Ilja Čičvák: Najhoršie je, keď za mreže posadia báseň...

Keď sa básne píšu v slobodnom svete, pritom sa však na svoju vlasť musí ich autor dívať spoza mreží, cez ktoré nemôže ani hlbšie precítiť bôľ z „nedotyku“ so starými priateľmi, dôverne známym prostredím rodného kraja – východného Slovenska,  veru sa ťažko hľadá kvapka sliny na hrdelnú suchú bolesť. Našťastie však negniavi myseľ, rozlet myšlienok v obrazoch, ktoré slovo za slovom, verš za veršom utkávajú v človeku dôstojné sebavedomie, burcujú nádej, avšak nevyludzujú nenávisť z príkorí. Azda je vyrovnaný? Zmierený s osudom večitého vyhnanca z vlasti, ktorá sa zmenila v macochu?

Možno netradične uvádzam čitateľa do úvah a súvah, ktoré exilový básnik žijúci v Kanade Ilja Čičvák odvíja vo svojej najnovšej zbierke poézie Básne za mrežami, ktorú predstavil v čase rozvíjajúceho sa farebného listopadu v tradičnej bašte autorského čítania v kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave. Spoločnosť mu robil riaditeľ Vydavateľstva Post Scriptum Pavol Stano, vďaka ktorému kniha, aj za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, obohatila scvrkávajúci sa ostrov exilových múz. Je pochopiteľné, že v slobodnom otvorenom svete, v ktorom sa „iba“ migruje, sa už veľa slovenských literátov týmto prívlastkom nehonosí... Vlastne, Ilja Čičvák, človek s prívetivým a upokojujúcim hlasom bez pátosu, a priamym pohľadom, veštiacim aj duchovnú jasnozrivosť, akoby prijal údel, že z literárne činných Slovákov žijúcich v zámorí, ktorí by sa „prsili“ posolstvom slovenskej exilovej literatúry, zostávajú iba poslední Mohykáni...

Čičvákovým fundamentálnym inšpiračným zdrojom pre kolekciu „básní za mrežami” bola železná opona. Vo väzení, ako vraví, síce nebol, aj keď proti nemu ako novinárovi začali trestné stíhanie a odsúdili ho na dva roky väzenia. Po invázii v roku 1968 totiž pod tlakom normalizačného režimu opustil krajinu. Napochytro, s jedným kufrom. S bôľom, ale zato s o to väčším odhodlaním, napokon, ako mladý novinár a spisovateľ (pracoval aj ako parlamentný spravodajca v Prahe), si veril. A vieru v sebe znásobil aj v okamihu, keď sa rozhodol  emigrovať do Kanady, kde žije a slobodne tvorí dodnes.
 

„Nebolo to ľahké bez rečí, známych a stykov, človek sa ocitne v cudzej krajine, musíte začať nový život. Absolvoval som dve západné univerzity, dostal som sa na úroveň západnej intelektuálnej vrstvy,”približoval po skončení autogramiády cestu slovenského emigranta dvom šarmantným novinárskym kolegyniam, ktorým s trpezlivosťou vysvetľoval, ako mu „rodná vlasť nedovolila, aby sa rozvíjal a ukazoval plody svoje tvorby”. V socialistickom Československu “zakúsil dve nešťastné odmietnutia”, jeho tvorba – zbierky poézie a prózy nemohli byť vydané – ako to v podobných prípadoch dosahovalo už parametre klasického ortieľu - pre “nedostatok socialistického realizmu”.

„Odsúdili ma na dva roky, bol som rýchlejší ako rozsudok a ušiel som pred nimi. O mojej tvorbe sa nesmelo hovoriť. Keď nie mňa, dostali moju poéziu za mreže,” komentoval svoj osud a príznačný názov zbierky spisovateľ, ktorý pred rokmi založil v Kanade Spoločnosť priateľov slovenskej literatúry, sledoval vydavateľskú činnosť doma a slovenské knihy, najmä rozprávky pre deti, ďalej šíril vo svojom prostredí.

V práve vydanej zbierke Básne za mrežami nájde čitateľ nielen básne odrážajúce životnú skúsenosť emigranta. Iljan Čičvák sa vo veršoch vyjadruje k témam osobným, intímnym i spoločenským. Ako to zadefinoval vydavateľ Pavol Stano – „Čičvák rieši vzťah k Slovensku poznačený láskou i sklamaním, reflektuje zložitosť života v cudzom kultúrnom priestore, ale aj nástrahy globálnych civilizačných prejavov.“  Dodajme, že básne vznikali najmä v 70. rokoch v kanadskom Montreale a Ottawe, ale aj v texaskom Dallase. Báseň, ktorá tituluje celú zbierku, pochádza už z obdobia po revolučných premenách. Básnik ju napísal v roku 1991 v Prahe.

Ilja Čičvák v súčasnosti dokončuje román Druhá tvár človeka, ktorý vyjde v angličtine, a pracuje aj na novej zbierke poézie pre americký trh. Rovnako prekladá do angličtiny svoj prvý politický thriller Keď bohovia nemrú (When Gods Don’t Die).„Som takto trošku zaneprázdnený, ale keď ma kopne múza, siahnem po pere a začnem písať. A môže to byť kdekoľvek, dokonca aj v kupé vlaku, keď prídu myšlienky, si schuti zaveršujem. Ono je to už raz tak, ak človeka opantá vášeň verša, poézie, obrazov,  múza vás nenechá nikdy na pokoji. Pravda, ak na ňu sem-tam aj myslíte...“
 

Spisovateľ, poet a novinár sa narodil v roku 1939 v Rokytovciach na východnom Slovensku. Je významným predstaviteľom slovenskej exilovej literatúry a šíriteľom slovenskej kultúry na severoamerickom kontinente. Po invázii v roku 1968 emigroval do Kanady, kde žije a slobodne tvorí. Je členom The Writers’ Union of Canada. Doteraz sa mohli čitatelia stretnúť s knižnými vydaniami jeho poetických diel Slzy a bozky (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2008), Milovanie so sfingami (Matica slovenská, 2010) a próz Vyvolávanie slnka (Spoločnosť priateľov slovenskej literatúry, 1984), Keď bohovia nemrú (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2008). Zatiaľ posledná kniha Básne za mrežami vyšla vo Vydavateľstve Post Scriptum s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, pričom ju s citlivo  vedenou rukou ilustroval Andrej Botek.

ĽUDO POMICHAL, foto autor
 
 

Započúvajte sa do rozhovoru rozhlasovej publicistky RTVS-SRo Ivice Ruttkayovej, ktorá zotrvala po prezentácii zbierky Ilju Čičváka Básne za mrežami v kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej ulici v neformálnej debate. Ozvláštnil ju sám autor knihy čítaním svojich veršov do reportážneho mikrofónu...

www.slovakradio.sk