Obrazy dávno zabudnutých predkov z Vojvodiny ožijú vďaka Miroslavovi Benkovi v Bratislave

Rukopis životných scén, príbehov, výjavov a historickej pamäti Slovákov na Dolnej zemi je popretkávaný nielen niťami húževnatosti, odolnosti generácií a zveľaďovaní identity slovenskosti mimo hraníc našej vlasti, ale aj bezmála tromi stáročiami potvrdzovanej nevyčerpateľnej tvorivosti. Múzy vojvodinských Slovákov sú obzvlášť obdarené originalitou nápadov, prístupov, techník a iných nuansov  umeleckého stvárnenia všedného života či nadčasovej sviatosti. Ak niekto zatúži po takomto nekonvenčnom zdroji esteticky objavného povznesenia, počnúc 2. aprílom 2013 bude mať na to vo výstavných priestoroch Dvorany Ministerstva kultúry SR na Námestí SNP dôvodov viac ako dosť.  Miroslav Benka, herec a režisér, scenárista, dizajnér, fotograf a pedagóg žijúci v Starej Pazove tu sprístupní koncepčne, dramaturgicky, najmä však námetovo jedinečnú výstavu svojich fotografií s názvom Obrazy dávno zabudnutých predkov - Slovákov z Vojvodiny.

Keď sugestívne rozprávajúci Miroslav Benka, v súčasnosti jeden z najvýznamnejších „multiumelcov“ v slovenskom prostredí srbskej Vojvodiny, prezentoval túto svoju „príbehovú štylizovanú hru farieb, kostýmov, ľudí a okamihov na fotografii“ pred piatimi mesiacmi počas Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, nevdojak sa mi pri rozhovore s ním natisla na jazyk myšlienka, že ak svet svojho času uchvátila Jonášova insitná maľba, potom je koncept jeho výstavy akoby predĺženou „voľnou rukou“ nápaditej insitnej fotografie... Pán Benka sa dobrodušne usmial, v očiach mu zaihrali iskry, mykol plecami a, ďakujúc za kompliment, stroho skromne dodal: „A ktovie, možno aj...“

Slovko „možno“ je v prípade Obrazov dávno zabudnutých predkov prílišnou pokorou. Ale či tomu nie je tak, že súci a najmä originálny umelec málokedy sám od seba bubnuje vo svet o svojej schopnosti kráčať, bádať, snoriť i tvoriť vo vyšších súradniciach, než je k tomu prírodou i trpezlivosťou v tvorbe zrejme inak „limitovaná“ väčšia časť jeho umeleckých súputnikov? Napokon, nechajme samotného Miroslava Benku súdiť vlastnými postrehmi a hodnoteniami toho všetkého, čo ho opantalo pri spracovávaní a najmä vytváraní jeho divácky vďačného a kompozične chytľavého fotografického príbehu...

„Ľudia si veľmi radi zastávajú pred objektív v slávnostnom obleku, v sviatočnej póze – s úmyslom predstaviť sa v najkrajšom svetle, v reprezentačnom vydaní. Vedomí sú si, že budú zvečnení, že sa stanú známi a tak získavajú výstavný charakter, stanú sa verejným pokladom, svedkami a spoločníkmi svojho času,“ povedal Miroslav Benka a doložil: „Svojím spôsobom sme chceli zachovať našu národnosť pred zabudnutím, lebo fotografia je aj dokument jednej doby, udalostí a ľudí v nej. Fotografia nám umožňuje spomienky na prežité chvíle a trvanie medzičasom. Fotografia je niečo medzi narodením, životom a smrťou. Súčasne je i elegické umenie súmraku, obhajoba tiesne. Umožňuje predĺžiť život i po našom živote. Fotografované sa stane významným spoločensko-historickým dokumentom,“ citovala na jeseň 2011 autorka recenzie výstavy, ktorú vtedy otvárali v Starej Pazove, slová a „šacovanie“ svojej práce a inšpiratívneho fotografického prístupu k štylizovanej, ako on vraví, aranžovanej fotografii, Miroslava Benku.

Obrazy dávno zabudnutých predkov sú mimoriadnym výstavným počinom,  ktorý bola inšpirovaný ľudovou tradíciou, zvykmi, starobylým staropazovským odevom a vôbec slovenským etnikom na Dolnej zemi, vo Vojvodine. Pod celý koncept, dizajn a emotívne zmyselnú atmosféru tejto umeleckej výstavy fotografií sa podpisuje Miroslav Benka ako scenárista, režisér, herec i dizajnér.

Na tomto mieste sa žiada dopovedať, že Obrazy dávno zabudnutých predkov sú finálnym produktom dlhoročného skúmania a práce Miroslava Benku a takmer sto účastníkov – modelov nielen zo Starej Pazovy, ale i chýrečných aradáčskych meškárok. Fotografie vznikli v najrozličnejších lokalitách Vojvodiny. O výstave aj počas vernisáži v bratislavskom hoteli Bôrik na jeseň 2012 pútavo hovoril aj Vladimír Valentík, výtvarný kritik z Báčskeho Petrovca, ktorý výstavu spoločne s Igorom Furdíkom, predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí,  otvoril.

Vladimír Valentík okrem iného povedal, že M. Benka tentoraz urobil obrazy nie na javisku, ale v prírode, a dal ich vyfotografovať. „Sú čisté, vyumývané, páčivé…“ a do nich, ako predostrel V. Valentík, „tento významný umelec prenáša svoju emóciu a svoj vzťah, čiže vytvára svoj nový autonómny, individuálny mýtus o pocitoch našich predkov a o dedičstve, na ktorom sme vybudovali súčasnosť.“ Symbolické a zároveň i viacvýznamové slová o umelcovi, ktorého aj vďaka tejto jeho výstave možno nazvať maliarom atmosféry. Tej, v mysli nepominuteľnej chvíle návratov, v ktorých znovu ožívajú farby iba nepatrne zabudnutého obdobia nášho detstva, dvora či pitvora v lone múdrosti príbehov starých rodičov...

Výstava, ktorá potrvá v Dvorane Ministerstva kultúry SR v Bratislave na Námestí SNP do 14. apríla 2013 , nielenže stojí za povšimnutie, ale ju naozaj načim vidieť. Je totiž čímsi vznešeným v nenávratne, čo dušu láskavosťou pohladí...

ĽUDO POMICHAL

Foto: autor

Na snímkach vo fotogalérii sú okamihy z vernisáže výstavy Obrazov zabudnutých predkov, ktorá sa konala v októbri 2012 v rámci Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2012 v Bratislave.

Na záberoch je autor výstavy Miroslav Benka, riaditeľ Art centra Chlieb a hry zo Starej Pazovy, Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Vladimír Valentík, kunsthistorik a literárny kritik z Báčskeho Petrovca.

Galéria

Počet zobrazení: 1519x