Pazovčania pohladili tradície svojich predkov

UŽ ČOSKORO
vás prostredníctvom portálu slovenskezahranicie.sk prepojíme so všetkými slovenskými komunitami, žijúcimi na piatich kontinentoch. Pravidelne budeme prinášať aktuálne informácie, postrehy a fotoreportáže, ale aj nadčasové glosy, názory či odborné analytické state z oblasti rozmanitého spolkového života krajanov, zachovávania slovenského jazyka a duchovných tradícií, pulzovania súčasnej kultúry, ochrany kultúrneho dedičstva, biznisu, cestovného ruchu, všeobecných i špecifických väzieb Slovákov žijúcich v zahraničí so Slovenskom.
 
PORTÁL SLOVENSKÉ ZAHRANIČIE
bude slúžiť všetkým, ktorí citlivo vnímajú všetky slovenské krajanské komunity v ktorejkoľvek časti sveta ako neoddeliteľnú súčasť slovenského národa, prejavy jeho dynamickej životaschopnosti a sebavedomia.

Viac o prípravách portálu, profilovania jeho obsahu, cieľoch a zámeroch, ako aj o dennodennom pracovnom pulze jeho tvorcov, spolupracovníkov a všetkých tých, ktorým záleží na dôstojnom postavení všetkých Slovákov v kontexte svetových kultúr, budeme prinášať až do okamihu jeho ostrého štartu pre verejnosť na tejto webovej stránke Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.


Pazovčania pohladili tradície svojich predkov - je jeden z príspevkov tvorivého tímu, ktorý pripravuje slovenskezahranicie.sk.
 

S rešpektom a úprimnou závisťou sa možno vysloviť o rodákoch a ich potomkoch z vojvodinskej Starej Pazovy. Pokračovatelia kultúry a tradícií dolnozemských Slovákov z tohto mesta a okolia už v štyroch generáciách na Slovensku (jedni prichádzali ako repatrianti v roku 1947, iní zasa ako reemigranti, ďalší zostávali po vysokoškolských štúdiách na Slovensku...) šíria hrdý odkaz svojich predkov, úctu k ich fortieľu a vďaku za ohromný duchovný potenciál, ktorý so zápalom desaťročia prenášajú už na svoje prapravnúčence. S priehrštím vľúdneho slova, iskrivého dolnozemského dôvtipu, najmä však hojnosťou lahodných dobrôt na slávnostne prestretých stoloch sa na Hromnice v sobotu 4. februára 2012 v bratislavskom Vlčom hrdle v spoločenskej sále Slovnaftu už po sedemnásty raz zišli Pazovčania žijúci na Slovensku.

Už od deviatej rána rozvoniavala gurmánska pýcha všetkých dolnozemských Slovákov – preslávené „klbásy“, keďže na stretávke ich bolo možné aj zakúpiť. Po niekoľkých desiatkach kíl ukážkovo nadievaných „klbás“ rôzneho druhu i tvaru sa veru len tak zaprášilo... V hanbe nezostali ani výtvory žien, veď rôzne sladké múčniky - buchty, kifle či rejteša (pravá dolnozemská štrúdľa) vábili vzhľadom i vôňou, napokon, boli súčasťou každučkého stola. Tak „klbásy“ ako aj múčniky sa stali zároveň aj jedným z vrcholov programu, v rámci ktorého Peter Poljovka, richtár stretnutia Pazovčanov, vyhlasoval Gazdu a gazdinú roka 2012. Porota, v ktorej za stôl okrem iných (mámivé chute šiestich múčnikov v súťaži hodnotila trojica žien) zasadli 99-ročný Ján Materák, najstarší účastník stretnutia, ktorý sa v sviežosti krokov i jasnozrivosti mysle chystá v tomto roku osláviť stovku, ako aj vedúci delegácie Opštiny Stara Pazova a jej predseda Goran Jović, nemala jednoduché rozhodnúť o najchutnejšej spomedzi siedmich druhov „klbás“ v súťaži. Za prestížne tituly „gazdov roka“ napokon okolo 200 prítomných Pazovčanov odmenilo potleskom Martu Kákoni a Vlada Kanáša.

To už boli slová a komplimenty zvítania sa, prípitkov a priam rodinných potľapkaní v plnom prúde. Symbolicky ich naladila na tú správnu nôtu clivá hymna Pazovčanov „Ke pójďem z Pazova“ v sprievodných tónoch živej hudby, najmä však úprimné slová Jej excelencie Veľvyslankyne Srbskej republiky na Slovensku pani Radmily Hrustanovič a už spomínaného Gorana Jovića. V súzvuku vyjadrili vďaku za nevšedný deň s Pazovčanmi na Slovensku, ktorí tak ako ich rodáci vo Vojvodine, úprimným spôsobom napomáhajú nezištným vzťahom dvoch bratských slovanských národov – Slovákov a Srbov. A tak aj hromničné stretnutie Pazovčanov žijúcich na Slovensku (napriek tuhým mrazom prišli nielen z bratislavských častí – Petržalky, Prievozu, Rače a ďalších, ale i z Trnavy, od Zvolena a niektorých ďalších stredoslovenských miest) prezentovalo podľa slov srbských hostí prejav vzácnej blízkosti a korektných vzťahov našich národov i krajín.

