Ján Varšo sa v Rumunsku a Maďarsku oboznamoval s podmienkami, v ktorých Slováci v školách rozvíjajú jazyk, skrze kultúru zachovávajú identitu a v spolkoch zveľaďujú slovenskosť

Päťdňová obsahovo bohatá pracovná cesta Jána Varša, predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (23. - 27. 5. 2016), poskytla počas stretnutí a debát s kľúčovými osobnosťami spolkového, kultúrno-spoločenského, duchovného a vzdelanostného života, ako aj  počas prezentácie ukážok kultúrnych a mimoškolských aktivít najmladšej generácie Slovákov v prostrediach Rumunska a Maďarska, mimoriadne dôležité poznanie a pre nastavenie dialógu ÚSŽZ a morálnej i materiálnej podpory našich krajanov v navštívených mestách a obciach  aj hodnotovo-výpovedné informačné posolstvo.

Slováci v Bihore: napriek roztrúsenosti vzácna súdržnosť

Pestrý program Jána Varša v Rumunsku sa začal v pondelok 23. mája v Bihorskej oblasti, kde v jej centre - Čerpotoku, rokoval predseda ÚSŽZ s predsedom Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) Adriánom Miroslavom Merkom. Ten ho informoval o stave slovenských komunít v Rumunsku v štyroch teritoriálnych oblastiach, štruktúre a základni zväzu čítajúcej čosi viac ako 5000 členov, jeho reprezentatívnymi podujatiami v roku 2016, najmä však o aktivitách na poli vzdelávania a šírenia slovenského jazyka medzi  školskou slovenskou mládežou. Ako trojdňový pobyt v obciach a mestách župy Bihor potvrdil, slovenská menšina aj vďaka činnosti DZSČR sa má čím pochváliť, predovšetkým viacerými postupnými investíciami do rekonštrukcie škôl, školských zariadení, v duchovnej oblasti zasa dôstojnými podmienkami pre aktivity rímsko-katolíckej cirkvi, keďže v celej oblasti je toto vyznanie pre Slovákov dominantné.

Priamo v Čerpotoku, kde sídli oblastné centrum našich Slovákov v Bihore, sú, ako potvrdil šéf oblastnej organizácie DZSČR František Merka, vytvorené vhodné administratívno-technické predpoklady, aby sa odtiaľto do obcí a miest, kde je celkovo 41 miestnych pobočiek zväzu, mohli prenášať do života potrebné impulzy zabezpečujúce chod školstva, ako aj kultúrno-spoločenskú a duchovnú aktívnosť slovenskej menšiny v tomto prostredí. V samotnom Čerpotoku k tomu okrem zrekonštruovanej základnej školy, v ktorej znie slovenský jazyk, slúži tak starostlivo udržiavaný kostol, ako aj aj kultúrny stánok s prírodnou scénou, ktorá aj v tomto roku v júli privíta významný folklórny mládežnícky festival, najväčšie podujatie Slovákov tohto druhu v Rumunsku.

V neľahkej ekonomickej situácii, keď v celej oblasti Bihoru stúpla nezamestnanosť najmä po tom, čo zrušili svoju činnosť bane, ťažobno-hutnícky priemysel či sklárne, sa nepriaznivý materiálno-morálny dopad prejavuje aj  v slovenskom národnostnom školstve. Slováci sa z kopcov, na ktorých sa rozprestierajú Čerpotok, Burmulac, Nová Huta, Gemelčička, Bodonoš a ďalšie obce, sťahujú do oblasti okolo Oradei či Alešdu, kde je viac pracovných príležitostí aj pre mladé rodiny, aby sa tak aj kvalita ich každodenného života mohla meniť k lepšiemu.

