Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej udelili Cenu Nového života za rok 2019 počas 64. Literárneho snemovania v Báčskom Petrovci

V Báčskom Petrovci sa uskutočnilo v stredu 21. októbra 2020 v poradí už 64. Literárne snemovanie. V slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára sa literárno-vedecké podujatie nieslo v znamení tém Slovenská vojvodinská literatúra, 100 rokov vydavateľského podniku vojvodinských Slovákov a Literatúra v podmienkach pandémie. Zároveň bolo literárne popoludnie venované životným jubileám - sedemdesiatke Samuela Čelovského a šesťdesiatke Martina Prebudilu. Príspevky z programu boli väčšinou interpretované, keďže z dôvodu opatrení v súvislosti s COVID-19 bol na snemovaní obmedzený počet priamych účastníkov a hostí. Súčasťou Literárneho snemovania bolo aj udelenie Ceny Nového života - za rok 2019 ju udelili Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej, mimoriadne talentovanej spisovateľke - poetke, publicistke, autorke kníh pre deti, rodáčke z vojvodinského Jánošíka, ktorá so svojou rodinou žije a tvorí na Slovensku v Očovej. S láskavým dovolením autorky - Marty Pavčokovej, predsedníčky Komisie pre udelenie Ceny Nového života za rok 2019, vám sprostredkúvame recenziu tvorby a autorského prínosu Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej pre literatúru Slovákov vo Vojvodine, ale aj celostnú a nedeliteľnú slovenskú literatúru a publicistiku.

"Ako i v predchádzajúcom ročníku, aj v 71. ročníku časopisu pre literatúru a kultúru Nový život prevažnú časť príspevkov tvoria rozhovory, štúdie, eseje, recenzie, nekrológy a články (úhrnne dvadsiatich siedmich autorov). Menšiu časť príspevkov v šiestich dvojčíslach časopisu Nový život ročníka 2019 tvoria pôvodné práce autorov z radov Slovákov žijúcich v Srbsku: ide o dve dramatizácie jedného autora, prózy siedmich autorov a báseň alebo cykly básní šiestich autorov. Zastúpení sú i iní autori, a to, keď ide o prózu dvaja, štrnásti autori básní a trinásti autori rozhovorov, štúdií, esejí, recenzií a článkov.

Členom komisie upútalo pozornosť deväť príspevkov nasledovných autorov: dva príspevky Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej - cyklus básní pod názvom Cyklus 1999, č. 3-4, s. 14 a Detské ľudové hry vojvodinských Slovákov a staropazovské paničke v ich kontexte, č. 11-12, s. 18-23, cyklus básní pod názvom Apokryfy podľa Lilit Zdenky Valentovej-Belićovej, č. 11-12, s. 10-12, cyklus básní pod názvom Dýchanie hluku Jany Domoniovej, č. 9-10, s. 39, úvaha pod názvom Kľúče od domu – kľúče od tvorby Viery Benkovej, č. 5-6, s. 12-13, poviedka pod názvom La Toalla Anety Lomenovej, č. 5-6, s. 15-18, úvodník Príbeh o identite Vladimíra Valihoru, č. 1-2, s. 1-4 a dve postmoderné dramatizácie špičkových literárnych diel, obe napísal Michal Babiak: V osídlach (podľa románu Mila Urbana), č. 7-8, s. 15-36 a Hrdinovia (podľa románu Boženy Slančíkovej Timravy), č. 9-10, s. 10-38.

Členovia komisie sa rozhodli udeliť Cenu Nového života za rok 2019 za cyklus básní pod názvom Cyklus 1999, č. 3-4, s. 14 autorke Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej (1984).

KATARÍNA MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ:

CEZ HORIZONT PRIEZORU SLOVENSKOSTI

Katarína Mosnáková-Bagľašová absolvovala slovenský jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, pracovala v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov a bola aj jeho úradujúcou riaditeľkou, v súčasnosti pôsobí na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici v Metodickom centre pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Básne uverejňovala v mesačníku pre literatúru a kultúru Nový život v Srbsku, Literárnom týždenníku a časopise pre mladú literatúru a umenie Dotyky na Slovensku. Vydala zbierku básní Škvrny (2018). Získala viacero ocenení, medziiným druhú cenu na literárnom súbehu Nového života a prvú na Európskom facebookovom básnickom festivale v Novom Sade. Urobila výber a preklad básní Jána Tazberíka do srbčiny Donja tačka svetlosti (2018). V roku 2020 jej vyšla bibliofília pod názvom 1999.

