Do večnosti odišiel Alexander Kormoš, básnik a pevec hĺbavej autenticity Slovače v Maďarsku pod Pilíšom

Sú zvesti ktoré, hoci sa na ich definitívnu trúchlivosť človek hoci aj mentálne podvedome nachystá, predsa ho rania, zaskočia, zarmútia. Vari iba pred pár týždňami mi v jednej z našich pravidelných telefónnych dišpút na linke Bratislava - Mlynky skrz-naskrz o všetkom, čím Slovač  Maďarsku žije, dýcha a borí sa, Imriško Fuhl s bôľnym povzdychom riekol: „Hát, nevyzerá to dobre s našim Šaňom...“ Nemal pritom na mysli nikoho iného, ako jedného z jeho  najvzácnejších básnických súputnikov a životných priateľov - mimoriadne tvorivého poeta, publicistu, hudobníka s podmanivým a jemu vlastným originálnym spôsobom v akordoch gitary dodať veršu viaczmyselnosť grádov - ALEXANDRA "ŠAŇA" KORMOŠA. Predtucha je paskudný zlovestník: v utorok 10. marca 2020 navždy zhasol vo veku 78 rokov život  jedného z najžiarivejších poetických majákov "dvojdomej slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku", hrdého rodáka z pilíšskeho Santova.

ČESŤ JEHO SVETLEJ PAMIATKE!

Ako publicistovi, ktorý má veľmi priame a čestné kontakty s mnohými osobnosťami rôznych vekových kategórií v prostrediach našej Slovače od Pilíšu cez Budapešť až po Čabu či Komlóš, mi pri všetkej skromnosti predsa len neprichodí v objektívnej múdrosti, taktnosti a nezaujatosti šacovať životný, básnický, umelecký, ale aj národno-buditeľský prínos Šaňa Kormoša, ktorého som mal možnosť spoznať a pozhovárať sa s ním nielen počas podujatí v Maďarsku, ale aj na Slovensku v atmosfére veľtržnej Bibliotéky v bratislavskej Incheby. A tak, vzdávajúc milému, pokornému, ale aj v nenápadnosti tichého vzdoru svojráznemu Šaňovi hlboký úklon, s dôverou prenechávam túto slovnú a zmysluplnú myšlienkovú   epištolu Imriškovi Fuhlovi. 

S úctou Ľudo Pomichal

X                  X                       X

Alexander Kormoš sa narodil 10. apríla 1941 v Pilíšskom Santove. Po maturite v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave získal diplom stredoškolského profesora slovenčiny a ruštiny na univerzite ELTE. Pracoval v aparáte Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku, v redakcii Ľudových novín, v budapeštianskej a békeščabianskej slovenskej škole. Dlhé roky pracoval vo Vydavateľstve učebníc (Tankönyvkiadó), kde redigoval slovenské učebnice každého stupňa, respektíve literárne a všetky iné publikácie (národopis, ľudové piesne, atď.) Slovákov
v Maďarsku.

Zaoberal sa aj zbieraním ľudovej hudby, v roku 1990 vydal bohatú zbierku ľudových piesní F santofském Pilíši zo svojej rodnej obce. Bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom Literárneho a kultúrno-spoločenského štvrťročníka SME, z ktorého vyšlo spolu 15 čísel medzi rokmi 1988-1992. Vydal deväť samostatných publikácií. Básnik a prekladateľ patriaci do predvoja slovenskej literatúry v Maďarsku bol spoluautorom antológií vydaných vo vydavateľstve Tankönyvkiadó v Budapešti Výhonky (1978), Fialôčka, fiala (1980) a Chodníky (1984), respektíve autorom samostatných zbierok Polyfónia I (1981), Polyfónia II (1986) a Plamene jazyka (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986), Ohnivá kytica (ZSSUM, Budapešť 1991), Okrídľovanie kosou (SOS, NTK, BP 1995), Aforizmy (SOS - VE, NTK, BP 1977), Rozdúchať stlmený plameň - Sonety (CSS a ZSSUM, BP 2003).