Ako vyplynulo zo slov Jarmily Michalcovej, riaditeľky Lýcea Jozefa Kozáčeka v Bodonoši, ako aj členov pedagogického zboru, napriek zlepšeným vytvoreným podmienkam pre žiakov (škola disponuje skutočne nádhernou viacúčelovou športovou halou!), vrátane postupne, aj vďaka dotáciám ÚSŽZ, vylepšovanej internátnej starostlivosti pre žiakov a študentov, sa najmä pre potenciálnych žiakov zo sociálne slabšie zabezpečených rodín stáva pre finančnú náročnosť (cestovné, ubytovanie a ďalšie náklady...) vyučovanie v tejto škole, neraz potvrdivšej vďaka kvalitným pedagógom svoj pozitívny ohlas, stáva, žiaľ, nedostupným. Naopak, keďže rumunské školy disponujú lepšími materiálnymi podmienkami, aj rodičia zo slovenských či zmiešaných rodín dávajú prednosť im, takže aj tento faktor sa postupne môže prejaviť v oslabovaní slovenského zázemia a jeho budúcnosti v Bihore.

Našťastie, vďaka obetavosti učiteľov venujúcich sa deťom aj v mimoškolskej činnosti, ako aj vkladu slovenských katolíckych kňazov v celej oblasti Bihoru, čo potvrdili aj stretnutia s farárom Jánom Maškarom v Siplaku, Petrom Kubaľákom vo farnosti Alešď a Jánom Mlynarčíkom v Oradei, je o prítomnosť a zachovanie slovenskosti v adekvátnej miere vychádzajúcej z podmienok i najbližších predpokladov postarané. O tom sa v priebehu svojich návštev presvedčil Ján Varšo v utorok a stredu 24. a 25. mája, keď sa oboznámil postupne so situáciou a stavom slovenského národnostného školstva v obciach Varzaľ, Nová Huta a Gemelčička, v Alešdi zavítal medzi pozoruhodne šikovné a jazykovo zdatne vybavené deti v slovenskej triede materskej školy.

Prirodzene, že okrem priamych rozhovorov s ich riaditeľmi a učiteľmi, ako aj duchovnými, bol dostatok času i priestoru oboznámiť sa aj s koloritom všedného života tamojších Slovákov, ktorý rámcuje neľahký, aj historickými faktormi ovplyvnený údel vrchárskej oblasti. Na pohľad romantický, avšak pri predstave, ako zo "salašových lazov" v okolí Gemelčičky šliapu ešte i dnes z ťažšie dopravne dostupných vrchov detváky do inak príjemnej školy v objatí lesov aj do šesť kilometrov, ide o životnú abecedu, ktorá sa veru nelúska najľahšie... Podotknime však zajedno, že obecný úrad v Gemelčičke zabezpečuje denný odvoz a dovoz žiakov školy, dokonca deťom zo sociálne slabších rodín aj teplé obedy... S o to väčším pocitom pyšnosti na najmenších Slovákov i detí zo zmiešaných rumunsko-slovenských rodín, ktorým hneď v susedstve vyrástla novučká budova pre mimo vyučovacie popoludňajšie školské aktivity pod dohľadom pedagógov či rehoľných sestier, opúšťal predseda ÚSŽZ Gemelčičku po tom, čo spevavé deti zanôtili niekoľko nádherných slovenských ľudoviek.

V atmosfére množstva zážitkov tie akoby doznievali v pozitívnom ladení pri čiastočnej analýze významnej časti Slovákmi obývanej oblasti Rumunska, ktoré počas stretnutia s Miroslavom Jabloncsikom, honorárnym konzulom SR v Oradei, inak slovenským rodákom z Bodonoša, nastavil Ján Varšo v debate s významným slovenským podnikateľom v jeho sídle v meste Salonta.

Slováci v Nadlaku: posolstvá zhmotnené v tvorivej moderne 

Program vo vzdelanostnom, kultúrnom, vydavateľskom a intelektuálnom centre Slovákov v rumunskej časti Dolnej zeme začal Ján Varšo v nadlackom sídle DZSČR, kde rokoval s prvým podpredsedom DZSČR Pavlom Hlásnikom, generálnou tajomníčkou Biancou Unc a básnikom a publicistom Ivanom Miroslavom Ambrušom, predsedom  Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku v Nadlaku. Pavel Hlásnik v informatívno-myšlienkovej ouvertúre predstavil aktivity nadlackých Slovákov v rámci ich zväzovej činnosti, pričom akcentoval nielen najvýznamnejšie kultúrne počiny či vydavateľské snahy, ale aj stopu predchodcov vrátane Ondreja Štefanka, na počesť ktorého sa každoročne koná v Nadlaku významné vedecko-výskumné sympózium s posolstvom slávnostného udeľovania ceny pomenovanej po emblematickej osobnosti Slovákov v Rumunsku.

