Literárne talenty z krajanských prostredí ocenili v Nových Zámkoch

Začiatok júna sa neodmysliteľne spája s už tradičným stretnutím najlepších mladých nádejných literátov - prozaikov aj poetov, ktorí verejne prezentujú svoje prvotiny v uznávanej "škole slovesnej slovenskosti". Lepší prímer ako nazvať v poradí už 26. ročník vyhodnotenia súťaže PREČO MÁM RÁD SLOVENČINU, PREČO MÁM RÁD SLOVENSKO, mi vari ani nemohol prísť na myseľ. Pretože tento novozámocký festival myšlienkových poryvov, emócií veršov, ako aj uzlíkov jednoduchých viet či smelo vystavaných súvetí je nielen odvážnym pokusom objavovať seba samého, vyskúšať sa v ohýbaní materinskej reči, ale zajedno aj prejavom vzťahu, citu a súznenia s tým, čo nám je všetkým - vrátane najmladšej generácie Slovákov žijúcich v zahraničí - najdrahšie: našou spoločnou domovinou, vlasťou, otčinou, dedovizňou. Pretože skrze ňu a preniknutím do jej dušechvenia, privinutím sa k slovenskému slovu a k odkazom kultúrneho a duchovného dedičstva predkov, ale aj postarších súčasníkov - to všetko a ešte viac je oným neviditeľným, no zajedno aj podvedomou senzibilitou sa dotýkajúcim a neprestajne nás motivujúcim tmelom.

O tom, či a ako nás spája, podmaňuje si nás v jednote, najmä však k poznaniu, že oddá sa do sýtosti nadchnúť a opájať v slovenskej reči, písme a v slovenskosti s priľnutím na ľúbezný raj medzi Tatrami a Dunajom, sa presvedčili účastníci slávnostného vyhodnotenia súťaže, ktoré sa uskutočnilo pod záštitou Otokara Kleina, primátora mesta Nové Zámky, vo štvrtok 7. júna 2018 v miestnej Cisársko-kráľovskej Jazdiarni na Kasárenskej ulici.

Na vyhodnotení súťaže, na ktorej sa svojim ľudským, odborno-porotcovským, ako aj finančným vkladom roky podieľa aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vďaka čomu organizátori vyhlasujú aj samostatnú IV. kategóriu účastníkov z radov žiakov zo slovenských prostredí v krajanskom zahraničí, sa zúčastnil a úspešným laureátom, ako aj ich pedagógom zablahoželal k oceneniam či povzbudil ich k ďalším tvorivým literárnym horizontom aj Ján Varšo, predseda ÚSŽZ.

V ročníku 2017/2018 v IV. kategórii - účastníkov z radov Slovákov zo zahraničia, poslalo do súťaže svoje práce 135 žiakov z krajanských prostredí juhovýchodnej, strednej aj západnej Európy, celkom z ôsmich štátov. Prirodzene, že porota v zložení Iveta Baloghová, Milina Sklabinská (obe z ÚSŽZ) a Zuzana Pavelcová (Krajanské múzeum Matice slovenskej v Martine) mala čo robiť, aby úrovňou naozaj kvalitný súťažný ročník rozlúskla tak, aby na ocenené priečky vysunula svojím hodnotením práce, ktoré spĺňali prieniky viacerých atribútov: stavbu textu, úroveň slovotvorby, štylistiku, schopnosť prejaviť talent v nastavení, rozvíjaní, gradácii a vyústení myšlienkovej dramaturgie krátkej prózy či v cite a zvukovom vnímaní veršotvorby tak, aby pôsobila prirodzene a nezošnurovala leitmotív, a ďalšie.

Napokon, ktorým prácam dali prednosť, aby sa ich autori ovenčili v Nových Zámkoch aj oceneniami, môžete posúdiť pri ich čítaní. Príjemný zážitok!

(Ocenených laureátov IV. kategórie - súťažných prác detí z krajanských prostredí Slovákov žijúcich v zahraničí, prezentujeme spoločne s ich pedagógmi v prílohe vo fotogalérii.)

FOTOGALÉRIA Z POBYTU OCENENÝCH ŽIAKOV

A PEADAGÓGOV Z KRAJANSKÝCH PROSTREDÍ

V BANSKEJ STIAVNICI:

http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/krajania-informuju/2690/stiavnicke-divy-spoznavali-krajanske-literarne-talenty

Úprimné, čisté, krehké - také sú vyznania mladých

Slovákov. Inšpirujme sa nimi aj my, "dospeláci"!

Výber citátov – IV. kategória, 2017/2018

Mám rada Slovensko, lebo má krásne historické pamiatky. Mám rada slovenské zvyky. Mám rada slovenčinu, pretože je melodická. Slovenské rozprávky sú krásne. Slovenské básne sú krásne. Slovenské piesne sú však najkrajšie. Rada ich spievam.

(Liliána Almášiová, 11 rokov, Slovenské národnostná škola Mlynky, Maďarsko)

Môj odkaz všetkým ľudom je, nech si zachovajú svoj jazyk, svoje obyčaje, lebo tak si zachováme seba. Lebo človek, ktorý nikam nepatrí, bez vlasti, je ako slávik bez sadu.

(Tina Trnovská, 13 rokov, Základná škola maršala Tita, Padina, Srbsko)

Slovensko je krásna krajina, v skutočnosti je to krajina, kde mám v pláne ďalej realizovať svoje životné plány.

(Ester Čief, 19 rokov, Stredná škola Ilok, Chorvátsko)

Slovensko, pre mňa osobne, je jedinečné. Unikátne. Plné lesov, potokov, vrchov. Vanie z nich pokoj. A tie hrady! Zámky! Zďaleka žiaria ako hviezdy.

(Darko Svetlík, 14 rokov, Základná škola mladých pokolení, Kovačica, Srbsko)

Slovensko je fascinujúca a prekrásna krajina a to isté sa môže povedať o slovenčine. Mám Slovensko a slovenčinu veľmi rád a viem, že to tak zostane. Pretože, aj keď som viac ako polovicu života preč zo Slovenska a pravda je, že ešte dlho budem, v srdci budem navždy Slovák a tam bude aj Slovensko so slovenčinou.

