Jubilejným laureátom Ceny Mateja Hrebendu zablahoželal v Prahe aj predseda ÚSŽZ

Jedným zo základných cieľov občianskeho združenia Obec Slovákov v Českej republike od jej vzniku v roku 1992 je okrem podporovania slovenského národného povedomia krajanov a snahy o zveľaďovanie slovenčiny pri zachovávaní kultúrneho a duchovného dedičstva, aj pestovanie vzájomnosti Čechov a Slovákov. Úzku kultúrnu, duchovnú a ekonomickú spoluprácu dvoch blízkych národov považujú Slováci žijúci v Českej republike za hodnotu, ktorá je pre nich životne dôležitá. Od roku 1997 jej význam a dosah pre rozvoj dobrých vzťahov Slovákov a Čechov potvrdzujú aj každoročným oceňovaním osobností, ktoré sa o jej pestovanie významne zaslúžili, udeľovaním Ceny Mateja Hrebendu. V piatok 24. novembra 2017 udelila Obec Slovákov v Českej republike v jubilejnom 20. ročníku Ceny Mateja Hrebendu pocty tradične dvom laureátom na slávnosti v Slovenskom dome na Soukenickej ulici 3 v Prahe. Na podujatí, ktoré sa konalo s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Ministerstva kultúry ČR, Keramiky Randušková a Slovenského domu, sa zúčastnil a laureátom zablahoželal na slávnostnom akte aj Ján Varšo, predseda ÚSŽZ.

Laureátmi 20. ročníka Ceny Mateja Hrebendu, ktorá sa udeľuje za výrazný prínos k pestovaniu vzájomnosti medzi Čechmi a Slovákmi a za formovanie prospešných vzťahov medzi ČR a SR, sa stali žurnalistka Naďa Vokušová a folklorista Čestmír Komárek.

Predseda ÚSŽZ Ján Varšo počas slávnosti v Slovenskom dome, na ktorej sa zúčastnil aj veľvyslanec SR v ČR Peter Weiss, v prítomnosti Vladimíra Skalského, predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí, pozdravil účastníkov podujatia a zablahoželal obom laureátom. Novinárka Naďa Vokušová, nitrianska rodáčka, dlhodobo žije a pôsobí v Prahe aj ako predsedníčka Slovensko-českého spolku, spoločensky sa významne angažuje v mediálnej oblasti na prospech rozvoja kultúrnych vzťahov medzi Slovenskom a Českom. Čestmír Komárek zasa od čias pôsobenia v Československom vojenskom umeleckom súbore Jánošík sa podieľa na prezentovaní slovenského folklóru v Českej republike, v súčasnosti tento svoj vklad rozvíja v rámci Vojenského súboru Ondráš, ktorý je nasledovníkom súboru Jánošík.

Prvými poctenými Cenou Mateja Hrebendu v roku 1997 boli novinár Petr Uhl a galerista Miro Smolák. Druhou dvojicou, ktorá túto cenu dostala boli režisér Juraj Jakubisko a generálny riaditeľ Českého rozhlasu Václav Ježek. V ďalších rokoch sa ocenenia dočkali napríklad herečka Helena Růžičková a režisér Jozef Bednárik, bývalí ministri školstva Eduard Zeman (ČR) a Milan Ftáčnik (SR), senátor Václav Fischer a spevák Miro Žbirka, básnik Ľubomír Feldek, operný spevák Peter Dvorský a divadelná manažérka Hana Heřmánková, herec Ladislav Chudík a český historik Jan Rychlík,  literárny vedec, diplomat a politik Rudolf Chmel,  diplomat a spisovateľ Ladislav Ballek a ďalšie osobnosti významne sa podieľajúce svojou tvorbou, aktivitami a charizmou na utužovaní dobrých vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi.

KTO BOL MATEJ HREBENDA

Matej Hrebenda sa do slovenskej histórie zapísal ako popredný šíriteľ slovenských a českých kníh. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Presviedčal ľudí, že čítanie nie je len výsadou bohatých a vzdelaných. Okrem toho bol ľudovým básnikom, zberateľom ľudových piesní, misionárom slovenského národa, ľudovýchovným pracovníkom. V roku 2016 sme si pripomenuli 10. marca 220 rokov od jeho narodenia. 

Matej Hrebenda bol nevidomý, v pätnástich rokoch stratil zrak. Prežil ťažký život, no napriek tomu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu. Ján Kollár v roku 1834 skonštatoval: "Kiež by mnohí vidomí Slováci boli tomuto slepému podobní v láske k národu."A pridal sa i Karol Kuzmány: "Nemôže slepý slepého viesť, tento slepý by však bol dobrým vodcom i mnohému vidomému."