Ján Varšo v neformálnej debate načrtol hostiteľom - osobnostiam krajanského života v Nadlaku kľúčové motivácie stojace pred ÚSŽZ v dialógu s krajanskými komunitami v preddverí leta, počas ktorého sa vari najviac Slováci v zahraničí aktivizujú najmä v oblasti kultúry a tradičných folklórnych festivalov. Zároveň vyjadril svoje postoje a podnety na vytváranie atmosféry väčšej kompatibility a spolupatričnosti Slovákov v jednotlivých štátoch, aby sa aj následným formovaním priaznivého komunikačného priestoru medzi spolkami, inštitúciami i jednotlivcami vytváral rámec na prirodzené profilovanie reprezentatívnej krajanskej organizácie, napríklad takej, akú medzi Slovákmi v Rumunsku predstavuje garancia súdržnosti Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. V zmysle prijatej novej Koncepcie štátnej politiky SR vo vzťahu k Slovákom žijúcich v zahraničí na roky 2016-2020 avizoval predseda ÚSŽZ dôležitosť tohtoročnej jesennej Stálej konferencie v Bratislave, ktorá by mala nastoliť nové výzvy pred  krajanskými komunitami v záujme ich životaschopnosti s cieľom potvrdzovania národného povedomia a zvýrazňovania kultúrnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí. V závere stretnutia Ján Varšo prevzal v nadlackom sídle Demokratického zväzu Slovákov v Čechov v Rumunsku z rúk prvého podpredsedu DZŠČR Pavla Hlásnika a generálnej tajomníčky DZSČR Biancy Unc poctu pre Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí - Pamätnú medailu DZSČR pri príležitosti 25. výročia jeho vzniku.

Počas druhého dňa pracovného pobytu v Nadlaku vo štvrtok 26. mája navštívil predseda ÚSŽZ Teoretické lýceum J. G. Tajovského, ktoré patrí desaťročia ku kľúčovým žriedlam mladej slovenskej inteligencie v Nadlaku i celej Dolnej zemi v Rumunsku, keďže vzdelanostno-výchovný rozmer tejto školy je platformou pozitívneho vplyvu na intelektuálny rozvoj určujúcej časti slovenskej národnostnej menšiny v krajine. Ján Varšo s veľkým záujmom prijal pozvanie riaditeľa lýcea Pavla Husárika priamo do diania predmaturitných prezentácií písomných prác študentov zo slovenskej literatúry, a tak  sa započúval okrem iného do rozboru diela Andreja Sládkoviča Detvan s podtónom recitácie maturujúcej devy.

Príjemným oživením predpoludnia sa stala návšteva materskej školy, ktorá slúži na radosť všetkým mladým rodinám v Nadlaku, keďže k slovenčine prejavujú prirodzený vzťah aj rumunskí obyvatelia, potvrdzujúc tak vzájomnú ľudskú harmóniu bez jazykových bariér v kedysi výrazne slovenskom dolnozemskom meste, počtom obyvateľov treťom najväčšom v župe Arad. Piesňam, scénkam i recitáciám drobizgu nebolo konca, predseda ÚSŽZ si následne prehliadol aj s finančnou podporou ÚSŽZ zrekonštruované a novo vytvorené priestory moderne vybavenej škôlky, ktorá je v súčasnosti pýchou Nadlačanov. To napokon potvrdil aj počas následného prijatia na mestskom magistráte primátor Nadlaku Vasile Ciceac v prítomnosti svojho viceprimátora - Slováka Dušana Šomráka. Počas neformálnej debaty primátor V. Ciceac, ktorý stojí v čele mesta 12 rokov a žezlo odovzdáva v aktuálnych voľbách nasledovníkovi, na otázku J. Varša, čo si najviac cení za obdobie svojho "primátorovania" a teda to považuje sa svoj úspech, vhodne a vtipne poznamenal - vraj najmä to, že on, rodený Rumun, sa v kresle primátora naučil - po slovensky!

