Krajania v Poľsku: Deň slovenskej poézie a prózy vo Vyšných Lapšoch

Aj Slováci v Poľsku sa zameriavajú na vzdelanostný obzor najmladšej generácie, keďže práve ona má byť garantom a nositeľkou zachovania, udržania, najmä však šírenia slovenského jazyka v prostrediach, v ktorých je najpočetnejšie koncentrovaná slovenská menšina v krajine nášho severného suseda - teda v oblasti poľskej strany Oravy a Spiša. Potvrdením tejto snahy zo strany Spolku Slovákov v Poľsku, podporenej úradmi a inštitútmi slovenskej diplomacie, je aj DEŇ SLOVENSKEJ POÉZIE A PRÓZY FRANTIŠKA KOLKOVIČA, ktorý Spolok Slovákov v Poľsku spoločne s časopisom našich krajanov v Poľsku - mesačníkom ŽIVOT, chystá v piatok 8. júna 2018 v Klubovni SSP vo Vyšných Lapšoch.

František Kolkovič, básnik a maliar, autor troch básnických zbierok Oravské návraty, Dozvuky a Stopy jesene, prekladov básní slovenských poetov, autor mnohých spoločných i individuálnych výstav organizovaných Spolkom Slovákov v Poľsku i mnohými ďalšími inštitúciami v rámci celého Poľska, patril počas celého svojho tvorivého života (1937 - 2012) k významným oporám kultúrno-spoločenského úsilia v rámci zachovania s zveľaďovania slovenskosti skrze aktivity Slovákov v Poľsku.

Okrem literárno-umeleckých posolstiev bol František Kolkovič krajanom známy a blízky aj ako pedagóg, a od roku 2007 ako predseda poroty výtvarnej súťaže Ludwika Korkoša organizovanej každoročne redakciou Život a recitačnej súťaže v prednese slovenskej poézie a prózy organizovanej Spolkom Slovákov v Poľsku v rámci Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku. Zároveň bol aj navrhovateľom pamätnej medaily Za zásluhy, ktorú udeľuje Spolok Slovákov v Poľsku, turistický sprievodca pre Beskydy, bývalý predseda a čestný člen pobočky Spolku priateľov umenia v Szczawnici.

Slovenčinu si „opatroval“ pod svetrom

František Kolkovič sa narodil v Jablonke 8. októbra 1937. Pochádzal zo slovenskej roľníckej rodiny Jozefa a Márie Kolkovičovcov. Lásku k všetkému, čo je slovenské, dostal do vienka. Do školy šiel až o rok neskôr, rovno do druhej triedy, aj to na naliehanie na matkinho brata, ktorý pôsobil v Trnave ako kňaz, pretože ho matka nechcela pustiť do poľskej školy. Sama ho doma učila čítať a písať. Tretiu triedu navštevoval už slovenskú. Po ukončení 7. triedy pokračoval ďalej v štúdiu na Lýceu so slovenským vyučovacím jazykom v Jablonke.

Sám F. Kolkovič o tomto období povedal: „Keď som nastupoval na strednú školu, v Jablonke už jeden rok existovalo Lýceum s vyučovacím jazykom slovenským, ktoré som začal navštevovať aj ja. Veľmi rád si spomínam na tieto časy. Vďaka výborným profesorom, ktorí k nám prichádzali so Slovenska, som si veľmi obľúbil slovenskú poéziu. Chodil som pravidelne do knižnice a čítal som knižky rôzneho žánru, aj tie, ktoré neboli povinné. Niekedy sa dokonca stávalo, že mi niektoré filozofické či odborné knihy nechcela knihovníčka ani len požičať. Mňa však tieto knihy zaujímali natoľko, že som si ich domov odnášal pod svetrom. Počas štúdia som napísal aj prvé svoje básničky či básne. Vďaka jednému z profesorov zo slovenčiny mi v literárnom časopise Smer tesne pred maturitnými skúškami v roku 1956 uverejnili jednu z nich, Rodná reč.“

Životné dotyky ho spojili so Životom

Obdobie lyceálneho štúdia bolo taktiež začiatkom výtvarnej tvorby a v tom období vznikli jeho prvé obrazy. Po ukončení lýcea absolvoval vojenskú službu. Ešte počas nej mal možnosť vycestovať do Varšavy, kde práve v tom čase prebiehali skúšky na pedagogické štúdium - odbor kreslenie a ručné práce, na ktoré následne po ukončení vojenčiny v roku 1959 nastúpil. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. Zároveň v tom čase pravidelne prichádzal do redakcie Život, ktorá v tom čase sídlila vo Varšave. Môžeme povedať, že to boli prvé kroky, ktoré spojili krajana F. Kolkoviča s redakciou Život a ktoré pretrvali až do posledných chvíľ jeho života.

