Miroslav Pomichal: Súhra (digitálnej nadčasovosti v emóciách)

Výstava nepochybne netradičná, v mieste jej zrodu priam exkluzívna. Ako výstižnejšie definovať prezentáciu umeleckej tvorby „jedného leta“ v podaní Miroslava Pomichala, 28-ročného slovenského výtvarníka žijúceho a tvoriaceho v Londýne. Vernisáž výstavy, ktorá sa konala pod záštitou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, sa uskutočnila vo Veľkej Lehote v sobotu 22. septembra. Umelec, doteraz sa prezentujúci svojim dielom v Londýne, Viedni či Benátkach, zažil slovenskú premiéru uprostred septembra – presne v prvý jesenný deň - v netypickom prostredí vľúdneho kraja nad Novou Baňou, v obkolesení lesov a „štálov“, dotvárajúcich sugestívny kolorit okolia Veľkej Lehoty. Teda v rýdzo „negalerickom“ prostredí, keď spoločenská sála Obecného úradu vo Veľkej Lehote zažila vôbec po prvý raz vo svojej histórii prezentáciu nekonvenčného kumštu, navyše v oscilovaní autorom nastolených filozofických úvah o (ne)protirečení sa zlu násilím, pozvoľna popretkávaných v súradniciach vlastného sebauvedomovania sa na rozhraní vedomého balansovania na hrane dobra a zla, života i smrti, hrdinskosti a zbabelosti – a to všetko vo víre pomyselnej (a zároveň nepateticky, lež naturalisticky nastavenej) počítačovej vášne.

Aj tak (a prirodzene aj naopak či inak) možno osnovu všetkého, čo ponúkla „SÚHRA“ Pomichalových príbehov na plátne i papieri definovať. Ako vznikla myšlienka tejto témy, emotívne sa prezentujúca v splynutí autorovej výrazovej nadčasovosti?

„Moje posledné dve výstavy v Londýne, predtým, ako som v marci prišiel na svoj tvorivý polrok do Veľkej Lehoty, boli tematicky zamerané na istú počítačovú hru. Jej názov je Call of Duty, pričom technicky i obsahovo je koncipovaná tak, že hráč za počítačom stelesňuje vojská v rôznych situáciách,“ vysvetľuje M. Pomichal a dodáva: „V mnohom pripomínajú všeobecne známe zábery na protiteroristické operácie či historické a aj známe bitky a vojenské operácie z čias II. svetovej vojny.“

Táto počítačová hra sa dnes stala globálnym fenoménom: hrajú ju desiatky miliónov ľudí na celej planéte, pričom zasiahla všetky vekové kategórie bez rozdielu pohlaví. Neriskoval mladý umelec, keď sa témou nadchol natoľko, že neváhal – súc inšpirovaný duchom a identitou „hráčov“ veľkého Londýna spustiť počítačovú paľbu“ na plátne v „malej Veľkej Lehote“?

„Keď som prišiel do Veľkej Lehoty, postupne som zisťoval, že ani táto obec nezostala nedotknutá konkrétnou počítačovou hrou. Naopak, dôverne ju pozná veľa chlapcov, s ktorými som sa zhováral. (Mimochodom, v deň inštalácie výstavy si diela M. Pomichala počas dvoch vyučovacích hodín na ZŠ v V. Lehote prišli pozrieť žiaci dvoch tried, pričom samotný umelec bol udivený množstvom ich otázok, neraz ohurujúco zasvätených... – pozn. autora.) „Rozhodol som sa pokračovať v načatom projekte aj tu, avšak s malým rozdielom: do mojich obrazov som zabudoval prírodné motívy – niekde slabo, v ďalších obrazoch zasa až priam okato – aby som cez moju nadčasovú a priestorovo neohraničenú umeleckú anticipáciu zobrazil vlastne „súhru“ prírodného prostredia s virtuálnou realitou. Táto súhra napokon prechádza až v romantickú podobu stelesnenia kontrastu moderného človeka, ktorý musí zápasiť s realitou – a je jedno, či žije v Bangkoku alebo v Bánovciach nad Bebravou.“

Mladý výtvarník sa vo svojom príhovore k vari päťdesiatke hostí vyznal, že najviac ho zaujíma eticko-morálna stránka počítačových hier. Ale veď na prvý pohľad sa zdá, že sú to len akési bezbrehé „strieľačky“ (ak použijem umelcov výraz...), kde sa človek môže stratiť v imaginárnych jatkách...