Apropo. Slovenská reč, duchovný rozmer a najmä tradičné sviatosti, ktorými si Slováci v Nadlaku potvrdzujú v evanjelickom prostredí svoju prináležitosť k cirkvi a k Bohu. To už bol - hoci iba na zdvorilostnú štvrťhodinku, priestor zaklopať na Boží chrám s veľhlasnou turňou (kostolnou vežou s pravidelne ohlasujúcim hlásnikom dvoma rozličnými trúbami čas...), z ktorej, ak je číry azúr nad hlavou, dovidieť vraj až do Aradu. Pri poďakovaní ctihodnému pánu seniorovi Jurajovi Bálintovi za prijatie sme nezabudli prisľúbiť, že ak sme sa všetkou tou krásou a historickou patinou relikvií, ktoré chrám vydal, nestihli do sýtosti pokochať, máme určite dôvod na budúce tu zotrvať dlhšie aj pred veľkoplošným obrazom zvestujúceho príchod Slovákov do Nadlaku...

V tomto príjemnom duchu zavŕšil svoje nadlacké oboznamovanie sa predseda ÚSŽZ návštevou národopisného slovenského domu, ktorý je živým a neustále "zabudnutými" relikviami z nadlackých  "padlášov" dopĺňajúcim sa oživotvoreným svedectvom generácií Slovákov, osídlivším tunajšiu močaristú rozľahlú až nedoziernu rovinu počnúc rokom 1803. Pavel Hlásnik oboznámil Jána Varša práve na mieste hrdej nadlackej dedovizne s plánmi DZSČR, keď jeho nadlacká organizácia hneď v susedstve kultového domu zakúpila vari 10-árovú parcelu, potenciálny fundament novej administratívnej i kultúrno-spoločenskej a tvorivej budúcnosti Slovákov na jednom z určujúcich miest na mape dolnozemskej slovenskosti.

Slováci na Dolnej zemi v Maďarsku: 

od Slovenského Komlóša cez Békešskú Čabu až po Sarvaš dominuje úcta mlade k tradíciám predkov

Iba na skok, vari necelých 50 kilometrov, je z Nadlaku cez rumunsko-maďarskú hranicu do jedného z tradične najslovenskejších miest v Maďarsku - Slovenského Komlóša. Len nedávno, koncom apríla "na Ďúra", teda Juraja, si Komlóšania, rovnako ako Nadlačania či o čosi zemepisne vyššie Čabäni a Sarvašania rúči a veci znalí poľnohospodári a "klbásoví majstri", pripomenuli - a nielen iba pri skvostnej a znamenitej dolnozemskej pochúťke - suchej klobáse - už 270. výročie osídlenia komlóšskych zemí v obklopení množstva sálašov.

V súčasnosti mestečko čítajúce bezmála 6500 obyvateľov žije a dýcha svojou odjakživa írečitou slovenčinou, pričom, ako poznamenala Rita Garayová, primátorka Slovenského Komlóša, počas prijatia Jána Varša, ktorého v Maďarsku sprevádzal počas návštevy slovenských dolnozemských prostredí Igor Furdík, generálny konzul SR v Békešskej Čabe, vždy akceptovaná slovenská menšina sa významne podieľa nielen na spravovaní vecí verejných, ale aj na dobrom chýre mestečka tak v Maďarsku ako aj za jeho hranicami. Napokon, Komlóšania, z ktorých silné slovenského jadro odviala s heslom "Slovenská vlasť volá" na krojovaných plagátoch s podpisom Martina Benku repatriácia v roku 1947, potvrdzujú všetky tieto dispozície byť svojej domovskej vlasti užitočnými, ale zajedno aj veci slovenskej v citlivo založenom vlastenectve prospešnými a oddanými, doslova vo všetkých oblastiach. Aj v desaťročiach pretrvávajúcich kontaktoch a objatiach so Slovenskom, keďže ich intenzita a rozmanitosť zasahuje aj mimo miest a obcí, v ktorých sa Komlóšania po presídlení usadili (najmä na západe Slovenska - Galanta, Sládkovičovo, Horné Saliby...). Keďže priľnutie k jazyku a virtuozita v komunikácii je pre Slovákov v tejto časti Dolnej zeme ozaj príznačná, ani sa niet čomu čudovať...

