Cena Európskej únie umenia Valérii a Dušanovi Tóthovcom, tvorivým krajanom z Kanady, za kultúrny, duchovný a ľudský prínos v ich tvorbe

Nebýva veru všednou udalosťou, keď si náš krajan, túžiac pred 47 rokmi po vzdušnej slobode prejavu, kyslíku voľných myšlienok a usporiadaní svojho časosveta, akceptujúc vôľu i prozreteľnosť Božiu, riadiac sa kánonom Písma, vyvolí za svoj ľudský i intelektuálny domov novú vlasť, navracal sa na rodnú hrudu s ambíciou žať prestížne úcty a ocenenia. Nuž ale, ušľachtilosť ducha a pokorná služba slovu, kumštu, múzam, a – to predovšetkým – človeku, privádza v tom najlepšom človeka k pokušeniu konať dobro v takom rozmere, ktorý, súc neostávajúc nepovšimnutý, vystaví si kredibilitou až samé právo na potlesk. Ten sa v stredu 27. mája 2015 dostal v preplnenej obradnej sieni Zichyho paláca v Bratislave manželskej dvojici Slovákov žijúcich v zahraničí – Valérii a Dušanovi Tóthovcom.

Aj vzhľadom na početnosť šľachetných činov na poli národnom, kultúrnom a krajanskom, potvrdzujúcich tak v okamihoch svetla jasu i príkoriach ľúteho času svoju nezlomnú slovenskosť, sa obaja, desaťročia sa podpísavší svojimi výnimočnými projektmi na poli kultúry a umenia, ako aj veľadenia ducha medzi Slovákmi v Toronte, ale aj na Slovensku, vytvárajúc tak žiadostivý a žičlivý most permanentného slovensko-slovenského dialógu, sa im obom dostalo záslužného uznania. V prítomnosti Eriky Jurinovej, podpredsedníčky Národnej rady SR a Radoslava Števčíka, starostu mestskej časti Bratislava – Staré Mesto, ktorý sa hosťom spoza oceánu, Európy a Slovenska, medzi ktorými bol aj Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, prihovoril s motívom vznešenej a príjemnej chvíle, keď si Bratislava môže uctiť našich významných krajanov, šíriacich vo svete len to najlepšie o Slovensku, začal odvíjať podvečer naplnený umeleckými a rečníckymi vnuknutiami.

Znásobila ich nielen virtuozita klaviristky Elenky Letňanovej, rovnako našej krajanky žijúcej v Kanade (roztlieskala dlane hostí po dielach Johanna Sebastiana Bacha či Fryderyka Chopin), ale aj tradičnou kultivovanosťou slovenčiny oslavujúci a poslucháčsky do pohrúženia oslovujúci hlas herca Františka Kovára. Napokon, k textu, ktorý predniesol, priľne vari každý, kto vyznáva stotožnenie sa s múdrosťou, dobrom a súcitom. Tak totiž vo formáte „vyššieho princípu“ možno poňať text Valérie Tóthovej O ríši vtákov, s ktorým sa samotná autorka životne v „službe pre človeka“ stotožnila, pričom vtáčie podobenstvo zosobnila do svojho celoživotného príbehu i poslania. Napokon, pani Valéria sa so sekvenciami tohto nevšedného a závideniahodného životného postulátu, ktorému sa nikdy v jej novej vlasti – v Kanade nespreneverila, vyznala aj vo svojom prívete naplnenom ľudskosťou a porozumením.

To si už hostia v Zichyho paláci triedili myšlienky a posolstvá, ktoré, preniknuvšie v laudatiu predneseným literárnou historičkou a spisovateľkou Slavomírou Očenášovou-Štrbovou, vyvolali nevšednú osciláciu životných i profesijných príbehov Valérie a Dušana Tóthovcov v toku času, zmien, premien, vzostupov i záchvevov, ľudských priblížení i odcudzení, v hľadaní seba samého i kúštiku miesta a požehnania pre seba i svojich blízkych, ale aj v úfaní nádeje pre vzdialených, Bohu milých i celkom neznámych.