Na počiatky spolupráce s redakciou Život si František Kolkovič spomína nasledovne: „Vybral som si smer kreslenie a ručné práce. Štúdium trvalo dva roky. Popri tom som sa aktívne zúčastňoval aj na krajanskom živote. Pravidelne každý týždeň som prichádzal do redakcie Života a aktívne prispieval svojimi článkami do krajanského časopisu. Istý čas som bol dokonca v Živote zamestnaný. K mojej náplni práce patrili predovšetkým recenzie výstav, ktoré v tom čase organizoval Československý ústav. Okrem toho som odpovedal aj na listy čitateľov.“

Maľoval uchvátený prírodou Pienin, Oravy a Tatier

Po absolvovaní pedagogického štúdia sa chcel vrátiť na rodnú Oravu, kde v tom období bolo viacero základných škôl so slovenským vyučovacím jazykom. Na Orave bol v tom čase nedostatok slovenských učiteľov, avšak v kuratóriu mu povedali, že tam voľné miesta nie sú, čo však nebola pravda, a pridelili ho do Krościenka nad Dunajcom. O rok neskôr, v roku 1962, sa oženil a spolu s manželkou sa usídlil v Szczanici, kde nakoniec zostal František Kolkovič po celý život. Vo všeobecnovzdelávacom lýceu v Krościenku pôsobil celých 29 rokov.

Popri školských povinnostiach si našiel čas aj na svoje záľuby. Keďže maľovanie prírody a krajiniek bolo odjakživa jeho najväčším koníčkom, pravidelne chodieval do neďalekých Pienin, kde si robil skice a maľoval obrazy. Nezabudol však ani na rodnú Oravu, na ktorú si neraz spomenul, na Babiu horu, na ktorú sa deň čo deň pozeral. Na svojich obrazoch často zobrazoval aj pohľad na Tatry, ktorých panoráma od detských liet dopĺňala obraz oravskej prírody. Viacero skíc vzniklo taktiež na Spiši i počas návštev Slovenska.

Ako výtvarník sa F. Kolkovič aktívne zapájal od roku 1984 do činnosti pobočky Spolku priateľov umenia v Szczawnici, ktorú 10 rokov dokonca viedol. Spolu s ďalšími členmi tu organizoval viaceré výtvarne výstavy. Viaceré z nich mal spolu so svojom manželkou, ktorá je rovnako maliarkou. Pri maľovaní svojich obrazov využíval viaceré maliarske techniky, najmä akvarel, pastel, olejomaľbu či temperu. Po svoje námety chodil od začiatku do okolitej prírody, ktorú prešiel krížom-krážom a poznal ju ako vlastnú dlaň. Preto sa niet ani čomu diviť, že využil túto svoju záľubu a v roku 1972 skončil kurz a absolvoval skúšku na turistického sprievodcu pre Beskydy.

Nadšený poéziou Smreka a Rúfusa

Ak sa pozrieme na dielo Františka Kolkoviča, zistíme, že počas rokov aktívnej práce sa hodne rozrástlo. Namaľoval vyše 700 obrazov a napísal skoro toľko básní. Svoje obrazy vystavoval od roku 1964 na mnohých výstavách vo viacerých miestach Poľska – Lublin, Krakov, Varšava, Nowy Sącz, Stary Sącz, Limanowa, Skawina, Szczawnica či Krościenko nad Dunajcom. Viaceré obrazy putovali do zahraničia - na Slovensko, do Holandska, Francúzska, Talianska či Izraela.

Svojimi básňami reprezentoval ako jediný autor a spisovateľ slovenskú menšinu žijúcu v Poľsku. Okrem svojich básní sa venoval aj slovenským básnikom ako napr. Jánovi Smrekovi alebo Milanovi Rúfusovi, ktorých básnické diela prekladal do poľštiny. Nie sú to však preklady zamerané len na najväčších slovenských básnikov, ale aj na tých, ktorí ho svojou tvorbou najviac zaujali. František Kolkovič, ktorý odišiel do večnosti 6. júna 2012 vo veku 74 rokov v obci Szczawnici v Pieninách aj preto zostáva v očiach literárnej odbornej i laickej verejnosti na Slovensku i v Poľsku ako výnimočný tvorca, ktorý sa zaslúžil o horizonty pohľadu poľského čitateľa na slovenskú poéziu.