Vari najemotívnejšie o tom presvedčili žiaci miestnej slovenskej školy, ktorá pod vedením riaditeľky Zuzany Laukovej vzorovo formuje svojich žiakov v najlepších tradíciách slovenskosti. Tu sa spája najmä s folklórom, tancom, nádherným spevom, očarujúcou hrou na mandolíne, nástroji, ktorý Komlóšanom očaril ešte v časoch, keď tu ochotnícke divadelníctvo rozvíjala a na národnú strunu ihrala legendárna režisérka Judita Tomková, ktorá interiér svojej maľovanej izby zanechala svojim rodákom na obdiv v ďalších generáciách v národopisnom dome. Ak sme z množstva historických osobností zanechavších v Komlóši hlbokú a pretrvávajúcu brázdu slovenskosti spomenuli práve ju (pričom z komlóšskych rodákov by sme bez okolkov na piedestál súčasných či nedávnych snáh nespochybniteľne vystavili pamiatku Aničky Ištvánovej) , potom významovosť jej odkazu, že tvorbou a priľnutím k tradičnej slovenskej kultúre sa umocňuje národný duch a slovenská reč, si žiaci školy v gescii Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku osvojili nadšene, spontánne, najmä však fortieľne. Až sa atmosférou krásneho kultúrneho prijatia nechal v tom najlepšom strhnúť aj predseda ÚSŽZ, keď sa Ján Varšo zavďačil žiakom školy návratom do svojich školských lavíc a zarecitoval im verše Márie Rázusovej Martákovej s témou jesenného lesa.

V neformálnej debate s vedením školy v prítomnosti predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbety Hollerovej Račkovej sa Ján Varšo zaujímal o výučbu slovenského jazyka v škole, z ktorej najlepší žiaci obyčajne hľadali útočisko na slovenskom čabianskom gymnáziu a následne na vysokých školách na Slovensku, ale aj v Maďarsku, pedagogické smery, v ktorých by zužitkovali práve slovenský jazyk, nevynímajúc. Lenže, žiaľ, časy sa menia, a dozaista ich neovplyvňujú iba životné potreby a možnosť nájsť si vhodné zamestnanie, ktoré determinuje jazyk domovskej krajiny, ale aj metamorfózna a zajedno aj sofistikovaná asimilácia v ničom si "neprotirečiaca" s nedokonalým zákonom o menšinovom školstve v Maďarsku.  Pravda, o tom všetkom by už bolo nad rámec témy, a tak ju vari doplňme myšlienkou Alžbety Račkovej Hollerovej o tom, že CSSM vyvinie maximum úsilia v diskusii o oživotvorení slovenského školstva a výučby slovenčiny v školách so zriaďovateľkou pôsobnosťou CSSM, ako aj v školách, v ktorých sa slovenčina vyučuje ako predmet fakultatívne či v krúžkovej činnosti.

