Ľudovú kultúru si nosíme so sebou

Bez rozvláčnych rečí: téme folklóru sa na portálovej stránke Slovenské zahraničie nevyhneme, keby sme na ňu hneď chceli nasadiť „informačné embargo“. Ľudová kultúra a jej mnohoraké prejavy pre mnohých nie sú nostalgickou a sentimentálnou záležitosťou.

Platí to nielen doma – kde sa tejto problematike venujú viaceré odborné inštitúcie a združenia a v živej kondícii ju udržiavajú a citlivo pestujú doslova tisícky mladých ľudí. Najmä v súčasných migračných pohyboch sa v rozličných častiach sveta ocitli mladí ľudia, ktorí na Slovensku cez folklórne hnutie dôvernejšie spoznávali ľudovú kultúru v konkrétnych regiónoch, vytvárali si osobné priateľstvá i trvalé vzťahy. Viacerí aktívne vystupovali v skupinách a súboroch a za hranice si so sebou (povedzme popri kroji ako osobnom či estetickom artefakte) odniesli zo Slovenska skúsenosti, ktoré by za hranicami radi uplatnili s generačne a názorovo blízkymi ľuďmi.

Na túto tému ako prvá napísala Dana Draculinova z USA. Na portáli Slovenské zahraničie zaradíme príspevok do blogu V čase, čím sa otvorí príležitosť diskutovať na túto tému. Prirodzene, písať môžete už teraz na:
dusanmikolaj@uszz.gov.sk

Dana Dračulinová

 

O mne

 
Narodila som sa 12. februára 1977 v Michalovciach, kde som v blízkej dedinke Vinné žila od svojho narodenia až do augusta  2010.

Na Slovensku som sedem rokov pracovala ako finančný poradca manažér v rôznych maklérskych firmách. Upadajúci životný štýl, neochota spolupráce a negatívny prístup okolia k životu celkovo ma spolu s mojou 13-ročnou dcérou a priateľom viedlo k rozhodnutiu opustiť Slovensko.

Od augusta 2010 žijem a pracujem v mestečku Manville štátu New Jersey na Americkom kontinente. Pracujem ako upratovačka domov, učím sa angličtinu a prispievam svojimi článkami na portálovú stránku folklorista.sk.

Neskutočne milujem folklór, tradície a všetko, čo k folklóru patrí. S touto neskutočne krásnou záľubou som sa stretla už ako dieťa, keď ma rodičia vodievali na vystúpenia a neskôr ma zapísali do folklórneho súboru. Roku 2002 som absolvovala kurz kultúrnoosvetového pracovníka.
 
Moje životné krédo je: 
„Správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa správali oni k tebe.“

 

Už po 34. krát sa konal v meste Holmdel v areáli PNC Banky festival pod názvom Festival kultúrneho dedičstva. Je to najväčší slovenský festival na území štátov New Jersey, Pensylvánia a New York. Mala som možnosť zúčastniť sa ho viackrát, vlani som dokonca spoluúčinkovala s hlavným hosťom programu, s Folklórnym súborom Svojina z Michaloviec.

Tento festival má už 34 rokov rovnaký organizačný štáb, ten má priemerný vek približne 70 rokov. Je smutné, že nikto z mladých nemá záujem venovať sa začatej tradícii a pokračovať v nej. Na druhej strane uvažujem, či bežný človek alebo aj folklorista má možnosť dostať sa priamo „k hrncu“, keď sa začne variť, komponovať a organizovať nový ročník festivalu. Mala som možnosť sedieť v organizačnom výbore ako hosť tohto Slovenského festivalu a porada sa, ako ináč, viedla v anglickom jazyku.