(Jakub Agarski, 17 rokov, Vzdelávacie centrum pre slovenské deti v Dubline, Írsko)

Slovenčina sa mi páči, lebo ju počúvam od malička. Prvé slová, ktoré som povedala, prvé rozprávky, ktoré mi rozprávala babka, prvé napísané vety boli slovenské. Doma sa tiež rozprávame po slovensky, hoci je to nárečove: „Keď prídem zo škole mama mi naveky povie nak si urobím domácu. Zhovárame sa aj o tom čo sme robili v škole, či bou voľáky úspech...“. V škole si to všetko zdokonalím preto, že sa v škole učíme spisovnú slovenčinu. Som rada, že mám možnosť v Srbsku učiť sa po slovensky a tak si zachovať materinskú reč. Nie len, že rozprávame po slovensky, ale spievame po slovensky a tancujeme v škole, na svadbe a na oslavách. Mne sa to veľmi páči a najmä keď ma stará mama vyoblieka do jej starodávneho slovenského ľudového kroja.

(Andrea Petrášová, 10 rokov, Základná škola mladých pokolení v Kovačici, Srbsko)

Slovensko mám zo srdca rád,

je to domov, ktorý chýba nám.

Máme tam miesto na všetky hry,

nevadia nám ani prehry.

Domov no najmä rodina,

to ma vždy vyláka z Londýna.

(Joshua Nagy, 8 rokov, Slovenská víkendová škola a škôlka v Londýne)

A Slovensko? Krajina mojich predkov s krásnymi lesmi, šumnými potokmi, mierumilovným holubičím národom...Aký je to krásny pocit, keď na každom kroku počuť iba slovenskú reč a spev. Po nej chodili a svoje stopy zanechali aj moji predkovia a preto ju nemôžem inak chápať, len ako svoju druhú otčinu, v ktorej som vždy vítaná, v ktorej som vždy ako doma.

(Lucia Stajićová, 11 rokov, Základná škola Ľudovíta Štúra v Kysáči, Srbsko)

Ceny udelené v IV. kategórii – zahraniční účastníci

Osobitná cena predsedu Matice slovenskej v 4. kategórii

Pôda... zem našich predkov... zem, na ktorej sme stáli, keď sme sa narodili, zem, ktorá pozná našich starých otcov, zem, ktorá je našou živiteľkou. Zem, v ktorej sú ukryté naše korene a naša identita... naša slovenská identita.

Hoci na Dolnej zemi žijem a vyrastám stále, v mojom srdci cítim, že vlastne tam, tam hore je moja vlasť. Rodný môj kraj je zo všetkých najkrajší a môjmu srdcu najdrahší. Vždycky sa mi v ušiach ozýva tichý jemný hlas, ktorý mi tíško šepká, nech sa vrátim, nech jak sokol pyšne svoje krídla vystriem a do letu pustím sa a nech domov vrátim sa. Nech pristanem v krajine, kde sa vysoké Tatry neba dotýkajú, kde vtáčiky iba slovenské pesničky pospevujú, kde nádherná slovenská vlajka na jemnom vetríku pyšne vznáša sa. Veď cestičku dobre poznám, vyšliapali ju moji predkovia, ktorí o smäde a hlade sa zasa za lepším životom ponáhľali. Väčšiu skyvu chleba iba pýtali, ale za to aj tu tvrdo pracovať museli. Ostrým pluhom na poli bujnom pustom a krutom do zeme brázdy rezali. I pluhy im zhrdzaveli v poli, kým nové brázdy lesk im nevrátili. Ten lesk, to bola práca sedliacka, tá práca o poliach, brázdach a úvratiach. Veď oni dve sily mali. S jednou sami žili a druhú polia skryli. Hoci našich predkov viac niet, predsa tuná zanechali poklad väčší než celý svet. Sú to slovenské tradície, ktoré prekvitajú v našich srdciach ako nádherný kvet. Ukryté sú tam slovenské tance a prekrásne kroje, z ktorých všetci ľudia strácajú dych. A to najvzácnejšie je predsa slovenský jazyk. Krásny, milý, úprimný, čaro sa skrýva v každej slovenskej reči. Ten jazyk mi rany hojí. Ešte keď bábätko malé som bola, ten jazyk ma v kolíske kolísal a nežné uspávanky zlatou nitkou lásky prešívané, viac než teplá perinka, mi srdiečko zohrievali. Jedným slovom zázrak v slovenskej reči skrýva sa. Aj ôsmym divom sveta môže sa stať. A keď jemný vetrík zrnká lásky sial, i do môjho srdca niekoľko dal. Lásku k materinskej reči som si pestovala. Každý deň mi šepkali, prečo sa do naručia svojej matky nevrátim.

Veď som Slovenka. A to bremeno, nie je radosť preveľká, to je dar, ktorý mi život daroval.

Marcela Gániová 6. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

1. hlavná cena v 4. kategórii

Siaham do spomienok prvých vyrieknutých slov. Vyústené boli s láskou. Vryli sa mi do srdca a začal som odhaľovať tajomstvá hier so slovami. V čistote prvých objavených viet vnáram sa do nich, sťaby do dlaní plných krištáľových kvapiek vody. Spoznával som ich útvar a dotýkal som sa ich dušou. Otváral som brány tajomstiev. Začal som snívať o nádhere, ktorá raz zasvieti jasom.

Rástol som. Čítaním som si otvoril cestu v spoznávaní rodného jazyka. Slovenské rozprávky mi rána ukrádali zo sna. Nočný pokoj pod poduškou mi často narúšali. Z polnoci do zory si ma podmaňovali. V nočnom chlade ma ohrievali, boli mi často hrejivou prikrývkou. S tvárou ešte nevyspatou dotváral som najkrajšie sny.