Ale keďže ani ten najbrisknejšie objavný príbehový letopis nedokáže objať slovami v niekoľkých minútach desaťročiami zažité, prežité, precítené, aj zmyslami nadčasovo (ne)vypovedateľné, ono príslovečné „B“ dopovedal vo svojom brilantnom rétorickom štýle a zápale samotný Dušan Tóth. Dimenziami kumštu, filozofického prijímania darov života, ako aj šíriteľa posolstiev evanjelia, pričom však realistickými postojmi pevne zakoreneného v spoločenstve nie vždy dobrodušného a prajného sveta, si s úprimnosťou jemu vlastnou reverend Dušan Tóth „odkrokoval“ svoju životnú púť od augustového, už ilegálneho mikrofónu 1968 vo vtedajšom Československom rozhlase na Zochovej, cez emigráciu v západnej Európe a USA až po vystavanie svojho rodinného i Božieho krbu v kanadskom Toronte – opäť späť, pod Malé Karpaty, odkiaľ pred čochvíľa 47 rokmi odchádzal z okupovanej vlasti v nádeji, že, parafrázujúc najväčšieho zo všetkých Modranov Ľudovíta Štúra, oddajúc sa do služieb ducha, musí prejsť života cestu tŕnistú...

Každá ľudská obeta, keď je hodna vízie, zreálnenej a zhmotnenej v toku času, musí byť vystavená odriekaniu, okamihom, keď v zraniteľnosti duše pevnie charakter. Na hrane dvoch svetov, svetla a tmy, dobra a zla, keď sa človek nespreneverí vlastnej idei, ideálom a cieľu, prinášajúcom nielen plody, ale aj útechu a bázeň, vyzrieva aj jeho tvorivý, ducha povznášajúci pracovný esprit. Ten, ktorý v sebe s neskonalou chuťou, energiou a invenčnými postupmi, súcich sťaby najlepší prímer aj generačne mladším Slovákom tu doma i v zahraničí, deň čo deň v sebe objavuje, zveľaďuje a velebí Dušan Tóth, si právom našiel čas, priestor i miesto na prejavenie úcty k jeho veľkosti i významu.

Aj preto k úprimnosti aktu poctenia si manželov Tóthovcov Cenou Európskej únie umenia sa nežiada doslov. Iba ak dôvetok, že o ceremóniu v tejto slávnostnej chvíli sa postarali Európska únia umenia a jej prezident Petr Vašíček a konateľ únie Patrik Beťák, Spolok Martina Rázusa a jeho čestný predseda Ján Juráš, ktorý uviedol do života aj dvojalbum CD nosiča s názvom Dušan Tóth: Meditácie a mestská časť Bratislava – Staré Mesto s jej starostom Radoslavom Števčíkom. Podujatie svojou prítomnosťou i slovným prívetom pozdravili aj Ján Skovajsa z obce Dolné Srnie, ktorý odovzdal Valérii a Dušanovi Tóthovcom Pamätnú medailu Martina Rázusa. Tú vydali obce Moravské Lieskové a Dolné Srnie na počesť nášho významného dejateľa, ktorý tu ako evanjelický farár pôsobil deväť rokov. Diakon Ľubomír Marcina mimoriadne zaujal zasa svojimi spomienkami na vojenskú službu v minulom režime „na čiare“, kde mal za úlohu rušiť „štvavé vysielanie“ zo Západu. On však namiesto rušenia technicky podporoval vysielanie Služieb Božích aj z Toronta, s kazateľom Dušanom Tóthom a kantorkou Valériou Tóthovou. Nuž a akože opomenúť neformálny záver podujatia, ktorý sa niesol v priateľských stretnutiach a rozhovoroch pri čaši vína a výborných štrúdľach z Dobrej Nivy...

Príjemne bolo v komunite tvorivých ľudí, keď cestou zo Zichyho paláca doznievali v mysli tóny záverečnej skladby podvečera s iskrivým dušechvením z partitúry Epigramu číslo 5 slovenského skladateľa Miroslava Bázlika, ktorou sa s vďačným publikom a hosťami lúčila klaviristka Elena Letňanová.

Na titulnej fotografii:

Ocenení manželia Valéria a Dušan Tóthovci, hrdí Slováci žijúci a tvoriaci na prospech slovenskosti v kanadskom Toronte.