Po tomto zážitku sa mi zdá, že bežný človek sa do tejto komunity ani nedostane. Vyzerá to tak, že funkcie sa dedia, a nezískavajú sa na základe odbornosti, kreativity alebo zručností. Pre organizátorov je dôležité, koho ste syn, dcéra, a nie to, čo nosíte v hlave a aké máte schopnosti. Týmto spôsobom sa dopustilo, že riaditeľom Slovenského festivalu je „Slovák“, ktorý je už vlastne Američan a po slovensky nerozumie nič. A rovnako je to s ostatnými členmi, počnúc tajomníčkou pre zahraničných Slovákov, ktorej 80 klope na dvere a čaká, že funkčné žezlo preberie jej dcéra.

Je smutné, že všade vykrikujú, akí sú Slováci, a nepustia mladších k práci a organizácii festivalu. Festivalu začína chýbať kreativita a vôňa našej domoviny Slovenska. Sledujem, ako pomaličky klesá záujem zo strany divákov a z roka na rok návštevnosť festivalu. Stretávajú stále tí istí ľudia, tie isté skupiny priateľov, sú tam stále tie isté atrakcie, tie isté stánky, ten istý a vždy rovnaký program.

Organizátori, žiaľ, zrejme nevedia napísať projekt, ktorým by získali viac peňazí na organizáciu festivalu, aby mohli pozvať do programu viac účinkujúcich z rodného Slovenska. Pozvú jedného alebo dvoch ľudí a samotná prvotná myšlienka festivalu sa pomaly vytráca. Stáva sa bežnou realitou, že pozvaný folklórny súbor ide vystupovať na náš najväčší slovenský festival do Ameriky a letenku si hradí každý účinkujúci sám. Oficiálne pozvanie je na tri dni s prísľubom pomoci pri vystúpeniach na ďalšie dni. Nič netušiaci folkloristi s radosťou nasporia na letenky, prídu do Ameriky vystúpiť svojim krajanom. Je o nich postarané tri dni a ďalšie tri dni sa musia postarať o seba sami. Zaplatiť si hotel, stravu, dopravu. Nebyť známych ochotných pomôcť, tak by to pre nich v Amerike „ružové“ nebolo.

Súbory aj pre takéto podmienky sa na tento festival v Amerike účinkovať nehrnú (stáva sa už bežnou praxou, že vystupujú len kňazi). A nám, ktorí sa chceme na tomto podujatí stretnúť, nezostáva nič iné, len pozrieť si ráno futbal, ktorý vyhrá stále ten istý tím, po futbale ísť na slovenskú svätú omšu, ktorú stále celebruje hosť zo Slovenska, zväčša vysoký cirkevný hodnostár, potom si pozrieť prehliadku tých istých krojov, v ktorých sa tu promenádujú už roky, pozrieť program, ktorý väčšinou tvoria deti zo slovenských škôl. A napokon sa ísť najesť pod jarmočné stánky, kde sú predražené slovenské jedlá z amerických polotovarov, kúpiť si predražené slovenské suveníry, pohovoriť s priateľmi, vypiť si pár poldeci pri autách na parkovisku, lebo alkohol v tomto areáli je zakázané predávať. Kto chce, má ešte možnosť si ísť zatancovať pri slovenskej „kapele“, ak sa mu podarí zistiť, čo to vlastne za rytmus hrajú. A sľúbiť si, že aj na budúci rok sa tu znova zídeme…

Otázne však je, či prídu všetci, čo sľúbili. Lebo nás tam chodí stále menej a menej. Myslím si, že by určite radi prišli viacerí, do pekného areálu, aby sa stretli aspoň raz za rok a všetkým tu naokolo ukázali silu nášho malého národa, krásu a jedinečnosť našich zvykov a tradícií. Nesmierne nám záleží na tom, aby sme dali o Slovensku takto vedieť a aby sa táto tradícia uchovala pre naše deti. Zatiaľ nám však ostáva len čakať do konca septembra, čo sa bude diať tento rok, koľko ľudí bude ochotných prísť znovu na ďalší ročník festivalu. A dúfať v kútiku duše: prekvapia nás snáď niečím?

Dana Dračulinová