Rástla moja slovenčina. Začalo mi na nej záležať. Zamiloval som sa do nej. Bol to rozhodujúci podnet, aby som začal spoznávať jej pravidlá. Slúžil som jej verne. Obetoval som hodne času v čítaní, a potom ma cesty naviedli k zapisovaniu myšlienok a k tvoreniu prvých vlastných veršov. Slová sťaby dažde stekali sa k studnici, vzklíčili semiačka. Iskierka vzplanula, ohník sa rozhorel a ja som žasol ďalej. Na stopkách sa zaknísali plody mojej práce. Usmiala sa prvá úroda. Moja námaha nebola daromná. Kvety rozkvitli a dotkli sa mojich snov. Žal som úspech za úspechom. Pravidelne som sa uchádzal o ceny zo slovenského jazyka a o dosahy na literárnych rolách.

Odrazu ma zachvátila túžba spoznať Slovensko a zistiť, odkiaľ siahajú moje korene zlatými písmenami zapísané. Nadišla vysnívaná chvíľa. Uzrel som jasnú tvár Slovenska ležiaceho v srdci Európy, tak, ako čo sťa v kolísočke ležala slovenčina vo mne. Vstúpil som na pôdu predkov, odhalil tajomstvá krásy láskou prešľahnuté a slovenskú ruku, ktorá ma vedie a chráni. Ruka v ruke zovretá ako teplý peceň chleba.

Slovenčina ma začala zaujímať ešte viac. Nadchýnal som sa slovenskou poéziou a hudbou, vznešenou a krásnou. Stal som sa dôležitý. Zmysel, ktorý som hľadal, som našiel. Absolútny víťaz na republikovej súťaži zo slovenčiny v Srbsku. Úžasný pocit. Ocitol som sa v strede vesmíru. Precitol som sa zo sna. Slová môjho mena niesli sa tichým priestorom a ja som stál vztýčený ako blčiaca svieca. Kolesá času odrazu zastali, zvuk doznel, vzrušujúci a krásny.

Potvrdil som svoje kvality. Môj ďalší triumf. Dostal som sa do pozornosti verejnosti, do povedomia spoločnosti. Hrejivý pocit v srdci a prestížne ocenenie: Talent pre slovenský jazyk v Srbsku. Vynikajúci úspech. Takéto gesto ma ešte väčšmi posilnilo nielen mravne, ale i podporou vlády v Srbsku.

Pevne verím, že moja vizitka úspešnosti prispeje k dosiahnutiu mojich cieľov, lebo Slovensko je hviezda mojich snov. Mám nádej, že na ceste po Slovensku stretnem povedomých a ochotných, ktorí podporia môj talent. Až raz potvrdím svoje kvality a stanem sa vedeckým pracovníkom. Svoje poznatky si rád rozdelím s inými, aby slovenčina na pôde Srbska nezanikla. Sľubujem to mojim predkom, lebo viem kto som. Som Slovák.

Ján Farkaš, 2. ročník, Gymnázium Mihajla Pupina, Kovačica, Srbsko

2. hlavná cena v 4. kategórii

Prázdniny na Slovensku

Keď sa stmieva nad oknami,

mača beží za humnami.

Svrček koncert začína,

to je moja krajina.

V lete sedím pod orechom,

natriasam sa celá smiechom.

Môj pes Dunčo utešený,

chytá sliepky pojašený.

Babka kričí: „Dunčo fuj!“

On pochopil: „Opakuj!“

Vôňa lesa, pokoj svätý,

na lúke tam rastú kvety.

Mám ťa rada, domov milý,

osobitne cez prázdniny.

Môj jazyk je slovenčina,

mamka ma ho naučila.

Aj keď žijem v Londýne,

v mojom srdci nezhynie.

Znie mi ako krásna pieseň,

o tom je aj táto báseň.

Nina Mikitovičová , 4. ročník, Slovenská víkendová škola a škôlka v Londýne, Veľká Británia

Cena poroty v 4. kategórii

Slovenská literatúra – návod na život

Pre mňa literatúra znamená oveľa viac ako pár príbehov alebo pár básní, ktoré sa v škole učíme. Ja ju vnímam ako otvorenú bránu pre všetkých, ktorí chcú v prvom rade pochopiť samých seba a ľudí okolo. Ako hovorí aj František Xaver Salda, literatúra je fenomén plný hodnôt, ktorými by sme sa mohli v živote riadiť a ktoré nás mnohokrát nútia zamyslieť sa. Literatúra je niečo krásne. Je ako poklad skrytý v každom z nás, ktorý čaká, aby bol nájdený.

Pre dnešnú mládež literatúra je veľmi dôležitá. Môžem povedať, že je úkrytom pred ťažkým životom, ktorý kopa detí musí znášať. Je pre nás akoby druhou matkou a drží nad nami svoje biele krídla, ktorými nás vystríha pred zlom sveta.

Literatúra nám nepredstavuje iba krásny a vyspelý svet a ľudí šťastných a bezchybných, ale celkom naopak, ukazuje nám ťažké životné situácie, cez ktoré ľudia museli prejsť. Veľakrát sa so spolužiakmi rozprávame o niektorých dielach a nevieme si vysvetliť, ako môžu byť také reálne. Veď sa v nich nachádza práve to, čo aj my sami prežívame. Nevedeli sme si vysvetliť, prečo autori nechceli predstaviť ľuďom aj niečo pekné so šťastným koncom. Samozrejme, jestvujú aj také diela, ale my si vždy spomenieme na tie ťažké a kruté príbehy, ktoré nás dokážu pripraviť na život a ponúkajú nám akoby taký lístok s myšlienkami o tom, čo je v živote dobré a čo zlé. Ako napríklad príbeh Evy Hlavajovej z románu Živý bič. Táto, na začiatku krásna a šikovná žena, sa stáva obeťou násilia krutého netvora, ktorý jej akoby schmatol tú čistotu a pokoru a namiesto toho jej daroval život plný zloby a utrpenia, z ktorého sa úbohá Eva nedokázala vyslobodiť. Táto postava ma veľmi oslovila, nielen preto, že život jej musel dať mnoho prekážok, aby ju položil na kolená, ale i preto, že bola matkou – hrdinkou pre svoje dieťa. Bola schopná odložiť svoju hrdosť a potupiť sa pre kúsok chleba, len aby vyčarila úsmev na tvári svojho milovaného dieťaťa.

