Ján Varšo, nový predseda ÚSŽZ: Zveľaďujme národné povedomie - ono je tmelom slovenskosti všetkých krajanov!

Milí krajania, od 1. októbra 2015 ma vláda Slovenskej republiky vymenovala do funkcie predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a tak mi dovoľte, aby som vás srdečne pozdravil v šírom svete i v bližšom okolí. Teším sa na spoluprácu s vami na krajanskom poli. Najprv by som však chcel poďakovať svojmu predchodcovi Igorovi Furdíkovi za aktivity, ktoré sa realizovali pod jeho vedením v prospech slovenských komunít v zahraničí. Súčasne vás chcem ubezpečiť, že so svojimi spolupracovníkmi sa budem usilovať nadviazať na pozitívne výsledky, ktoré úrad v priebehu svojho fungovania dosiahol. Naším prioritným cieľom ostáva, v zmysle článku 7a Ústavy Slovenskej republiky, podpora národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí, podpora inštitúcií zriadených na dosiahnutie tohto účelu a udržiavanie dobrých vzťahov s materskou krajinou.

Naši rodáci opúšťali slovenskú domovinu pred storočiami, desaťročiami a odchádzajú do zahraničia aj dnes vo viere, že v novom svete sa im podarí naplniť očakávania a nádeje, ktoré motivovali dobrovoľnú či vynútenú cestu do neznáma. Dnes sú začlenení alebo sa integrujú do spoločenstiev v štátoch, ktoré sa stali ich novými alebo dočasnými domovmi a zároveň tam reprezentujú Slovenskú republiku, vlasť svojich predkov, resp. krajinu svojej štátnej príslušnosti. Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 vytvoril zázemie a morálne i materiálne puto s rodnou slovenskou hrudou bez ohľadu na to, aké boli dôvody, ktoré viedli našich predkov a vedú našich súčasníkov na cestu mimo svojej domoviny. Verím, že napriek rozmanitým názorovým a ideovým prúdom v rámci krajanských komunít v zahraničí, ktoré sú pre demokratickú spoločnosť samozrejmé a prirodzené, sa nám podarí nestratiť z dohľadu náš spoločný cieľ - solidaritu a pocit spolupatričnosti k národnému povedomiu a kultúrnej identite Slovákov žijúcich v zahraničí.

Podstata národného povedomia ostáva nemenná a odoláva vnútorným i vonkajším turbulenciám, ktoré ho sprevádzajú a niekedy majú tendenciu ho ovplyvňovať a zneužívať. Slovenský jazyk, kultúra, tradície a zvyky sa predierali húštinami histórie a napokon si vyklčovali slovenskú cestičku do budúcnosti často aj navzdory nevôli neprajníkov. Bolo to hlavne vďaka odhodlaniu i presvedčeniu konkrétnych, väčšinou históriou nemenovaných,  nositeľov i misionárov slovenskosti doma i v zahraničí. Národné povedomie vzniká so zrodením človeka a nedá sa kúpiť ani sa s ním nedá obchodovať. Formuje sa v rodine prvými rodičovskými osloveniami svojich deti, aby sa postupne utužovalo v škole s výučbou a výchovou v materinskom jazyku a napokon sa v dospelosti naplno rozvinulo odovzdávaním národných hodnôt ďalším generáciám. Prameň národného povedomia a rodnej krvi sa hlási generačne bez ohľadu na zemepisnú vzdialenosť od rodného ohniska.