O poslednej rozlúčke s Alexandrom Kormošom vás budeme informovať neskôr.

Česť jeho pamiatke!

„Náš všestranný básnik, redaktor, pedagóg, hudobník, prekladateľ, verejný činiteľ (a mohli by sme pokračovať) bol odjakživa nepohodlným „javom“, tŕňom v očiach malých kráľov, so svojou pravdou a zásadovosťou bol vždy v ceste mocipánov. Pritom tá jeho pravda nebola iba akási jednostranná či relatívna, skôr univerzálna a absolútna stavaná na pevných morálnych základoch a často krutých životných skúsenostiach.“

Imrich Fuhl

„Kormoš je bezpochyby najmnohostrannejším slovenským básnikom v Maďarsku, človekom nepokojného srdca a prenikavého umu. Rád sa vhĺba do tajov ľudského bytia, popudený šľahá bičom ostrých slov do príživníctva, ľahostajnosti, obmedzenosti a pokrytectva, uvedomujúc si pritom aj svoju osudovú spätosť so širším kolektívom krajiny, ba i sveta.“

Aladár Králik

NAMIESTO DOSLOVU Z VERŠOV ŠAŇA KORMOŠA

Jazyk

Sotva som otvoril na nebo oči,
už som mal v ústach slovenský jazyk.
Keď som sa začal po Zemi plaziť,
ešte som nevedel, prečo sa točí.

Poznal som dvor a poznal som pažiť,
od nových vecí som nedostal z očí;
poznal som tajomstvá dedinských nocí,
začal som prísne po kráse bažiť.

Po kráse pravdy, po pravde krásy,
smrť sa mi hrozí od mala za to,
zo žíl mi stáča, vymáha zlato.

Navzdory strastne obchádzam frázy,
poslúcham pravdu slovenskej reči,
ktorá ma chráni, živí a lieči.

Topoľ

V prekrásnom pilíšskom údolí
vyrástol bujarý topoľ.
Z vápenných pecí sa kúdolí
na listy sadá mu popol.

Raz ho však vyťali, spálili,
vykvitla žeravá ruža;
získali chlebíček spanilý:
bielunké vápno jak duša.

V húštinách čistili dúbravy,
pálili krpaté chrastie,
všetko, čo zbytočne rastie.

Ale ten topoľ keď rúbali,
prajúc si väčší kus chleba,
stratili z modrosti neba.

Chlieb náš každodenný

Ten, komu najatí čerti zobrali
aj poslednú možnosť sebaobrany,
darmo si počíta nespočetné rany,
keď mu pasce kladú služobníci strany.

Nedajú mu zomrieť, ani žiť v pokoji,
namiesto chleba mu vnucujú okovy.
Olúpili ho aj o právo na prácu,
splnili vražedné pokyny z palácu.

Srdce mu krváca, duša mu plače,
zabili slobodu slova a tlače.
Zástupy zradcov pľujú mu do tváre,
zákerne rúcajú posledné oltáre.

Za tie vytúžené judášske mince
kladivom bijú mu do čela klince.
Čertovské zásluhy takto si získajú,
ochotne tancujú, ako im pískajú.

Pilíšsky Santov 26. februára 1999

Dištanc

Nebudeme tak tancovať,
ako nám vy hudiete,
musíme sa dištancovať,
lebo vy húsť neviete.

Pilíšsky Santov 12. júna 2008

VIAC O SPOMIENKACH A TVORBE

ALEXANDRA KORMOŠA:

http://www.oslovma.hu/index.php/sk/aktuality/152-aktuality2-aktuality2/1037-zomrel-alexander-kormo-pismo-bez-pisma?fbclid=IwAR1SlKk34AKNvY0zjy7ZTCxXcp61yQfU7G9WVaGeJO3NGP9dmpvwEzlIpII

FOTO: ĽUDO POMICHAL a ĽUDOVÉ NOVINY - luno.hu

Galéria

Počet zobrazení: 458x