Peter z diela Tri gaštanové kone je ďalšou postavou, od ktorej som sa toho veľa naučila. Naučila som sa, ako vyzerá čistá láska. Mnoho mladých ľudí dnešnej doby nevie, ako má prejaviť lásku voči milovanej osobe a nevie, ako si kontrolovať pocity sympatie. Keby si aspoň 50 percent z nás prečítalo o jeho láske a konaní, bolo by na tomto svete viac čistých a stabilných manželstiev, viac krásnych a príkladných rodín, ale i viac šťastných a bezproblémových detí.

Ani si nevieme predstaviť, ako veľmi môže ovplyvniť psychiku žiaka a jeho konanie prečítanie podobného príbehu. Tieto dve postavy, ktoré som spomenula, nie sú jediné zo slovenskej literatúry, ktoré môžu byť pre nás príkladom. Je ich strašne veľa, ale tieto dve ma veľmi oslovili a pomohli mi vnímať a vážiť si viac osoby a veci, ktoré okolo seba mám.

Pravda je tá, že dnešná mládež je komplikovaná a ťažko pochopiteľná. Žijeme v rýchlej dobe, kde je nám všetko prístupné a facebook a internet ponúkajú bleskové odpovede a novoty z celého sveta, takže čítanie kníh sa stáva ozajstným umením. Ale dostáva veľkú odmenu ten, kto sa dokáže odpútať od lacných zábaviek a nechá sa uniesť do zázračného sveta kníh.

Z diel slovenskej literatúry som sa naučila veľmi veľa vecí. Naučila som sa, čo je bolesť, žiaľ, smútok, ale stretla som v nej aj opravdivú lásku a šťastie. Mala som možnosť učiť sa z chýb iných, aby som ich neopakovala vo svojom živote.

Iurista Stanka-Nikolka, 10. ročník (2. ročník strednej školy), Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka, Bodonoš, Rumunsko

Osobitná cena poroty v 4. kategórii

Obavy

„Edno diovča malvo...”

Miestnosťou sa ozýva slovenská dolnozemská pieseň. Dupajú podpätky na tanečnom pódiu. Točím sa do kruhu so svojím otcom. Všade navôkol sa ľudia smejú, zhovárajú, pijú, tančia... Oslavujú... V kúte, na stole, stojí torta, všade vôkol sú balóny, konfety, svetielka rôznych farieb, tvarov a veľkostí. A na stene, v strede tej zaplnenej miestnosti, veľkým, zlatým, bolo vypísané: „18”.

Zatočila som sa...

„No, čo si myslíš o Tine?”

„Neviem...”

„Asi sa neplánuje tu zdržiavať ešte dlho, čo?”

Nad týmto som sa podrobnejšie zamyslela. Naozaj sa chystá odísť. Veď si má veľký sen splniť! A kde si ho najlepšie vychutná, ak nie tam, skadiaľ vlastne pochádza? Kde si nájde seba a vybojuje sa pre seba, ak nie tam, kde si seba vybojovali aj tí veční...?

Aj ty už odchádzaš, však? A pred tebou Renáta, aj ona odišla... Ako aj ty, ani ona nevidela lepší spôsob, ako sa dotknúť hviezd, než stojac práve tam... A potom, aj tvoja kamarátka...Celá jej rodina odchádza na Slovensko... Za lepším životom...Tvoji kamaráti, moji kamaráti...Všetci oni odišli hore hľadajúc skrýšu, domov...

Všetci raz odídeme. Zostanú tu len hrobky našich dedov, len náhrobné pomníky našich matiek, ktoré nám spievali tie najkrajšie piesne a šili tie najkrajšie košele. Slovenské. Áno, tí, čo zostanú, zachovajú tú našu slovenskosť, ale čo sa stane, keď raz odídu všetci?

No, a na druhej strane, obetovať svoju budúcnosť kvôli tomu? Chcem študovať po slovensky. Chcem svojim deťom spievať uspávanky po slovensky. Na konci, chcem, aby aj oni išli do slovenskej školy.

Myšlienky o minulosti a tie o budúcnosti sa prelínajú. A tvoria až priveľmi komplikovanú a skrútenú sieť.

Tina, sme medzi poslednými generáciami Slovákov na Dolnej zemi. Sme generácie, ktoré odchádzajú. A sme tie generácie, ktoré sa viac na Dolnú zem nevrátia.

Som v dileme. Zostať alebo odísť? Čo je slovenskejšie? Slováci sú aj tu aj tam. Ak odídem, akí ľudia sa nasťahujú do môjho domu? Čie deti budú chodiť do tej školy, do ktorej som chodila ja? Budú vedieť, ako sa volá jazyk, ktorým rozprávali minulé generácie žiakov? Zostane aspoň stopa po nás? Alebo sa my a všetko, čo sme boli, rozpŕchne v pestrý prach slovenských „ručníkov“ a príjemnú vôňu slovenských rožkov?

Maja Opavská, 2. ročník, Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom, Báčsky Petrovec, Srbsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Nakoľko je dôležité mať niekoho alebo niečo rád? Je to cit, ktorý prichádza len tak, sám od seba, alebo sa predtým musí udiať nejaká vec, ktorá človeka prinúti milovať? Tá ozajstná láska sa buduje časom, citmi, veľkými dielami, ale i maličkosťami, ktoré nás obklopujú. Mať rád niečo, čo dostávame svojím narodením, zabalené do tuláckej kapsy prišitej k srdcu, je viac, než láska. Je to cťou a záväzkom zachovávať povedomie, jazyk, obyčaje a všetko to, čo naši predkovia zachovávali pre nás. Nezabúdať na svoje korene hlboko vryté v kameni dejín sveta.

