priateľov Slovenska v Taliansku pani Straková.

Taliansko však odmietlo možnosť sponzorovania Nanniniho výpravy, použilo ho na propagáciu značky krajiny v turistickej či gastronomickej oblasti. Marco sa však nedal odradiť. Jeho nadšenie je natoľko veľké, že do účasti na pretekoch vložil svoje životné úspory.

Na webovej stránke trikolórového skippera môžeme sledovať priebeh pretekov prostredníctvom jeho denníkov, vďaka ktorým sa čitateľ akoby ocitol na palube. O webovú stránku sa na báze dobrovoľnosti so zanietením starajú tí, ktorí ho sprevádzajú: obsahy tejto webovej stránky sa aktualizujú v štyroch jazykoch: anglickú verziu má na starosti snúbenica, slovenskú verziu matka, francúzsku verziu francúzska škola v Bratislave. A tu je náš rozhovor s Marcom:

Marco, ako sa zrodilo tvoje nadšenie pre jachting?

Už od detstva som robil jachting, cez letné prázdniny. Svetu regát som sa priblížil v Anglicku, v roku 2004 (štyri roky som pracoval v Londýne). Kúpil som si maličkú loďku J24, aby som sa mohol začať vždy počas dovolenky plaviť o niečo dlhšie, dva či tri mesiace, trebárs na Karibské ostrovy. Banku som požiadal o vybratie celej dovolenky za kalendárny rok, a odložil som si časť peňazí na plavbu. Po dvoch alebo troch rokoch som predal J24 a kúpil som cestovnú jachtu, a zaviazal som sa jachtárskemu klubu. V roku 2006 som sa zúčastnil regaty okolo ostrova Wight, pozdĺž anglického pobrežia a potom som si kúpil svoju súčasnú loď. Kým sa to všetko dialo, pracoval som v banke na plný úväzok.

Ako sa zrodila myšlienka prejsť túto cestu okolo sveta?

V roku 2009 som sa zúčastnil sólo regaty OSTAR z Anglicka do Spojených štátov. Potom som si položil otázku: Prečo by som nemal robiť regatu profesionálne? A prečo by som nešiel na cestu okolo sveta? Tak som sa rozhodol, že to skúsim a kúpil som si jachtu v triede Class 40. Na pretekoch OSTAR som mal sponzora, ale nebolo možné si ho udržať. Pomocou malých sponzorov som len s námahou zhromaždil 30% rozpočtu na preteky. Čiže vyvstala otázka: čo mám robiť? Aj tak mám odísť? Okrem výdavkov za loď na takýto typ pretekov treba 150 000 až 300 000 eur (ja som sa samozrejme snažil minúť čo najmenej). Vďaka 11 rokom práce v investičnej banke som mal životné úspory, a tak som sa rozhodol použiť ich na toto. Prepustili ma a ja som vyrazil.

Je to naozaj dobrodružstvo, a to aj po ekonomickej stránke!

Isteže. Našťastie nás sponzoruje Mustang Club Talianska (určitou sumou prispela aj slovenská vláda. Taliansko prostredníctvom Mestskej radnice v Turíne darovalo trikolóru, poznámka redaktora), no najväčšia časť zdrojov je z mojich peňazí.

Potom počas pretekov (súťaž sa dá sledovať na webovej stránke pretekov Global Ocean Race) mi prostredníctvom siete, pomocou systému pay-pal svojimi darmi pomohla verejnosť, a to do takej miery, že dnes je verejnosť mojím sponzorom číslo jeden, ak spočítame množstvo malých súm. Sú to dary v hodnote pätnásť šterlingov, alebo aj jedného šterlingu, až po väčšie dary od jedného pána, ktorému manželka zomrela na sklerózu multiplex, a ktorý nám daroval istú sumu, pričom nás poprosil, aby sme urobili niečo pre zviditeľnenie združenia vo Wellingtone, ktoré sa stará o ľudí s týmto typom ochorenia, a logo tohto združenia sme umiestnili na loď.

Aké ciele si mal pred odchodom?

Cieľom bolo prísť. Potom to však šlo veľmi dobre a som druhý v klasifikácii, a to vďaka stratégii zbytočne neriskovať. Iné lode sa pokazili a boli stiahnuté. My máme hlavu na mieste a to sa nám vyplatilo.

