Knižná revue o emigrácii do Kanady

Pri tvorbe portálu Slovenské zahraničie spolupracujeme aj s Literárnym informačným centrom (LIC; www.lic.sk). Ako jedna z organizácii Ministerstva kultúry SR vníma tvorbu slovenských spisovateľov žijúcich v zahraničí ako integrálnu súčasť národnej spisby. LIC bolo napríklad jedným z vydavateľov troch zväzkov Antológie slovenskej poézie, prózy a eseje v zahraničí, ktorévychádzali pod spoločný názvom Medzi dvoma domovmi.

A LIC je aj vydavateľom Knižnej revue (KR). KR vznikla roku 1990. Periodikum vychádza dvojtýždenne, od tohto roku vo farbe na 24 stranách vo formáte A4. Redakcia uverejňuje recenzie a glosy o nových knihách, ukážky z rukopisov pripravovaných kníh, sleduje činnosť vydavateľstiev, kníhkupectiev a knižníc, záujem kupujúcich o knihy v slovenských kníhkupectvách, informuje o knižných a literárnych podujatiach, zaznamenáva zahraničné aktuality. Jednou zo žánrových rubrík KR je Rozhovor. V nej bolo v 1. čísle 2012 publikované interview Ľuda Pomichala s Pascalom Janovjakom, mladým spisovateľom slovenského pôvodu píšucim po francúzsky, ktorého román Neviditeľný vyšiel v preklade Márie Flochovej do slovenčiny vo vydavateľstve PostScriptum.  

V treťom aktuálnom čísle Knižnej revue (3/2012) vychádza aj informácia o románe Viliama Klimačka Horúce leto 68, ktorá bola koncom minulého roka prezentovaná v Bratislave aj za účasti niektorých jeho protagonistov – napríklad Dušana Tótha a jeho manželky Márie Valérie z Kanady.

  V strednej a staršej generácii Slovákov ešte rezonujú rezíduá udalostí z augusta 1968, či už nasledujúce roky po vpáde bratských vojsk prežívali vo svojich pôvodných domovoch, alebo za hranicami. Väzbám s materskou krajinou, ktoré sa pretŕhali, no nikdy úplne nepretrhli, je venovaná kniha Viliama Klimáčka Horúce leto 68.

   Autor sleduje osudy niekoľkých rozvetvených rodín približne od začiatku leta roku 1968. Vskutku ide o opis, pomerne neosobný, bez emočného vkladu. Zlomovou situáciou v ich fungovaní sa stávajú udalosti z konca augusta, keď sa ulicami miest vtedajšieho Československa valia tanky a obrnené vozidlá vojsk Varšavskej zmluvy. Niektorí členovia rodín hneď zvažujú útek za hranice či návrat do vlasti, iní sa angažujú v protestoch, ďalší vyčkávajú. Napokon je však každý z nich postavený pred rozhodnutie sklopiť hlavu a priznať svoje chybné postoje alebo si zachovať vlastnú tvár a v tom prípade uvažovať, či zostať v režime „poučujúcom sa z krízového vývoja“, alebo si hľadať šťastie za ostnatým drôtom.

  Chvíle návratov a opätovných útekov, váhaní, plačov a smútkov pri deštrukcii rodín tvoria ústrednú náplň románu, ktorý sám autor nazýva dokumentárny. Budoval ho zo spomienok viacerých osôb žijúcich doma alebo vo vzdialenom zahraničí a upravil si ho v rámci autorskej licencie. Ako román speje ku koncu a tok času sa epicky zrýchľuje, Klimáček čoraz viac vstupuje do rozprávania vlastnými pripomienkami, spomienkami, vysvetlivkami a poznámkami o koncepcii tohto románu, respektíve o formovaní jeho štruktúry.

  Takto prechádza z realistickej plagátovej na postmodernistickú platformu. Reálie vtedajších čias zobrazil verne a za hrdinov svojej fresky si zvolil protipól schematicky vykresľovaných robotníckych komunistických úderníkov. To neznamená, že Klimáčkovi protagonisti by nemuseli tvrdo a nezriedka aj manuálne pracovať, aj keď doménou ich obživy je duševná práca. Autorovi ide skôr o vyzdvihnutie sily individualít.

  Väčšina obyvateľov Československa si v poaugustovom období zvolila existenciu v domácom prostredí, i keď ich osudy zostali už navždy aspoň v nejakej miere poznamenané okupáciou, ktorá ich prišla „zachrániť“. Na rozdiel od českej emigrácie, ktorá svoje problémy s novou identitou v exile viackrát výrazne dala v literárnych dielach najavo, zo slovenskej literárnej scény viacerí spisovatelia po auguste 1968 odišli do vnútornej, hoci zväčša nanútenej emigrácie a technickejšie orientovaní vysťahovalci za hranicami socialistického tábora mali, pochopiteľne, iné priority. Preto je každý pokus odstrániť tieto diskrepancie v mierach zobrazovania chvályhodný. Viliam Klimáček stavil v tomto smere na prevahu dokumentárnosti. Tento typ románu sa síce na Slovensku vyskytuje (pravda, v rôznej kvalite, ako čokoľvek iné), na svoj boom však zrejme ešte len čaká.