Píše aj poviedky pre deti, ktoré boli viackrát oceňované na súbehu Zorničky a Slovenského vydavateľského centra. Vydala zbierku poviedok Jednozubý úsmev (2014), knihu Každý deň sa niečo nové naučím (2018 a 2019), Ako sa pevná linka Inka zoznámila s mobilom (2018) a Maui – rozprávky z rôznych kútov sveta (2019). Za knihu Enike benike krikel bé (ľudová slovesnosť pre deti Slovákov v Srbsku (2017)) získala Cenu Simu Cućića za najlepšiu knihu v oblasti vedy o literatúre pre deti v Srbsku za rok 2018.

Zaoberá sa publicistikou, je zástupkyňou šéfredaktora Slovenského svetového kalendára a členkou redakcií Národného kalendára, časopisu pre deti Zornička a slovenského rodinného magazínu Rovina. Spolu s Milinou Sklabinskou zostavila monografiu Slováci v Srbsku z aspektu kultúry (2011 a 2012) a spolu s Vladimírom Valentíkom Pamätník slovenských vojvodinských literátov, umelcov a kultúrnych pracovníkov na začiatku 21. storočia (2017). Zaoberá sa aj vedecko-výskumnou prácou v oblasti tradičnej ľudovej kultúry vojvodinských Slovákov. Z tejto oblasti publikovala niekoľko odborných príspevkov a vydala knihu Detstvo našich predkov (2016).

Zaradená je do dvoch antológií literatúry pre deti a do Antológie slovenskej poézie v Srbsku. Je členkou Spolku spisovateľov Vojvodiny a Spolku slovenských spisovateľov.

V jej básnickom cykle pod názvom Cyklus 1999 ide totiž o tri básne: Ticho na ohluchnutie, Kovová bonboniéra a Už je neskoro.

Oceňovaný americký novinár Abraham Michael Rosenthal povedal, že: ,,Ticho je lož. Ticho má silný hlas. Kričí: ,,Nič dôležité sa nedeje - netrápte sa”. Takže, keď niečo dôležité SA deje, ticho je lož.” Práve s výrokom tohto novinára súvisí i motív prvej básne cyklu. Hneď v jej názve (je to zároveň i jeden z veršov básne) Ticho na ohluchnutie si možno všimnúť oxymorón. Ticho je teda i motívom tejto básne. Ono hnevá lyrický subjekt, lebo by vlastne malo vyznievať ako výkrik alebo hluk, hlasná vzbura.

Autorka hojne využíva zvukové štylistické figúry ako napríklad anaforu - striedavo sa na začiatku prvých ôsmich veršov opakuje slovo ,,namiesto”. Vzápätí po slove ,,namiesto” v každom tom verši nasleduje záporný paralelizmus (antitéza). Prvých niekoľko veršov teda svedčia o paradoxnej situácii, v ktorej sa ocitla celá spoločnosť. Miesto uspávanky, Deduška Večerníčka, jarnej vône peľu a komét, lyrický subjekt zažil sirény, pozeral sa na sviečky, cítil pušný prach, čakal na bomby. Lyrickým subjektom tu môže byť žena, dieťa, ale i muž, každý z nás. Preto sa čitateľ ľahko stotožní s lyrickým subjektom. Autorka hovorí o jeho ukradnutých chvíľach pokojného a radostného života. Lyrický subjekt hnevá apatia, je to ďalší motív básne, do ktorej zapadli ľudia, ktorí miesto toho, aby sa vzbúrili, ticho čakali v rade pred obchodom. Zámerom autorky prostredníctvom paronomázie bolo poukázať na to, že ľudia ticho čakali v rade, aby vykonali bežný nákup a pritom im hrozilo niečo tak strašné ako je bombardovanie. Ide konkrétne o bombardovanie Srbska zo strany NATO aliancie: Ale sme práve vtedy čakali v rade / na chlieb a mlieko. / Na čo? / Na dve veci. / Na čo? / NA TO.

V tejto básni si nemožno nevšimnúť i polysyndeton, hromadenie rovnakých alebo podobných hlások s cieľom vyvolať predstavu smútku a beznádejnosti. Vo veršoch za sebou sa vystriedali slová, najprv staroslovienske slovo ,,mošti” označujúce relikvie, kosti nejakého svätca, ktoré sa opatrujú v kláštore alebo v kostole, slovo mosty a slovo mušt - nevykvasená ovocná (najmä hroznová) šťava: Ruka v ruke nahé telá strážia mosty / a ,,mošti” syna jednorodeného / z plechovej škatule / ako mušt stekajú po prstoch matky / priamo do duše. Inak v básňach tohto cyklu možno vidieť autorkino siahanie po bliblizmoch: jednorodený syn, nahé telá, ,,mošti”, duša, nebo.

V poetike prvej básne si nemožno nevšimnúť i kalambúr. Autorka slovo muška uplatnila v básni dvojako - ako eufemizmus, presnejšie laudatívum pomenúvajúce deti, ale aj ako frazeologizmus ,,mať niekoho na muške”. Hoci štylisticky rozlične uplatnené, na lexikálnej úrovni tieto výrazy sú protikladné. Autorka sa týmto spôsobom snaží čitateľovi poukázať na necitlivosť určitých konaní. Báseň hovorí aj o nevinných ľudských obetiach, zvlášť deťoch.