Počas môjho diplomatického pôsobenia v Srbskej republike som vo svojich príhovoroch k našim vojvodinským krajanom stále vyjadroval obdiv nad tým, že aj po takmer 300 rokoch od vysťahovania Slovákov na Dolnú zem, hovoria ich potomkovia krásnou a mäkkou slovenčinou. Som presvedčený, že v žičlivom prostredí spriateleného slovanského Srbska, ale aj v ďalších dolnozemských krajinách, do ktorých sa  vysťahovali Slováci v 18. storočí, má na tom zásluhu hlavne rodina. Vďaka rodinám a pre rodiny sa formovali inštitúcie, ktoré sú nositeľmi a apoštolmi udržiavania a rozvíjania slovenského jazyka, zvykov a tradícií v írečitej slovenskej podobe - cirkev, školy, Matica slovenská a jej rozmanité spolky, noviny, vydavateľstva, médiá a pod. Verím, že táto „slovenská rodina“ ostane naďalej žriedlom slovenskosti v cudzom svete, aby sa pre budúce generácie zachovala táto súčasť slovenského kultúrneho dedičstva na Dolnej zemi v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku a Chorvátsku. V tomto kontexte nemožno obísť ani skutočnosť, že v rámci aktivít by sme nemali zabúdať ani na našich rodákov inej ako slovenskej národnosti, ktorých predkovia odchádzali do cudziny z územia dnešného Slovenska. Ako príklad možno uviesť Rusínov v Srbsku, z ktorých mnohí sa hrdo hlásia k svojim predkom z východného Slovenska a jazyk, ktorým hovoria je takmer identický so šarišským dialektom.

Keď som zasa pôsobil v New Yorku, raz sa mi v telefóne zo štátu Ohio ohlásil starším hlasom človek s priezviskom „Varšo“ a chcel so mnou hovoriť, keďže takéto priezvisko našiel v diplomatickej listine Stálej misie Slovenskej republiky pri OSN. Nie je podstatné, že išlo o bratranca môjho otca, ale skôr o to, že na moju otázku, či hovorí po slovensky reagoval: „Yes, I speak Slovak language“ a dodal prosto „rodina...“. Človeka, ktorého otec odišiel za chlebom do „Ameriky“ na začiatku minulého storočia a ktorý nikdy nebol na Slovensku a nevedel po slovensky, volala k slovenskej otčine „rodina“. Určite to nie je náhoda, že na komunikáciu so svojimi rodákmi, keby ich náhodou stretol a oni nevedeli po anglicky, si vybral práve slovo „rodina“. V multietnickom americkom prostredí driemala v jeho duši nostalgia po „slovenskej rodine“, pocit, že jeho identita je zakódovaná v jeho slovenských predkoch, na ktorých - možno ani nevie prečo, ale predsa - je hrdý. Z rozhovoru s ním som nadobudol pocit, že jeho pocit spolupatričnosti k slovenskému národnému krbu, pri ktorom má dôvodne svoje miesto, v tejto chvíli nepotrebuje dotácie, materiálnu či finančnú pomoc, ale mu úplne stačilo, že si mohol pohovoriť s niekým, s kým zdieľa spoločný pôvod a o to viac bol šťastný, že sme boli navyše ešte aj v príbuzenskom vzťahu.

Počas pôsobenia na slovenskom veľvyslanectve v Bruseli po založení Slovenskej republiky 1. januára 1993 som mal možnosť oboznamovať sa s radosťami a starosťami našich rodákov a občanov v Belgicku a Luxembursku v spontánnych kontaktoch na „spoločnej pôde“ nášho veľvyslanectva v Belgicku. Na stretnutiach som nabádal k jednote pri prezentovaní národného povedomia a formovanie svornej jednoty na podporu práve zrodenej demokratickej Slovenskej republiky, ku ktorej sa hrdo hlásili. V tradícii stretnutí so slovenskými krajanmi som pokračoval aj na svojich ďalších diplomatických pôsobiskách. Stretnutia slúžili na tmelenie slovenskej komunity v týchto prostrediach a na výmenu názorov na prezentovanie národného povedomia a kultúrnej identity podľa predstáv krajanov a možností Slovenska. Tiež sa ukázalo, že medzi krajanmi existujú prirodzene rozdielne postoje, ale aj očakávania od svojej materskej krajiny. Celkom úprimne sa teším, že sa budem môcť s niektorými z vás stretnúť aj po rokoch a ešte viac ma poteší, keď semiačko slovenskosti, ktoré sme spolu zasievali, vyklíčilo, rastie a darí sa mu.