Ako oživiť niekdajší predsa len priaznivejší trend, keď v zmiešanom prostredí, v ktorom v najmladšej generácii rodičov prakticky niet manželstiev s čisto slovenským zázemím a rečovými návykmi, a teda deti prichádzajú do základnej školy bez znalostí slovenčiny - to je úloha, s ktorou sa nielen učitelia, ale aj miestna evanjelická cirkev s dynamickou mimoškolskou činnosťou, ktorú aktivuje komlóšsky farár Attila Szpisák, ako aj Spolok za komlóšskych Slovákov a ďalšie tunajšie kultúrne inštitúcie, budú musieť vyrovnať. Aj s vedomím, že pôjde o beh na dlhú trať, pričom riaditeľka školy Zuzana Lauková s tým najlepším svedomím a vedomím apelovala v úprimne mienenej diskusii s predsedom ÚSŽZ J. Varšom a generálnym konzulom I. Furdíkom aj na potenciálny výber hosťujúcich pedagógov - učiteľov slovenského jazyka, vysielaných rezortom školstva SR. Tým mala na zreteli nielen ich profesijnú typológiu, ale aj ľudskú a osobnostnú dimenziu, schopnosť vložiť sa s maximálnou empatiou do prostredia, ktoré - a to je aj prípad, keď Komlóšania nedokážu nikdy zabudnúť na skvelého a tvorivo-obetavého pána učiteľa Brnu - očakáva celkom prirodzenú "pridanú pedagogickú hodnotu" než iba povinné odkrútenie si svojich vyučovacích hodín.

Prehliadka evanjelického chrámu s týčiacou sa vežou, vari jednou z najkrajších a najpôsobivejších na evanjelických kostoloch na Dolnej zemi, očarenie jedinečnými exponátmi pamätnej slovenskej národnej izby, ďalšia bezprostredná debata na pôde cirkevného zboru, kde farár Attila Szpisák pripomenul históriu komlóšskych Slovákov aj skrze vzácne zachovanú prvú matriku mesta vedenú cirkvou, prítomnosť lyrického a duchovného barda Komlóšanov - básnika a výnimočného ochrancu posolstiev predkov a slovenskosti v jej všetkých podobách, pána Juraja Dolnozemského - to všetko dodávalo pocit nevšednosti okamihov a zároveň akoby poodchyľovalo dvierka nádeje, že s našou Slovačou na Dolnej zemi to zďaleka ešte nie je na "odsúdenie do zabudnutia".

Napriek nie práve optimistickým replikám, ktoré odzneli v podvečerných hodinách vo štvrtok 26. mája v čabianskom Slovenskom oblastnom dome na stretnutí Jána Varša a Igora Furdíka so zástupcami slovenských spolkov, kultúrnych inštitúcií a organizácií Slovákov z Békešskej a Čongrádskej župy, aj v jednej bášt slovenskosti na Dolnej zemi v Maďarsku bolo viac cítiť odhodlanie vytrvať, v tom najlepšom sa ruvať s predsa len "nevpísaným" osudom. Tunajší Slováci v pozitívnom ovplyvnení duchovného odkazu Martina Luthera podľa ktorého, parafrázujúc, sa inak nedá ako tu stáť..., si zo žiaľ, vyprázdnených skvostných čabianskych chrámov, vpísali v nových generáciách viac ako duchovnú poživeň slova Božieho do praktického života priľnavosť k slovenskej živej reči, vrave, jazyku. Rozvíjajú ho, cibria, cifrujú, čepčia a ohýbajú v tom najlepšom úmysle, len sa aby sa nespreneverili odkazu ich pradedov a starých materí.

Napokon, aj v tomto myšlienkovom a námetovom rozpoložení referovali v prítomnosti Alžbety Hollerovej Račkovej a predsedu Čabianskej organizácie Slovákov Michala Lászika postupne zástupcovia z Telekgerendášu, Kétšoprone, Pitvarošu a ďalších obcí regiónu i samotného mesta Békešská Čaba - a zišlo sa ich tu okolo päťdesiatky - o svojich aktivitách, podujatiach, najmä však o starostiach. Jedným z najväčšmi ich umárajúcich priekov je zlyhanie maďarského systému základného školstva v tej časti, v ktorej bola nastavená výučba slovenského jazyka vo fakultatívnom programe, teda v rozsahu 2 až 4 hodín týždenne. Prichádza tak ku kritickej situácii, keď vo viacerých obciach Békešskej župy hrozí, že ak už slovenčina z učebného programu nevypadla, pomaly sa nad ňou zmráka...