Pred zrkadlom stojí dievča ozdobené v krásnom slovenskom kroji. Uzerá sa v zrkadle, premýšľa, sem-tam sa usmeje. Šuchotavý kroj akoby šepkal príbehy prababky, ktorá sa tiež v tomto kroji krútila pred zrkadlom, keď bola mladé dievča. Pre zrkadielko mala vždy otázku: „Zrkadielko, budem sa páčiť chlapcom na tanci večer v Lesíku?“ Zrkadlo len mlčalo a nemo sa dívalo na mladé dievča plné snov a túžob. Teraz sa díva presne tak ako vtedy. Lenže pred zrkadlom som ja. Pravnučka tej vrtošivej krásavice, ktorá sa iste pozerá na mňa prenikavým pohľadom z nebeských výšin. Iste by ma silno objala a dala mi dáku dobrú radu, ako to s tými chlapcami ...

Som pripravená. Vychádzam na javisko života a načúvam tóny tej prastarej slovenskej piesne, ktorú zaspievam celému svetu. Zaspievam ju tak silno, až sa budú ozývať všetky roviny, lesy, brehy a doliny, kde žijú moji bratia a sestry. Zaspievam ju zo srdca, presne tak, ako ju spievali tí predo mnou a ako ju budú spievať aj tí po mne. Tí, ktorí tento kroj budú mať v srdci, práve tak, ako ho mám ja. Kroj, ktorý bude šuchotať ako jesenné pestré lístie v našich záhradách slovenských dedín. Bude im šepkať a šepkať ešte stáročiami o zázračnej láske, ktorá sa vynára z popola našich dávnych spomienok.

Iveta Kováčová, 8. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Hudba

Mám rada hudbu. Dôvodov na to, prečo mám rada hudbu, je veľa. Jeden z nich je aj ten, že hudba ma baví tak ako každého tínedžera. Prítomná je v každom mojom kroku, v každej chvíli. Keď mi srdce šťastím horí, aj keď mi myseľ smútok morí, je tu so mnou a pri mne. Stále.

Ďalší z dôvodov, prečo mám rada hudbu, je i ten, že som s ňou ruka v ruke rástla. V našom dome sa vždy pospevovalo, spievalo. U nás vždy vyhrávala hudba. Všelijaká. Zábavná, ľudová, klasická, detská, filmová, festivalová, srbská, anglická, slovenská… Predsa však najradšej som počúvala tú našu slovenskú ľudovú hudbu. Cítila som ju v každej žilke.

Proste mám rada ľudovú hudbu. Spievam ju z hĺbky duše. Možno som lásku k hudbe, k ľudovej piesni, zdedila po otcovi alebo starom otcovi. Obom hudba priľnula k srdcu. Otec s piesňou na perách vstával a starý otec s piesňou vždy dvere otváral. Tú lásku vpísali aj mne do srdca. Aj ja ju milujem. Keď zaspievam , keď pustím hlas, dušu zaplavia nádherné pocity. Viem, že piesňami zachovávam írečitosť a ľubozvučnosť môjho jazyka. V tých piesňach sa ukrýva naša dedovizeň. Boli pred nami a budú aj dlho za nami. Budem ich spievať, aby sa nezabudli. Lebo ak si my nebudeme chrániť naše dedičstvo, iní to za nás neurobia.

Je veľa dôvodov prečo milujem hudbu, najväčší je predsa hlboko vrezaný v mojom srdci. Je to živá krása vyvierajúca zo srdca. Má čarovnú schopnosť spájať ľudí. Má nesmiernu silu obšťastňovať ľudí.

Valentína Chalupová, 8. ročník, Základná škola mladých pokolení, Kovačica, Srbsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Ja som dievča také obyčajné, bývajúce so svojou najmilšou rodinou v Markovci Našickom, v najkrajšej dedinke v Chorvátsku, pretože tu všetci rozprávajú slovenskou rečou.

Chodím do šiestej triedy, moja sestra do prvej a malý braček má tri roky. Doma všetci vravíme po slovensky, ale najviac babka s mojím tatkom Darkom. Keď sa oni dvaja zhovárajú, pozorne ich sledujem očami, ušami a potom opakujem to, čo hovorila moja starká, ktorá je veľmi milá, dobrá, spravodlivá a najlepšia babička na svete, moja babka Mária. Keď povie: No tak pekne, pekne je to zrobené, mne sa tie slová tak veľmi páčia, že musím povedať tiež: No tak pekne je to zrobene. Neviem, prečo mi všetci hovoria, že som Mariška Komjetanová, veď ja som Lucia, možno kvôli tým pekným slovám.

Môj otec je stavebník a Slovák, svedomito pracuje a preto ho ľudia majú radi, všetko, čo začne robiť, musí dobre dokončiť a spraviť, ako to má byť. Preto sú Slováci v mojom kraji považovaní za pracovitých a svedomitých ľudí. Tak aj ja v škole, vezmúc si príklad od otca, keď sa niečo začnem učiť, musím to dotiahnuť do konca.

Slovenčinu sa učím v škole už šiesty rok a chcela by som sa ju ešte lepšie naučiť, pretože by som potom mohla na počítači či internete zrozumiteľnejšie prečítať rôzne texty v slovenčine a rozšíriť svoje vedomosti. U nás doma totiž rozprávame nárečovou slovenčinou, - tak jako se ve dedine vraví, alebo popletenú s chorvačtinou - tak da sa nezabudne ten slovacky. I moja mamka, keď sa vydala za ocinka, pomaly sa niečo naučila hovoriť a mladší súrodenci tiež.

Inak chodím i do hudobnej školy, hrám na tamburici a hrám v tamburašskom orchestri, v ktorom sa učíme chorvátske skladby, ale ja som sa naučila aj tie slovenské piesne. Vystupovala som s mojou učiteľkou slovenčinárkou na rôznych školských slávnostiach a najviac som sa tešila, keď naša škola so slovenskou ľudovou piesňou Z Východnej dievčatá postúpila v chorvátskej súťaži Druhí do záverečného kola a tak sa slovenská pieseň ocitla v chorvátskej televíznej relácii so školskou tematikou.

Slovenský jazyk je veľmi zaujímavý, užitočný, spevavý, krásny a preto ho mám rada. Na Slovensku som ešte nikdy nebola, verím však, že tam niekedy pôjdem a že sa tam budem dobre cítiť.