Demokratické zmeny v Európe i na Slovensku v 90. rokoch minulého storočia a členstvo Slovenskej republiky v EÚ od 1. mája 2004 poskytujú príležitosť aj občanom Slovenskej republiky využívať výhody hodnôt, na ktorých je EÚ postavená. Sloboda pohybu v rámci EÚ vrátane voľného pohybu pracovných síl umožňujú našim občanom hľadať a nachádzať si prácu v krajine, ktorú si zvolili a ktorá sa stáva (nateraz) ich druhým domovom. Je to nová veľká kategória našich európskych občanov, ktorí sú štátoobčiansky prepojení so Slovenskou republikou, ale žijú s radosťami i starosťami krajiny, na ktorej sociálno-ekonomickom rozvoji sa podieľajú.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a jeho predseda môže sľúbiť krajanom morálnu i materiálnu podporu v aktivitách, ktoré budú smerovať k jednote a ucelenosti slovenských komunít, samozrejme pri zachovaní rozmanitých podôb prezentácie národného povedomia v špecifických podmienkach jednotlivých krajín. Ide o podporu takých priorít, ktoré budú prediskutované, definované a legitimizované na čo najširšom základe. Budeme preto musieť spoločne hľadať taký zemepisne i žánrovo podmienený mechanizmus, ktorý nám to umožní. Veríme, že by to mohlo prispieť aj k efektívnejšiemu prejavovaniu impulzov a návrhov zo strany našich krajanov voči príslušným organom krajiny ich pobytu a tiež vo vzťahu k Slovenskej republike. Je to dôležité aj vo vzťahu k účinnejšiemu používaniu dotačného systému na podporu slovenskosti v zahraničí. Ten bude aj naďalej „delený“ podľa filozofie z klasickej slovenskej ľudovej rozprávky Pavla Dobšinského „O troch grošoch“. Jeden groš treba vrátiť predkom (udržiavanie slovenskosti), druhý použiť pre súčasníkov (prezentovanie slovenskosti) a tretí investovať do budúcnosti (rozvíjanie slovenskosti) v štyroch zákonom vymedzených oblastiach (kultúra, vzdelávanie s vedou a výskumom, informácie a média). V tomto kontexte účasť súkromnej sféry na podpore krajanských aktivít zostáva naďalej vítanou.

Uvedomujem si, že krajanská agenda nie je len o šľachetných národných ideáloch, ale v mnohých prípadoch bytostne zasahuje do súčasného života našich krajanov, či sa to už týka rôznych štátoobčianskych otázok vo vzťahu k Slovenskej republike, oblasti kultúry, vzdelávania, informovania alebo médií. V komunikácii s orgánmi krajanov a v spolupráci s kompetentnými orgánmi Slovenskej republiky na rôznej úrovni sa úrad bude usilovať riešiť tieto praktické otázky v dimenziách ústavného a legislatívneho rámca Slovenskej republiky vrátane európskeho práva. Príležitosť na diskusiu o týchto otázkach a problémoch poskytne Valné zhromaždenie Svetového združenia Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré sa bude konať v Bratislave 14. novembra 2015 a tiež Stála konferencia „Slovenská republika a zahraniční Slováci“ na budúci rok. Je potrebné zreteľne a reálne definovať prioritné zámery a každý posun, ktorý prispeje k nezištnému posilneniu pocitu opory i primknutia krajanov k našej vlasti, Slovenskej republike, bude spoločným úspechom.

 

Milí krajania,

na spoluprácu s Vami sa teší

Ján Varšo, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

 

Bratislava 1. október 2015

 

 

 

Počet zobrazení: 1550x