Spisovateľ Ľubomír Feldek bol iste autorke ako básnik i inšpiráciou, lebo v jeho poetike kalambúr je tiež častou štylistickou figúrou (inak písal i doslov k jednej z K. Mosnákovej-Bagľašovej kníh Enike benike krikel bé).

V básni Kovová bonboniéra autorka kovové bomby pomenovala kovové bonboniéry. Aj tu vidno hru slov s koreňom slova, kalambúr. O to drsnejšie potom významovo vyznieva protiklad slov bomba a bonboniéra a autorka dosahuje paradox. Už v prvých veršoch tejto básne vidno, že vzhľadom na prvú báseň poetika je výraznejšia. Začína sa totiž metaforou, ktorá je plná personifikácií: Keď sa nebo zapaľuje / a polia sa blýskajú, / keď výstražná pieseň švitorí / a všade rozvoniava strach, / jar prinesie nám / v plnom kvete / vojnu.

Lyrický subjekt s trpkosťou hovorí, že spoločnosť sa dvadsať rokov nikde neposunula, až tak za hranice. Teda i v tejto básni motívom je apatia. Autorka tu veľmi šikovne využila oxymorón kovový úsmev, ktorý tiež na čitateľa pôsobí trpkým dojmom.

V poeticky najsenzibílnejšej básni tohto cyklu pod názvom Už je neskoro lyrický subjekt hovorí o kolektívnej spoločenskej obeti, hovorí, že všetci, ktorí na tieto udalosti spomínajú, sú vlastne ich obeťami. Autorka tu vyjadruje i kritiku spoločnosti, ktorá je plytká, povrchná a náchylná všetko zbanalizovať a zreklamovať: Nasadiť si ružové okuliare / tri prsty hore / a cvak pred zdemolovanou budovou. Z veršov vanie hnev, rozhorčenosť a nesúhlas lyrického subjektu, jeho odmietanie správania sa bezcitnej časti spoločnosti, ktorá je jednoducho taká a ani nevie, prečo sa tak správa.

Vo všetkých básňach motívmi sú ticho a apatia. V tretej básni však autorka akoby vystríhala, že sa môže stať, že do tej apatie zapadneme i sami.

Katarína Mosnáková-Bagľašová patrí do Generácie Y, tzv. Millenials. V angličtine je ,,Generation Y” slovnou hračkou, keďže sa ypsilon vyslovuje rovnako ako slovo ,,why” (prečo). Príslušníci tejto generácie si kladú veľké otázky. Aj Katarína Mosnáková-Bagľašová sa vo svojom cykle pýta, prečo sú ľudia ticho, na čo čakajú? Aj jej chýbajú presvedčivé a uspokojivé odpovede. Podobne ako iní z Generácie Y poukazuje na nedostatky sveta, kritizuje súčasnú spoločnosť, ktorá sa celkom uchlácholila v podmienkach neokoloniálnej sociálnej dekorácie a v kultúre ambaláže.

Katarína Mosnáková-Bagľašová mala v roku 1999 iba 15 rokov. S dvadsaťročným odstupom cez vlastnú prizmu pripomína si, aktualizuje a analyzuje spoločensko-historické udalosti a diania v tom roku z územia vtedajšieho Srbska, vyčíta nám a sebe, prečo sa nám podarilo posunúť sa iba za hranice.

Ak teda Cyklus 1999 Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej analyzujeme z hľadiska postmodernej senzibility, ide o aktualizačnú poéziu. Tak ako kedysi naši básnici Juraj Mučaji, Pavel Mučaji, Andrej Ferko, Paľo Bohuš a iní písali angažovanú poéziu veriac v možnosť zmeny, Katarína Mosnáková-Bagľašová píše v duchu postmodernej doby aktualizačnú poéziu so zámerom, aby sa nezabudlo a zachovalo v pamäti to vojnové traumatické obdobie, ktoré sme prežili. Ona upozorňuje na nedostatky súčasnej spoločnosti – vojny, vraždy a pod. a buduje odmietavý postoj k takým spoločenským praktikám.

V Cykle 1999 Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej ide teda o apelatívnu spoločenskú lyriku, lyricko-reflexívne básne, ktoré boli mimochodom v minulom roku publikované aj v časopise Literárny týždenník na Slovensku.

Členovia komisie sa 16. októbra 2020 dohodli o udelení Ceny Nového života za rok 2019 Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej za cyklus básní pod názvom Cyklus 1999. Autorke blahoželajú členovia komisie: profesorka slovenského jazyka a literatúry Annamária Boldocká-Grbićová, prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc. a predsedníčka, profesorka slovenského jazyka a literatúry, Marta Pavčoková."