Lucia Komjetan, 6. ročník, Základná škola kráľa Tomislava v Našiciach s obvodnou školou v Markovci, Markovec Našický, Chorvátsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

O Pivnici v pivnici

Plán sme mali dobre rozpracovaný. Vystrojili sme sa. Záhrada je priveľká. Nachádza sa pred starým opusteným sálašom. Tu už dávno nikto nebýva. Bola to príma príležitosť.

Najprv sme si celú záhradu obzreli. Pavel si zobral lupu, starej mamine okuliare a pozoroval hmyz. Moja zvedavosť ma zaviedla spoza sálaša. Bola tam húština, obrostené stromy. Ani som nezbadala, že som sa dosť vzdialila od Pavla. Kričal mi, že našiel zaujímavého chrobáčika. Mňa lákalo však iné. Vedľa samého múra bol malý otvor. Dedkovým rýľom som začala rýľovať. Zrazu sa niečo zatriaslo. Spadla som do hlbokej diery. Či zo strachu alebo neviem... pred očami tma. Zaryla som rukou do vrecka a nahmatkala mobil. Poslala som Pavlovi SOS: Som v nejakej diere a nič nevidím. Začala som kričať, aby ma rýchlejšie našiel. Niečo zadupotalo. Objavil sa Pavel. Zapojil baterku a bolo nám ľahšie. V tmavom kúte sme objavili všelijaké predmety: hrnčeky, sudy, lieviky, varechy... Vtedy sme pochopili, že sa nachádzame v starej pivnici pod salášom.

Ako sme sa dostali von, ani nevieme. Tu sme premýšľali o našej dedine, Pivnici. Či voľakedy naši dedinčania takto žili? Pod zemou? V pivnici? Preto sa naša dedina volá Pivnica?

Nóra Tárnociová, 2. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Tu sme sa narodili, toto je naša vlasť. Zem, ktorá nikdy nesklame toho, kto ju má rád. Žijú tu ľudia, ktorí nás majú radi, a ktorí nám rozumejú. Toto je náš domov, naša vlasť. Môžeme sa vždy vrátiť. Je to náš domov, kde sme sa naučili čítať prvé slová, básne i rozprávky. Existuje veľmi veľa dôvodov, prečo mám rada našu milovanú krajinu a ten nádherný jazyk, v ktorom sa vieme rozprávať, aj keď sme v cudzine. My Slováci sme veľmi vďační, pretože máme svoj vlastný jazyk. Nie každá krajina má také šťastie.

Do Írska som sa presťahovala, keď som mala 6 rokov a od mojich šiestich rokov som sa učila írsky jazyk . Každý jazyk má svoje kúzlo, ale môj najobľúbenejší jazyk je slovenčina. Aj keď žijeme v zahraničí, je dôležité používať našu materinskú reč. Otázka, prečo mám rada slovenčinu, je jednoduchá. Jej lahodný, delikátny zvuk, ktorý poznávame v každom inom kraji, je nádherný. Všetky kraje sú odlišné, nárečia sú veľmi iné a zaujímavé. Ja pochádzam z východu a doma rozprávame po rusínsky, takže viem, aký je veľký rozdiel medzi krajmi.

Keď som bola veľmi malá, moja mamina mi rozprávala veľa rozprávok. A vtedy som si zamilovala tie krásne slová, ktoré čítala. Každý z nás pozná rozprávku o Popoluške a Šípkovej Ruženke. Keď sme boli malí, triasli sme sa od zimy spolu s Maruškou, ktorá bola vyhnaná z domu zlej macochy v zime po jahody. A tešili sme sa, keď kráľ uznal, že soľ je naozaj vzácnejšia než zlato. Nie je to ľahký jazyk a viem, že keď sa chce cudzinec naučiť hovoriť po slovensky, je to veľká drina. Ale tá drina za to stojí.

Ak by ste sa desiatich ľudí opýtali, ktorá je ich najobľúbenejšia ľudová pieseň, každý by asi odpovedal inak. Ale to je to, čo je na nich predsa najkrajšie. Máme toľko krásnych piesní, ako napríklad Páslo dievča pávy, Nebola som veselá alebo Taká šalena ja bula. Som na svoj rodný jazyk hrdá. Slovenčina ma vie naplniť pocitom šťastia, krásy a hlavne lásky. Slovenčinu mám rada preto, lebo je to môj materinský jazyk a dorozumiem sa ňou už od detstva.

Slovenské hrady a zámky sú svedkami bohatej slovenskej histórie. Na Slovensku ich nájdete veľa. Jeden zo slávnych hradov a osobne môj obľúbený je Bojnický zámok. Bojnický zámok je ako vystrihnutý či vyčarovaný z rozprávky. Je kúzelný a krásny zvnútra aj zvonku. Ďalšia vec, ktorú mám na Slovensku naozaj rada, je naše úžasné jedlo. Môže nám ho závidieť celý svet, pretože tradičné slovenské jedlá sú jednoducho jedinečné. Žiadne iné cudzokrajné jedlá sa mu nevyrovnajú. Nech už sme kdekoľvek a nech už testujeme akékoľvek chute, na tie naše slovenské nedáme dopustiť, nech sme hoc aj na samotnom konci sveta. Žiaden „mekáč“ alebo „čína“ nemôže prekonať trdelníky, pirohy, kapustnicu, a samozrejme, bryndzové halušky, pretože slovenská kuchyňa je najlepšia.

Laura Šuťáková, 4. ročník (18 rokov), Vzdelávacie centrum pre slovenské deti v Írsku, Dublin, Írsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Po stopách štúrovcov

Predo mnou stojí čistá čistučká až mliečnobiela stena. V ruke mám zopár štetôčok, veľkú paletu a na nej celé bohatstvo storakých farieb. Keď uvažujem o tom, čo budem maľovať, napadne mi to, čo som si včera všimla v knižnici. Bol to neobyčajný obraz. Obraz života horlivých a hrdinských ľudí – štúrovcov.