Takže byť druhým, ba dokonca  na jednom úseku prvým, je neočakávaný výsledok...

Áno. Ísť do vedenia, hoci len pár dní, bol veľmi príjemný pocit. Vedeli sme však, že bude veľmi ťažké skončiť na prvom mieste. V predpovedi počasia sme videli, že sa blíži situácia, ktorá zvýhodňuje loď Cessna. Zvýhodňuje ju to, že sa môže dobre plaviť ostro proti vetru
(v protivetre),  keď teda prišiel bočný vietor, vrátili sa na prvé miesto.

Ale čo sa týka môjho projektu, prakticky bez dôležitého sponzora a so starou loďou som vedel, že to nemôže vydržať. Holanďania, Juhoafričania a my máme ten istý model lode, ktorá je jednotkou v tejto triede, zatiaľ čo loď Cessna Citation, ktorá je prvá v klasifikácii, patrí už do novej generácie. Loď, akú mám ja, ktorá je ojazdená, stojí okolo 150-180 000 eur. Nová loď, ktorá je loďou novej  generácie, ako Cessna stojí 700 000.

A tak je cítiť rozdiel vo výkone, najmä za určitých podmienok (hlavne pri bočnom vetre).
Takže som nemal žiadny pocit žiaľu, bol som spokojný, že som v Punta del Este na druhom mieste. Takáto je predstava: nie sme lode, ktoré prejdú okolo sveta, ale lode, ktoré sa o to pokúšajú.

Akú rýchlosť dosahujú pretekári na pretekoch?

Priemerná rýchlosť v poslednej etape dosiahla 8 – 8,5 uzlov (zhruba 14-15 km/h), pričom najvyššia rýchlosť bola 25 uzlov (46 km/h) pri pasáte. Všeobecne, priemer je v rozmedzí 11 až 13 uzlov (20 až 24 km/h). Loď Cessna Citation drží svetový rekord v prejdení za 24 hodín, so svojimi 356 míľami. Náš rekord je 301. Toto poukazuje na to, že  rozdiel vo výkone je 50 míľ,  čo už nie je tak málo.

Aké boli doteraz najťažšie chvíle na pretekoch?

Keď sme sa blížili k Hornovmu mysu (najjužnejší bod Južnej Ameriky, poznámka redaktora), na prístrojoch, ktoré sme mali na palube, sme videli prichádzať silnú búrku. Rozhodli sme sa spomaliť, nechcel som riskovať. Bola to víťazná voľba, pretože sme si udržali druhé miesto.

Vždy je tu nástraha v podobe poruchy na lodi. Stačí sa pozrieť na to, čo sa stalo Holanďanom, ktorí prišli o sťažne pri výjazde z Kapského mesta v druhej etape.

Keď sa na to pozrieme z rôznych uhľov pohľadu, Hornov mys je vrcholom regaty. Jeden môj veľmi dobrý kamarát mi raz povedal, že v deň, keď oboplával Hornov mys sa po prvý krát v živote cítil ako skutočný muž. Neviem, že či môžem povedať to isté, ale je pravda, že ak si schopný prekonať toto dobrodružstvo so vztýčenou hlavou, cítiš, že si pripravený čeliť aj dobrodružstvu, pri ktorom sa zaoberáš dôležitými rozhodnutiami svojho života. Keď som prišiel do Punta del Este, požiadal som svoju snúbenicu o ruku.

Hornov mys spája rizikové faktory južných morí, ktoré nemajú prekážky, a tak tu voľne prúdia prúdy a vyčíňajú atmosférické poruchy. Prechádza sa cez úžinu Drake, kde sa spájajú rozličné moria a vetry, ba aj morské dno, ktorého hĺbka môže mať tisícky metrov, ale aj menej ako sto metrov. Môžete sa stretnúť s veľmi nebezpečnými vlnami. Ale v skutočnosti je nebezpečná celá trasa od Kapského mesta až po Hornov mys. Môžeme tu nájsť aj ľadovce (a loď Cessna skutočne upozornila na dva z nich). Zrážke sa dá vyhnúť len pomocou radaru, pretože je tu veľmi slabá viditeľnosť. Je to reálne nebezpečenstvo.