Kým hudci hrali a dobrôt zo stolov stále akoby neubúdalo, priehrštiami sa prítomní obdarúvali za stolmi nielen prívetivým slovom blízkym a blížnym (na stretnutie sa vybrali niektoré rodiny, napríklad Kukučkovci, v takmer kompletných trojgeneračných zostavách), ale aj cenami z bohatej tomboly. Kým mnohí zosúladili svoje kroky v rytme na tanečnom parkete, iní využili deň medzi svojimi debatami na rodinné témy, ale aj nahliadnutím do viacerých predajných knižných publikácií, ktoré spoločne s kútikom typických pazovských výšiviek dotvárali duchovný rozmer stretávky. Ten by bol nemysliteľný bez šarmu typických pazovských prejavov. V mužskej populácii je ich historickým nositeľom pazovský „kalap“, teda fajnový hladký okrúhly čierny klobúk. Bez záhybov, bez zúženého predného špicu. „Pazovčanov v okamihu podľa klobúka rozlíšiš,“ vysvetľujú osemdesiatnici Pavol Forgáč a Michal Kočiš, ktorí svoje priateľstvo, s ktorým prišli zo Starej Pazovy kedysi pred 65 rokmi na Slovensko, utužujú vzájomnými návštevami týždeň čo týždeň i dnes v Bratislave. Hrdosť na svoj pôvod „neoprašujú“ iba v mysli, ale na stretnutí aj na hrudi – nápis na tričku „Južná hranica slovenskej kultúry Stará Pazova“, si nežiada komentár. A keď už, iba dôvetkom hostiteľov: „Sme pyšní na to, že svoje korene máme v Starej Pazove, v najjužnejšej časti Balkánu, kde si naša slovenská reč, kultúra i zvyky, zachovali a naďalej pestujú svoju podobu i tvár.“

Novinár a spisovateľ, pazovský rodák Miro Demák, jedna z kľúčových organizátorských duší týchto stretnutí, bol samý pohyb, samá vrava. Vítal rodákov, hostí, núkal knihy i nový Pazovský kalendár na rok 2012, s priateľmi z prípravného výboru stretnutia sa staral o pohodu všetkých, ktorí si do svojich domovov zobrali okrem pookriatia z čudesného dňa plného pohody aj svorné želanie: aby sa o rok stretli všetci znovu aspoň v takom zdraví, kondícii tela i mysle ako počas tohtoročných Hromníc.

Apropo. O rok nebudú Pazovčania výnimočne svätiť svoju stretávku v tomto tradičnom termíne, ale už v polovici januára. Prečo? Celkom prozaická príčina má lákavý nádych drámy: na Hromnice 3. februára 2013 sa v Starej Pazove chystajú oslavy 110. výročia prvého slovenského divadelného predstavenia. A aké by to bolo, keby v takýto pamätný deň chýbali medzi svojimi rodákmi všetci tí Pazovčania žijúci na Slovensku, ktorí sú celoživotne naplnení duchom kultúry a slovenskej reči z Dolnej zeme?

 
Kde sú korene Pazovčanov?

Stará Pazova leží na križovatke ciest medzi hlavným mestom Srbskej republiky Belehradom a centrom Vojvodiny Novým Sadom. V okresnom meste s približne 30 000 obyvateľmi  žije aj okolo 6 000 Slovákov. Ide o mesto, v ktorom žije v autonómnej oblasti Vojvodina najväčší počet Slovákov mimo hraníc Slovenska. Starú Pazovu založili Slováci v roku 1770, ktorí na vtedy nehostinné územie pustatiny Pazova prichádzali ako prví osadníci s dovolením cisárovnej Márie Terézie. Zakladatelia Starej Pazovy sa zhodou historických okolností stali aj prvými slobodnými Slovákmi, keďže  na Dolnej zemi už v tých časoch neboli poddaní. Po úspešnom odsunutí Turkov dostali sťahujúci sa Slováci do daru na Fruškej hore tiež vinice, z ktorých dodnes dorábajú tekuté pôžitky blahodarného slnka a životodarnej pôdy.  Keďže oplývali húževnatosťou a pracovitosťou, ako prvým im dovolili stavať evanjelický kostol. Aj preto práve v Starej Pazove dodnes stojí najstarší luteránsky kostol na Balkáne.
 
Text a foto: Ľudo Pomichal