Pracovný pobyt predsedu ÚSŽZ v Békešskej Čabe mal aj svoj spoločenský rozmer, keď na pozvanie generálneho konzula I. Furdíka sa Ján Varšo stretol s najvýznamnejšími osobnosťami vzdelanostnej, výskumno-vedeckej, kultúrnej a duchovnej sféry regiónu na neformálnom posedení vo večerných hodinách v blízkosti Békešskej Čaby, aj z pohľadu dosahu odkazu slovenskej Dolnej zeme pre nadčasovosť a významovosť komplexných slovenských dejín a histórie "slovenského sveta" vskutku nedoceniteľnej a aj nenahraditeľnej kapitole v šírke jej príbehov pre všetkých Slovákov.

Atmosféra spoločenského stretnutia, v ktorom z úst historikov, učiteľov, vedcov a ďalších spolkových osobností zaznel nejeden apel podporený historickou skúsenosťou a nevyhnutnosťou pre nový nádych slovenskosti na celej Dolnej zemi v Maďarsku, akoby predznamenala živosť jazyka v rytme, tanci a veršoch úprimnosti detí. To už sa odvíjal program predsedu ÚSŽZ v spoločenskej sále Slovenskej základnej školy, gymnázia a kolégia v Békešskej Čabe, kde originálnym a najmä tvorivo-inšpiratívnym a podnetným spôsobom riaditeľka školy Edita Pečeňová prezentovala šikovnosť žiačikov, žiakov a študentov celého vzdelávacieho slovenského čabianskeho centra vrátane materskej školy v pôsobnosti CSSM.

Čo je obzvlášť potešiteľné, v materskej škole v septembri plánujú otvoriť už štvrtú skupinu detí, rodičia ktorých chcú, aby ich detváky ovládli aj slovenský jazyk! Už tradične tu má práve slovenčina vysokú úroveň, Edita Pečeňová sa ale nielen iba v súvislosti s ňou mohla pochváliť okrem iného aj s hodnotením stredných škôl v Maďarsku, kde slovenské čabianske gymnázium obsadilo aktuálne úctyhodné 33. miesto! Obdivuhodné je úsilie pedagógov, pripravujúcich žiakov aj v rámci mimoškolského vyučovania a krúžkovej činnosti v rôznych oblastiach - či už ide o ich účasť v tvorbe literárnych prvotín Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko, alebo v oblasti folkloristiky, hudby, tanca a spevu, kde roky odovzdáva napríklad lásku k ľudovým tradíciám a k hre na citare učiteľka Ildika Očovská.

To všetko, ale aj mnohé iné aktivity školy, ktorá je známa aj tým, že sa do nej s radosťou vracajú jej absolventi po skončení VŠ už ako čerstvo vyštudovaní pedagógovia, utvrdilo aj predsedu ÚSŽZ v skutočnosti, že logickým vyústením týchto snažení je fakt, že aj Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, ktorý v roku 2015 oslávil 25-ročné jubileum svojho vzniku, pôsobí v Békešskej Čabe. Predsedovi ÚSŽZ priblížila úspešné výsledky vedeckého výskumu v oblasti slovenského jazyka, národopisu, etnografie a ďalších odborov súvisiacich so skúmaním, najmä však potenciálnymi možnosťami nastavenia podmienok prežitia slovenskosti v Maďarsku aj hoci o ďalšie storočie, riaditeľka ústavu Anna Kováčová, ktorá z radov slovenských vedeckých elít významne ovplyvňujúcich niveau národného povedomia na historickom území Dolnej zeme predstavila okrem iných osobností slovenskej vedy v Maďarsku svoju predchodkyňu na poste riaditeľky ústavu Annu Divičanovú a významného vedca - genetika Mateja Šipického.

A práve na zasadnutí jeho vedeckej rady s účasťou stálych a úzko spolupracujúcich odborníkov zo Slovenska, Ján Varšo ukončil svoj pracovný pobyt v meste, ktoré je okrem gurmánskej chytľavosti najmä vo vedomí slovenských evanjelikov známe veľkým chrámom, zdobeným prívlastkom kapacitne i mohutnosťou stavby najväčšieho evanjelického kostola v strednej Európe. Bývali časy, keď sa v ňom naraz modlilo až 10-tisíc ľudí! Žiaľ, dnes s problémom napočítate na službách božích v slovenčine hoci aj dvadsiatku...