Najprv si beriem štetôčku a načrtnem si Slovensko. Spomínam si na slová Andreja Sládkoviča, keď cez verše vykresľoval prepychové čaro slovenskej prírody. Kreslím tam nebotyčné výšiny, ozrutné skaly a šíre doliny. V srdci lesov hlboko do zemi sú vryté korene storočných dubov, ktorých akoby cez maľbu, počujem šum lístia. Samozrejme tam kreslím i bujnú a divú Poľanu a pod ňou Detvu. A tam odvážny, verný, spravodlivý a jednoducho dokonalý mladík menom Martin. Popri ňom pekne upravená Elena. Ďalej tam dokresľujem žiarivé páperové oblaky, ktoré sa akoby veľká perina kopili práve nad mlčky tečúcou riekou Váh. Na samom pobreží znázornený je Divný Janko, práve v momente, keď s prevráteným múďom skáče do rieky, len aby odklial zakliatu paničku. V tom obraze, akoby nebol namaľovaný Janko a panna, ale tí štúrovci, ktorí celými svojimi silami vyslobodzujú ľud, slovenský ľud. Neďaleko rieky Váh maľujem Turčína ako starenku po hroblinách vláči, až nakoniec ju privedie do tureckej ďalekej krajiny. Najmilšia časť maľby uložená je práve do chalúpky, v ktorej starenka dieťaťu spieva ľubozvučnú slovenskú uspávanku. Krása v tomto obraze spočíva v starenkinej skromnosti, že netúži chodiť v zlate a striebre, ale iba uložiť kosti do tej rodnej zemi, vedľa svojich najmilších, ktorí tam už dávno spia vo večnom pokoji. Aj ďalej tam dokresľujem smaragdovozelené výšiny a obrovské Tatry, spoza ktorých sa uchýlila Kráľova hoľa. A na nej maľujem dvanástich sokolov a trinásteho Jánošíka. Ján Botto mal toľkú milosť nad Jánošíkom, že ho až precítil. Veď obaja chceli boj o spravodlivosť, vyrovnať krivdu, ktorá bola slovenskému ľudu už stáročiami daná. Aby som Jánošíka ešte viac zvýraznila, dokreslila som mu nádherný dolomán a jasnomodré pierko. Namaľovaný je tam i národ, ktorého zdôraznená hrdosť a sila, smelo vyslovuje tie slová, ktoré píšem veľkými tlačenými písmenami ponad maľbou: ,,My sme u nás doma, my sme tuná páni!’’

Obraz je namaľovaný. Na ňom je očividná krása Slovenska a slovenskej prírody. No keď sa na obraz pozeráme trochu hlbšie, tak sa dokáže spoznať aj tá ozajstná hodnota. To je práve tá sila, hrdosť a smelosť vytrvalého slovenského ľudu.

Ema Pudelková, 7. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Nezabudnuteľný zážitok

Každý zážitok zanechá nejaký dojem, a na niektorý proste zabudnúť sa nedá. Nemusí ani byť nejako fascinujúci.

Zdá sa, je pravda, že žalostné zážitky hlboko sa vryjú do pamäti, ale z niektorých príbehov vyronia ako najlepšie diela a preto pekné veci z nich zostanú navždy v našej pamäti. A jeden taký, hoc nemôžem povedať, že je to niečo extra, vo mne zanechal hlboký dojem. Bola to oslava mojich starých rodičov. V ten deň všetci sme sa pozbierali, celá rodina pospolu. Veru, boli tu ujkovia, tety, vnúčatá a súrodenci. Slávnosť ako slávnosť, nič mimoriadne, stôl plný rôznej potravy, nechýbala ani ozdoba a potom ani hudba. Bolo však niečo, čo zveličilo symboliku slávnosti. To sme asi všetci v duchu pocítili. Spomienky a rozpomínanie na prežité časy. Z nich len zopár čŕt. Začiatky starých rodičov neboli ľahké, ba boli príliš ťažké. V cudzine bez svojich, bez majetku. Boli tu ruky a vôľa prežiť. Život začal v pár štvorcových metrov chatrnej chalupy, na stole tanier dva, misa, v nej každý deň zemiaky, pod posteľou kufor s odevom, čo na každý deň, to na sviatok a troje malých deti. Po čase ruky plné mozoľov, ale úsmev z líc neschádzal. Z ničoho nič sa všetke deti podvihli na nohy, po čase si postavili svoj domov a po rokoch do toho domu prišli aj vnúčatá. Pozerajúc aj v tento slávnostný čas je na ich tvári úsmev a radosť. Pre mňa bol to znak, že ťažký život priniesol aj nejakú odmenu. Slza sa vyronila aj mne, počúvajúc spomienky. Bola som si vedomá, inak ako doposiaľ, že pri každom kope motyky do tvrdej zeme naši starí rodičia mysľou odchádzali na Kysuce a že v novom živote našli zmysel vďačiac slovenskej pracovnej ruky a materinskej starostlivosti za dom. V tom všetkom ich sprevádzala viera v dobro, slovenská duša a vzdorovitosť každej víchrice. Do nového života ich vyprevádzali slzy, nový život začali so slzami a dnes na slávnosti radosť z rodinného života si rozdelili s nami zase so slzami.

Vidíte, pre niekoho je zážitok z darov a zábavy a pre mňa zážitok bude slávnosť mojich najdrahších.

Sara Smolka, 8. ročník, Základná škola Josipa Kozaraca, Josipovac Punitovački, Punitovci, Chorvátsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Moje prvé slová boli po slovensky –

Moja prvá zahraničná cesta viedla na Slovensko, keď som mala 2 týždne –

Moja mama je Slovenka –

Moji bratia sú Slováci –

A ja som tiež Slovenka, hoci som sa narodila vo Viedni.

So svojou mamou sa rozprávam len po slovensky. Často sa nám stáva, že nás ľudia v metre oslovia a pýtajú sa: ,,Akým jazykom hovoríte? Je ako melódia piesne, tak dobre sa počúva.“ Vtedy sa stále poteším a som hrdá na to, že hovorím po slovensky.

Viem, že slovenčina je veľmi ťažký jazyk. Môj otec, ktorý je Rakúšan, má ešte stále problém hovoriť plynule po slovensky a všetkému rozumieť. S ním musím hovoriť po nemecky, ale raz ho začnem určite učiť aj po slovensky.