„Ale tieto hry sú postavené na veľmi pevných základoch, dá sa povedať, s určitými pravidlami spravodlivosti,“ zamýšľa sa Miroslav Pomichal a ďalej rozvíja svoje myšlienky i umeleckú počítačovú tézu: „Programátor hry má zodpovednosť vytvoriť a skonštruovať pravidlá hry tak, aby bola samotná hra maximálne populárna, a teda sa aj dobre predávala na trhu. A prekvapivo, tie najpopulárnejšie hry sú tie, v ktorých hráč zastupuje rolu či ruku „spravodlivého“ bojovníka – teda toho, ktorého povinnosťou je zneškodniť nepriateľa, teroristu či pekelnú príšerku. Ak sa hráč čo i len pokúsi urobiť niečo proti pravidlám, napríklad ublížiť nevinnému, z hry vypadne, alebo musí opakovať stupeň.“

Myšlienka „spravodlivého bojovníka“ má na Slovensku podľa Miroslava Pomichala hlboké korene: „Svätý Juraj, jeden z najstarších svätcov kresťanstva, ktorý sedí na koni a kopijou prepichuje draka – symbol zla a nerestí pozemského života, je archetypom „rytiera Krista“. Vari najznámejším „rytierom Krista“ na Slovensku bol Svätý Ladislav, uhorský kráľ z pokolenia Arpáda. Na Slovensku sú mu zasvätené stovky kostolov, ale najznámejšia príhoda jeho života je jeho prenasledovanie a zabitie Kumána. Tieto výjavy sú ale v kostoloch obdivované, pretože Ladislavove vojny boli, ako rozprávajú aj príbehy starých kníh, vojnami spravodlivými.“

Tak ako sú nevšedné príbehy, utkané na pozadí histórie s prešpikovanou filozofiou počítačového nasadenia, rovnakou originalitou oplývajú aj myšlienky Miroslava Pomichala, ktorými zahrnul prítomných hostí počas vernisáže... „Našou azda najznámejšou „spravodlivou vojnou“ bolo Slovenské národné povstanie. Spomienky na povstanie sú stále veľmi čerstvé na celom Slovensku, ale tu vo Veľkej Lehote sú obzvlášť prítomné, pričom symbolicky prežívajú aj v aktivitách, ktoré zďaleka nie sú historické – príkladom vo Veľkej Lehote je naše futbalové mužstvo Partizán...,“ vyznal sa výtvarník.

A tu sa  - aj podľa jeho slov - kruh uzatvára: „Lebo jedna z verzií hry „Call of Duty“ je založená na II. svetovej vojne. Dnes si súčasník môže zahrať rolu v tomto monumentálnom konflikte, ale na rozdiel od chaosu a morálnej ambivalentnosti  naozajstného života, teraz môžu, aspoň na počítačovej obrazovke, zvíťaziť heroické činy, šľachetné pohnútky a „spravodlivé“ konanie. Nie nadarmo je „Call of Duty“ v preklade do slovenčiny „volanie povinnosti“,“ dáva bodku za svojskou interpretáciou vlastného diela Miroslav Pomichal.

Najbližšie – už na jeseň tohto roku, Miroslav Pomichal, ktorý pokračuje v súčasnosti vo svojich umeleckých štúdiách v mieste svojho londýnskeho bydliska  - Wimbledone, vystaví diela svojej „Súhry“ v jednej z londýnskych galérií. A keďže sa prezentácie chopí jeden z jeho priateľov, ktorý je aj renomovaným kurátorom výtvarného umenia, možno predpokladať, že po obdive vo Veľkej Lehote vzbudí nový rozmer jeho výtvorov pozornosť aj vo veľkom Londýne...