V závere svojej päťdňovej pracovnej cesty medzi Slovákmi v Rumunsku a Maďarsku zavítal Ján Varšo do Sarvaša, pôsobiska významného slovenského národovca, hospodára, zakladateľa prvej európskej poľnohospodárskej odbornej školy Samuela Tešedíka. Ten v Sarvaši, malebnými zákutiami ktorého preteká rieka Kereš, pôsobil aj ako kňaz a osvietenec, pričom ďalší a jeden z najvýznamnejších Slovákov v našich dejinách - Milan Rastislav Štefánik - na mieste bývalého lýcea, dnešnej modernej a skvele technicky i personálne vybavenej Slovenskej základnej školy, materskej školy a kolégia v Sarvaši  v pôsobnosti CSSM, svojho času maturoval, čo dosvedčuje aj pamätná tabuľa na budove školy. Jej riaditeľka Zuzana Nemčoková, ktorá iba pred čosi viac ako rokom prevzala liace po svojej predchodkyni Zuzane Medveďovej (práve ona sa nezmazateľne zaslúžila o vysoké renomé školy v súčasnosti s okolo 500 žiakmi), sa mala čím popýšiť pred návštevou z ÚSŽZ, ktorú žiaci prijali v architektonicky dômyselne zriadenej spoločenskej sále excelentným kultúrnym programom.

Predsedu ÚSŽZ v následnej neformálnej debate, na ktorej sa okrem pedagógov vrátane dvoch hosťujúcich učiteliek zo Slovenska a vedenia školy zúčastnil aj Pál Hodálik, viceprimátor mesta Sarvaš, Anna Franková, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Sarvaši, šéf sarvašského slovenského divadla Cervinus Teatrum András Csasztvan a ďalšie osobnosti slovenského kultúrno-spoločenského diania v meste, zaujali nové projekty, ktorými Slovač v meste a okolí žije, pričom sa interesoval aj o pohľad reprezentanta magistrátu, vyjadrujúceho sa vysoko pozitívne o zástoji a vklade Slovákov do života mesta.

Podobný dojem umocnený mnohými faktami, nadobudol Ján Varšo, predseda ÚSŽZ, o mimoriadne aktívnom živote slovenskej národnostnej menšiny tak v navštívených prostrediach v Rumunsku ako aj v Maďarsku, počas celého náročného a obsažného programu svojej pracovnej cesty. Jej závery, podrobná analýza, ako aj z nich vychádzajúce podnety a námety, poslúžia pre Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí ako významná rukoväť poznatkov v rámci ďalšej komunikácie so Slovákmi v Rumunsku a Maďarsku, ako aj pri ich ďalšej morálnej i finančnej podpore v rámci pôsobnosti ÚSŽZ vo vzťahu ku krajanom.

Na titulnej fotografii:

Ján Varšo, predseda ÚSŽZ, prevzal v nadlackom sídle Demokratického zväzu Slovákov v Čechov v Rumunsku z rúk prvého podpredsedu DZŠČR Pavla Hlásnika a generálnej tajomníčky DZSČR Biancy Unc poctu pre Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí - Medailu DZSČR pri príležitosti 25. výročia jeho vzniku.

Vo fotogalérii, ktorú budeme postupne aktualizovať a rozširovať, nájdete snímky k téme.

Okamihy stretnutí, debát, vnuknutí, emócií a zážitkov so Slovákmi v Rumunsku a Maďarsku počas pracovnej cesty Jána Varša, predsedu ÚSŽZ, v prostrediach našich krajanov v Čerpotoku, Siplaku, Bodonoši, Novej Huti, Gemelčičke, Varzali, Alešdi, Oradei, Salonte a Nadlaku (Rumunsko), ako aj v Slovenskom Komlóši, Békešskej Čabe a Sarvaši (slovenská Dolná zem v Maďarsku).

ĽUDO POMICHAL

FOTO: AUTOR

Galéria

Počet zobrazení: 1191x