Rada trávim letné a veľkonočné prázdniny na Slovensku. Vtedy navštevujeme hrady, zámky a jaskyne, túlame sa tatranskou prírodou a raz sme boli dokonca aj na vyučovaní v slovenskej škole. Tieto výlety organizuje náš spolok SOVA.

Na Slovensku sa mi veľmi páčia kroje, ľudové piesne a tance. Sama tancujem vo folklórnom súbore Rozmarín. Po mojej mame som zdedila kojšovský kroj, ktorý jej šili dedinské tety. Dokonca som v ňom tancovala na mnohých folklórnych festivaloch. Tam som videla, koľko rôznych krojov existuje. Majú krásne výšivky, skladané sukničky, zásterky a veľmi veľa farieb. Rada sa pozerám na vzory iných krojov a potom si ich kreslím.

Nedávno sme navštívili Čičmany a podobné vzory boli na drevených domčekoch. Úžasné!

Stále sa teším, keď som u mojich starých rodičov. Rozprávajú mi, ako sa kedysi žilo na Slovensku, ideme na výlety a stále sa zoznámim s novými deťmi. Všetci sú radi, že hovorím tak dobre slovensky.

Ešte sa musím veľa učiť, najmä gramatiku a pravopis, ale to určite zvládnem. O pár rokov by som rada študovala na Slovensku a ešte lepšie spoznávala túto peknú krajinu a ľudí.

Viem, že je pre mňa veľkým bohatstvom a šťastím, že hovorím týmto krásnym jazykom.

Lea-Maria Wuthe, 1. ročník gymnázia (10 rokov), Slovenský školský spolok SOVA, Viedeň, Rakúsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Moja cesta k slovenčine

V mojej rodine sa stretlo niekoľko národov – Nemci, Rumuni, Maďari, ale najviac je Slovákov. Po slovensky rozprávali nielen moji prastarí rodičia a starí rodičia, po slovensky vie aj môj otec a on ma priviedol k tomuto jazyku.

Bývam v Maďarsku v dedine Csanádalberti, ale Slováci volajú dedinu jednoducho Albert a jej obyvateľov Alberťania. Naša dedina patrí do Čongrádskej župy. Aj keď tu máme základnú školu, každé ráno cestujem do malého mesta v Békešskej župe, do Slovenského Komlóša, kde sa učím v slovenskej škole. Ráno musím skôr vstávať, ale vôbec mi to nevadí. Som veľmi rád, že ma môj otec zapísal do tejto školy, pretože sa môžem každý deň učiť jeden veľmi pekný jazyk. Nie je to ľahké, lebo slovenčina je úplne iná ako maďarčina a má veľmi ťažkú gramatiku. Musím používať slovník a tiež sa pýtam ľudí, ktorí po slovensky vedia. Ale chcem sa ďalej učiť a zlepšovať . Prečo? Musíme udržiavať slovenské tradície a zvyky, aby Slováci na Dolnej zemi nezabudli, ako žili ich predkovia. Teraz, keď som starší, tak som pochopil, že vedieť po slovensky je aj veľká výhoda. V XXI. storočí, keď je celý svet spojený na internete, je dôležité vedieť niekoľko jazykov. A ja som zistil, že vďaka slovenčine rozumiem veľa aj v iných slovanských jazykoch.

Slovenčina je veľmi pekný jazyk. Pani učiteľka zo Slovenska, ktorá učí v našej škole, povedala, že slovenčina je ľubozvučná. Toto slovo som nepoznal, ale pomyslel som si, že je to dobré slovo, lebo znie ako pekná pesnička. A slovenčina tiež znie ako pekná pesnička.

György Szuda, 8. ročník, Slovenská dvojjazyčná základná škola, Slovenský Komlóš, Maďarsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Bratovo meno

Strynká Elenka

usmiata ako pivonka

v jedno ráno

vybrala bratovi meno Jano.

Tetka Anička,

vysoká jak jedlička,

zhíkla: Jano,

veď je to naše krásne meno.

Ujčiná Agneš,

nasršená ako jež,

do toho im kecá:

Takže Jano, predsa.

A otec ako lúka v kvete.

Tak čo vravíš, mamko?

Čuduj sa mi svete,

bude z neho Janko.

Miroslav Toman, 5. ročník, Základná škola mladých pokolení, Kovačica, Srbsko

Čestné uznanie v 4. kategórii

Slovenčina je veľmi krásna! Ona mi je ako sestra. Som Slovenka, rada po slovensky hovorím.

Keďže mi mama zomrela, učievam sa so starou mamou. Je to jej mama. Starká Drieňovská mala všetky pätorky. Veľmi dobre vedela slovenčinu. Pravidlá nezabudla doteraz. S ockom, sestrou Lankou a starými rodičmi žijeme v Kysáči v Srbsku. Strýc žije na Slovensku. Odišiel tam dávno. Nedávno sme ho navštívili. Cestovali sme do Bratislavy. Stryná a strýc teraz nežijú spolu. Najprv sme pobudli u strýka. Šli sme pozrieť kone. Rebekin sa volal Holly. Jazdili sme aj na ňom! Bolo mi super! Potom sme šli k strynkej. Ona nás odviedla do hôr. Videla som srny, jelene, stopy vlkov. Zapáčil sa mi aj starý hrad. Bol nádherný! V meste sme sa hrali v hračkárni, skákali sme na trampolíne. Robila som výnimočné saltá! Aj zatancovali sme si! Bolo mi pekne, ale vždy sa spamätám na moju mamu Marínu! Pani učiteľka povedala, že je materinský jazyk ten, ktorý nás naučila mama. Moja mama mladá zomrela. Nestačila ma veľa toho naučiť! Keď mi je ťažko za mamou, pritúlim sa ku pani učiteľke.

Slovenčinu mám rada preto, lebo ma ju učila moja mama. Slovensko milujem, lebo sa mama z tých vrchov pozerá na mňa.

Jana Jambrichová, 2. ročník, Základná škola Ľudovíta Štúra, Kysáč, Srbsko