Narodil sa 10. marca 1796 v Rimavskej Píle. Mal dvoch súrodencov, avšak jeho otec nemal trvalé zamestnanie, a tak sa nemohol postarať o svoje deti. Ako desaťročnému mu zomrela matka. Keďže nemohol chodiť do školy, vzdelával sa sám. Zároveň si zarábal na skromné živobytie. Ako trinásťročný písal príležitostné a gratulačné verše na melódie ľudových a duchovných piesní.

Rád čítal knihy a keď oslepol, chodil po dedinách a hľadal ľudí, ktorí by mu ich čítali. Bol mendíkom (pomocníkom evanjelického kňaza) na pílanskej škole, potom v Hrlici na Gemeri a Rimavskom Brezove. Pôsobil aj v Záturčí, bol obecným hlásnikom v Krokave (1816) a Hačave (1817-1829). Tu sa neskôr usadil. V roku 1825 sa Hrebenda oženil. V tom čase začal zhromažďovať aj knihy. Narodil sa mu syn (1826) a dcéra (1829). Jeho manželka v roku 1831 zomrela na choleru. Po roku a pol sa opäť oženil. Jeho manželka bola chromá, ale obaja boli šťastní a spokojní. Nič nemali, bývali len na "hospodách", až v roku 1833 sa im podarilo postaviť si skromnú chalúpku. Hrebenda zvykol hovorievať: "Nemám nič, nežiadam nič."

Od roku 1842 sprevádzal Mateja Hrebendu na jeho cestách pomocník. Zapisoval ľudové piesne, ktoré zbieral (tie sa dostali aj do zbierok J. Kollára a P. Dobšinského). Známe sú jeho suplikantské cesty, na ktorých získaval finančné prostriedky na výstavbu škôl, kostolov, knižníc. Prechodil celé Slovensko, Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Na cestách zbieral aj staré knihy, posielal ich do škôl, spolkových inštitúcií alebo ich donášal popredným vzdelancom. Bol v úzkom kontakte s predstaviteľmi slovenského literárneho života (J. Kollár, K. Kuzmány, Ľ. Štúr, J. M. Hurban a i.). 

Prvé verše napísal Hrebenda v roku 1814, boli priaznivo prijaté, tak sa ešte s väčším zanietením pustil do prostonárodného veršovania. Jeho básne, piesne, vinše, listy i testament sú uložené v Matici slovenskej. Tej v roku 1864 daroval 16 zväzkov cenných kníh, neskôr ďalších 10 zväzkov a niekoľko kalendárov. Slovenskému gymnáziu v Revúcej venoval všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu (knihy z rokov 1848-1870). Knihy po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu. V roku 1874 dokončil Zborník slovenských národných piesní, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčají a povier. V roku 1860 napísal Vlastný životopis.

Matej Hrebenda zomrel 16. marca 1880 v Hnúšti-Hačave. Pri príležitosti stého výročia jeho smrti (1980) ho vyhlásili za jubilanta UNESCO. V Hačave stojí jeho pamätník, od roku 1991 nesie knižnica v Rimavskej Sobote jeho meno. Od roku 1999 sa koná v rámci Dní mesta Hnúšťa literárna súťaž v poézii a próze Hrebendova kapsa. Stal sa námetom pre diela slovenských spisovateľov (Ľ. Zúbek, T. Vansová, V. Šikula, D. Bachát).

Pre nás je podstatné, že Matej Hrebenda bol tiež neúnavným kolportérom slovenských a českých kníh, ktoré pri svojich cestách po Slovensku, Čechách a Morave roznášal v batôžku na chrbte. Slepý, chudobný muž vnášal medzi pospolitý ľud svetlo slova, písaného po slovensky aj po česky a patril tak medzi prvých poslov vzájomnosti dvoch blízkych národov. Jeho životná cesta a osudy nám dávajú poučenie o tom, že Slovensko vždy bolo, je a bude bohatou krajinou práve vďaka takýmto pracovitým, múdrym a obetavým ľuďom.

Obec Slovákov v Českej republike a Slovenský inštitút v Prahe udeľujú od roku 1997 Cenu Mateja Hrebendu za výrazný prínos k pestovaniu vzájomnosti medzi Čechmi a Slovákmi.

Na titulnej fotografii:

Vladimír Skalský, predseda SZSZ, uvádza v Slovenskom dome v Prahe v prítomnosti Petra Liptáka z Obce Slovákov v ČR, laureátov 20. ročníka Ceny Mateja Hrebendu - Naďu Vokušovú a Čestmíra Komárka (celkom vľavo).

Na snímke vo fotogalérii:

Ján Varšo, predseda ÚSŽZ (celkom vľavo), v debate počas udeľovania Ceny Mateja Hrebendu s veľvyslancom SR v ČR Petrom Weissom a jeho manželkou a Vladimírom Skalským, predsedom SZSZ.

Foto: Facebook Slováci vo svete

Galéria

Počet zobrazení: 1533x