Ďalším nebezpečným faktorom sú vzdialenosti, vďaka ktorým je náročnejšie domôcť sa pomoci v prípade núdze. Prechádzali sme dvadsať míľ od toho, čo sa nazýva „bod Nemo”, čo je bod na zemskom povrchu, ktorý je najvzdialenejší od akéhokoľvek pobrežia a ktorý sa okrem toho nachádza v oblasti s veľmi riedkou premávkou. Ak sa niečo stane, v severnom Atlantiku je vždy možnosť požiadať obchodnú nákladnú loď  o odklonenie, ale v južnom Pacifiku si sám. Predstav si, že najbližší ľudský kontakt, bez toho, že by si rátal iných súťažiacich, je s kozmickou stanicou!

Aké emócie prevládajú na súťaži?

Obava, no ani nie tak pre ohrozenie života, ale z toho, že by sa mohla pokaziť loď. Pretože ak sa plachetnica pokazí v dôsledku špecifického vetra, v tom vetre bude loď pomalá. A ako skipper na plachetnici mám na starosti opravy. Veľa vecí, ktoré sa pokazia na palube, sa dá opraviť, je tu však riziko, že sa pokazia prvky, ktoré ohrozia ďalšie pokračovanie v pretekoch, ako sa to stalo už trom súťažiacim.

Dvakrát si zmeniť posádku. Neodrazí sa to na výkone?

Odštartovali sme s Paulom Peggsom, ale po prvej etape sa rozhodol odstúpiť z osobných dôvodov. Zároveň, na lodi Cessna bolo šesť skipperov, a Hugo Ramón mal absolvovať len prvú etapu. Keď vystúpil, spýtal som sa ho, či by nechcel pretekať so mnou on s tým súhlasil. Dohodli sme sa však na dvoch etapách. Potom tuná, v Punta del Este som sa stretol so Sergiom Frattaruolom – máme spoločných priateľov – a tak odteraz budeme pretekať spolu s ním.

Výmena partnera skutočne predstavuje väčšie riziko, nie je to ideálna situácia.
S Hugom si však našťastie rozumieme.

Ako si delíte prácu na palube?

Na týchto regatách má každý dlhé šesťhodinové služby. Partner medzitým spí. Zobúdza sa len na tie najdôležitejšie manévre. Na Južnom oceáne sme vonku len málokedy, často používame automatického pilota. Je tam veľmi zima a zima nás stojí veľa síl, ktoré potom musíme znovu načerpať. Preto nás veľmi teší, že v nasledujúcej etape sa vrátime do tepla a budeme opäť vonku. Pri poslednej etape sme mali dokonca na palube sneh!

Spávame na nafukovačke, ktorú máme na zemi. Jedávame mrazom sterilizované potraviny, ktoré dávame do vriacej vody, ktorú prevárame na variči.

Povedzme si niečo o nasledujúcich etapách.

Z Punta del Este do Charlestonu, budeme plávať ostro proti vetru (v protivetre) až do Recife, a potom príde spinnaker (priaznivý vietor) vcelku, až do cieľa. Podnebie bude teplé, z juhu bude fúkať pasát. Budú na nás číhať rôzne nebezpečenstvá: plávajúce kmene, malé rybárske lode bez prístrojov, najmä pozdĺž Brazílskeho pobrežia. V noci natrafiť na rybársku loďku môže byť skutočne nebezpečné.

Na poslednej etape, z Charlestonu do Les Sables d'Olonne, sa budeme plaviť smerom k Európe v teplom Golfskom prúde, ktorý spôsobuje napríklad to, že pobrežie Írska je teplejšie ako pobrežie pri Hornovom myse, hoci sú v rovnakej zemepisnej šírke. Budeme sa plaviť k juhu ostrova Terranova, pričom opíšeme oblúk smerom k Francúzsku. Prvá časť bude pokojná, potom sa môžeme stretnúť s viacerými nebezpečnými situáciami.

Aké sú tvoje méty po dosiahnutí cieľa v Les Sables d'Olonne?

Rád by som sa podelil o skúsenosť so svetom jachtingu, rád by som trénoval a pripravoval iných jachtárov, pomáhal pri iných projektoch. Neviem, či to bude možné. Svetová ekonomika má problémy, a tie cítiť aj vo svete jachtingu. Veľa ľudí je však ochotných podniknúť tieto dobrodružstvá, a je dôležité deliť sa o skúsenosti, inak budeme musieť ísť stále od nuly.
 
Silvano Malini

V originále si môžete článok prečítať po stiahnutí tu.